Dnes je ten deň kedy sa mám vybrať do Dračieho hřtánu. A vôbec to tak nevyzerá, pretože doobeda sa ženieme točiť reklamný spot pre ktorúsi českú firmu s kamarátom Jakubom, ktorého som povozil na tandeme asi pol rocku dozadu a on si na mňa spomenul a tak kamery, foťáky objektívy, drony a čojaviem akú všelijakú výbavu sme na kopec dotiahli. Radosť pracovať!! Tento víkend by sa to malo vypustiť, pretože Jakubko makal aj s tímom celý ten čas, čo ja som sa po Afrike táral... a tu je onen príbeh:
Jedného aprílového dňa zobral som všetko svoje padáčkarské imanie preložené sušeným jedlom a kempovacou výbavou od Zaja na chrbát a poďho stopom na lietadielko do Prahy.
Keďže mám všetkú potrebnú výstoroj so sebou, po ceste sa zakempujem v lese kdesi na Záhorí, založím si ohník a teším sa. Teším sa z toho čo som prežil a čo ma čaká. Cesta cez pol sveta, zase raz samotný kdesi do hôr čo Dračími ich zovú. Voňavučké borovice dopĺňané arómou suchej trávy a jemným dymom čo ma vyúdi...anciáša, to sú chvíle, pre ktoré sa oplatí žiť, len občas by bodlo to s niekým aj zdieľať, nebyť sám.
V nasledujúce krásne a slnečné ráno zbalím všetko nazad do batôžka a poďho lesom na pumpu, cestou predo mnou cupitkajú srnky a nebo je belasé, jáj ten včerajší deň ma úplne rozhodil. V Praze je mi blaze, po obchodoch sa túlam, posledné drobnosti dokupujem. jemnučký problém nastáva keď celý vysmiaty a spokojný nastupujem na check in. Podobne vysmiaty chalanko z Lufthansy zničí ten môj úsmevčok asi takto."Kde máte, prosím, víza?"
Víza, toto slovo charakterizuje moju Ďurisseu do Juhoafrickej republiky a stalo sa akýmsi frustrovaným kľúčovým slovom, heslom, vyjadrujúcim beznádej...pretože ich nemám!
Aby som to vysvetlil: pozerám to 2.4. na stránke nášho veľvyslanectva, jediné čo potrebujem je mať pas "machine readible" a mať v ňom tri voľné stránky. To samozrejme ako svetobežník-amatér mám. Takže smelo 13.4 kupujem letenky a vtedy to naposledy kontrolujem. Žiadna zmienka o zmene vízovej povinnosti. Ale chyba lávky! Spätne zisťujem že sa na našom webe 14.4 objavilo že od 18.4 treba víza. Keďže nebolo vopred žiadne upozornenie, nepokladal som za potrebné kontrolovať túto skutočnosť každý jeden deň, však to sa nezvykne meniť let tak lusknutím prstami!
Že prepáčte ale nazdarte, žiadna Afrička sa nekoná. Prosím idzte dakam....
Takže Ďurissea začala.
Je 22 00, toto bol posledný let, letisko sa na noc zatvára, prečo, to je mi viac ako neznámou. Nikde nikoho, vymotať sa do LUFTHANSA info cetre mi trvá do jedenástej. Nikoho koho oslovím, to nezaujíma, som unavený, neviem kam. Keď sa už dokopem na info centrálu, cetka je slabo nápomocná. Nemám nič len skytexové vrecko s elektronikou a fľašku vody.
Že ak chcem, batožinu si môžem ísť zobrať tam a tam... to je síce fajn ale TAM je to pekne v pazuche Héraklovej! Prerábajú totiž nejaké schodištia a ja neviem čo takže to treba nezmyselne obchádzať. Kým sa dostanem ku pásom s batožinou, tak to vypnú, batoh zahodia kdesi bohvie kam a nikde nikoho nieto. Krása. Takže čo urobím? Ľahnem si na pravý bok a prikryjem sa ľavým, ale po pol hodine ma moje kostnaté telíčko tíska a mrznem. Napadlo ma že by som mohol niečo vymyslieť s hajzľákom.. napchať medzi oblečenie a zrobiť tak vzduchovú izolačnú vrstvu..
Ako sa tam mrznúci prevaľujem, vidím ešte prebaľovací kútik a je rozhodnuté! Uchmatol som si z tade matrac na ktorom malý fafrnkovia sa prebaľujú a megaširokánsky hajzlák asi 10m dlhý. Na matračku lahnem pol kuracím telíčkom, a hajzlákom sa omotám ako pravý bezďáčik. Ráno mám vytečenú slinku na matracíku ale som aspoň ako tak vyspatý.
Druhý deň na ceste a som tak v Ríši a nie v Republike (Juhoafrickej)...dnes začína Visa hunt. Pierre (xalps atlet, Chce dať korunu zeme na padáku, výborný pilot a horolezec, Organizátor preteku x-berg kde sa ja teda uberám) mi vyvoláva, vymieňame maily čo a jak, zistil mi že priamo vo Frakfáči je konzulát JAR. Paráda...hovorím si, to by mi mohlo aj dnes klapnúť.
Lenže na telefón odpovedá automat, a kancel neexistuje, chlapík tu nie je a proste...ťahaj do čerta, Ďuro.
Sedím v hlavou v dlaniach a rozmýšľam...kašlem na to, idem domov. to nemá význam. Pretrieskam kopec peňazí a bohvie aký bude výsledok. Do Berlína či Mníchova? Kde tam spať? To bude zase za 40e aspoň za internát.
NIE, JA SA PREBIJEM LEBO SA PREBIŤ CHCEM!! A poďho do ľúteho boja s byrokraciou :)
Vlakom do Mníchova za 100e ani wifina nie je zadarmo? Bodaj vás tu všetkých parom bral aj s Germánmi jednými! Po ceste riešim ubytko, spacák nafukovačku mám, takže bojím sa len toho aby ma z parku nevyhodili pandúri, tak reku niekoho snáď vybavím. Pomôže mi majster Bajza a spím u jeho rodiny, popijeme piva, zanadávame na Hranola a pekný deň za nami.
Ráno utekám a stepujem pred konzulátom už hodinu skorej. Keď tam s malou dušičkou prídem, smradľavý s obrovským batohom a smutným výrazom v tvári...aj tak sú strašne odmeraný. Tetuška černoška len oči vyvaľuje že čo sa mne prihodilo....a také požiadavky že výpis z účtu za tri mesiace dozadu aj s pečiatkou banky? To v Nemecku nezoženiem...darmo mám dukátov v kešeni, keď im to nemám ako dokázať. Potom chceli účel návštevy..tak normálne musím volať Pierrovi nech mi pošle "pozývací list". Potom treba od našej Asociácie zohnať papier, že áno, LAA ma vysiela do Afriky na súťaž. O druhej mi ide vlak a čas sa míňa. Potom nejdú maily. Potom chýbajú podpisy...O dvanástej mám všetko odovzdané, zaplatené... a tak s malinkatou dušičkou sedím v čakárni a dúfam.... normálne majú na schválenie 15 dní. ja to potrebujem do 15 minút a veru, šťastena stála pri mne, mám tú zaprdkanú nálepku! Už len precestovať tých 350km nazad na letisko vo Fraknfáči, stihnúť lietadlo a dopraviť sa tam, kde ma moja duša ťahá! Afrika sa ma snažila odbiť ešte skôr ako sa máme šancu spoznať...čosi ako dievčina keď povie, "ale my sme taký rozdielny!" Ancibisťu ale čo keď ma priťahuje ako peľ čmeliaka? Nedám sa ja, ani za svet!
Všetko to nakoniec klaplo, som dohromady síce o 400e ľahší ale som tu! Na letisku ma rovno vyzdvihne Pierre a ja celý čas len čumím on oknom, že čo to je za kraj tuto. Jazdia naopak, všetko je neskutočne rozsiahle, veľké a široké. Niečo ako Stredozápad USA mi to príde. Na semaforoch robia černosi všetko možné, jeden žongluje, ďalší predáva plastové žirafy a tretí len drží papier s nápisom.
U Pierra doma sú záterasy ostaté dráty a elektrika dovysoka. Vraj je tu dosť kriminalita...no paráda!
Je síce nádherne ale ja som už autobus nestihol takže ideme zaliezť a zoznámiť sa s ostantými súťažiacimi, najmä z padáčkarskej sekcie. Keďže tu majú úplne inú klasifikáciu, leziem nakoniec aj nejakú 23 čo až spätne zisťujem je za 7+ a na osight...taký som jak čaj, nevládzem už nič, bo som v živote nič také tuhé nevyliezol. Po návrate z umelej steny zisťujeme že by sa dalo predsa dostať do Hôr aj skorej, (btw bus chodí každý druhý deň) a teda pôjdem už zajtra! Joj, či sa teším! Ako som sa od Pierra dozvedel národný park v tej oblasti je jeden z mála miest na svete (3,8% z plochy planéty) ktoré sú nedotknuté človekom, ci pána to bude divočina! Skutočná!
Prvý deň v...Dračom hřtáne
V autobuse sedím najsamprv sám, potom pristupujú postupne Germán, Amík, Kanaďan a ešte dve babeny naposled. Kým sme boli chlapíci sami, debata sa točila okolo plánov cestovateľských a tak. Amík sa ma pýta na Európu, ja zase jeho, do toho sa zapája aj Germána nakoniec to skoční pri tom kam idem ja.. že chcem vystúpiť kdesi v buši a ísť...len tak za nosom :) Akonáhle však pristúpia Babeny, chalankovia začnú frajeriť...ale páčil sa mi štýl ako ich zotreli...začal Amík strúhať drsného cestovateľa (hostelová kúza, všetko dopredu zorganizované agentúrou, proste múka) a dievky že dávajú cestu okolo sveta a začali menovať ako šli a tak...Amík s dlhým nosom stíchol, už mu došlo že nemá šancu :D a je skôr na srandu a ja sa veru bavím :)
Keď sa nechávam vykladať, autobusár sa ma ešte tri krát pýta či istotne chcem tu vystúpiť. Trikrát nedočkavo odpovedám ÁNO!
Vyhodím batoh a zamávam na rozlúčku...zvláštny pocit. Teraz som tu na to len ja, sám v cudzom svete, nepoznám ani zvery, ani rastliny...nič. To bude pekný bigbít!
Hneď na začiatok...to ticho...sviští len vietor, pohráva sa s trávou, pod nohami mi škrípu kamienky na vyprahnutej ceste...do toho slabúčko vŕzgajú popruhy plného plecniaka. A kráčam...dlho. Cítim sa ako vo westerne, all devils!
Gazely na mňa začudovane čumia, rožiská majú veru poriadne, nechcem by som voľajakú trafiť. Odpálim to a trošku si posvahujem ale rýchlo pristávam lebo kopce nemajú správny tvar. Prenesiem si ešte kúšťok ďalej a rozbaľujem krásavca Avaxiáša už skoro za západu slnka. Poriadny víchor ma vydrapne hore, tak s poslednými lúčmi slnka letím kam to až dá. Pristanem a tma!
Problém je že nemám veľmi vody, ale pozeral som zo vzduchu kde by mohol byť najbližší potôčik. Chytro utekám, ale hohó, mladý junák, toto tu má 2000m ani mak, to tu nieje behať len tak! Po minútke mám dosť. Vody je strašne málo, suchoty ako týždeň pred výplatou. Vrátim sa nazad a rozbijem tábor. Západ Slnka je viac ako fenomenálny. k tomu šumiaca tráva v silnom vetre, voňavá a nádherná Mliečna cesta nad hlavou, za mnou hory Dračie a predomnou jedno veľké neznámo. Ach! Zaspávam o hlade lebo nemám vodu, z ktorej by som si mohol uvariť sušený magľajz. V strachu zo zavýjania a iných nepoznaných zvukov, nachystám si poriadnu kôpku kameňov pred stan, reku keď už nič aspoň ich oráčim, potvory! Nožíček zvieram v ruke, reku zviera rozpáram...haha má 5 a pol cm, to môžem tak poza uško škrabkať.
Ale ono to boli úplne zbytočné obavy...ale očakávané...sám, v Afrike, divné zvuky...krásne meninový deň!
Druhý deň sa budím nevyspatý pretože v noci vialo ako z dračej prdele, takže ma to furt budilo.Keď odzipsujem stan, to čo je za ukrutnosť, tie farby??! Sedím a pozerám a nechápem.
Keď sa trošíčku spamätám, idem vodu hľadať a celkom sa zapotím, pravda. Totiž potoky sú viditeľné ale koľkorazy tam proste nie sú, bo vyschli, alebo voda tečie pod zemou kdesi hlboko. Ale zohnal som ju. Jááj či je dobrá, studená a čistá...hneď vylôcham tak litrík, šak aby mi Korienok nevyschol!
Nevadí, mordujem sa horkom až ku takzvanému Sugar loafu, kopcu čo sa na cukor nasypaný podobá. Tam sa vetrík otáča na správny smer... dokonca chodia akési intervaly, takže mám pocit že to pôjde aj hore. Rozbalím si inštrumenty ale čakám pol hodinu, viacej nevydržím.
Zletím dole ako lepšie hodený kameň. No celkom kliatby sa mi na jazyk derú. Problém je totiž ten, že mám celkom silný pocit, že hore cestu nenájdem. Skaly majú tak 30-50m a sú hladké a dosť kolmé až prevysnuté. Neprekonateľná hradba.
Zbalím inštrumenty...kráčam kdesi pod skaly, driapem sa hore strmím svažiskom a šmykľavou trávou, mordovačka vysiľujúco-riadna. Traverzujem popod skaly, nemožné ich vyliezť. V horúčave sú zase raz všetky potoky vyschnuté. Jeden vodopádik predsa len funguje, problém je ten, že vietor odfukuje vodu kdesi do kríkov, bo padá slušných 50m. Tak odovzdane čakám kým ju priveje na moje miesto.
Predieram sa džungľou, bez chodníka je to naozaj zápas..ale šak čo, raz tie skaly musia skončiť, alebo aspoň nejakú puklinu čo by šlo vyliezť musím nájsť. Ako slepé kura k zrnu, prišiel som k akejsi ferrate :) lano, kramle...celkom mi to dalo zabrať s batohom.
Nemám vodu, sakra, horúco ako v pekle, na šišku mi smaží. Jediná možnosť ako sa k nej dostať je zletieť dolu do doliny. Dúfam že sa mi podarí rovno k potoku bo som vyschnutý riadne a riskovať úpal by mohlo dopadnúť veľkým nezdarom. V silnom vetre ktorý hádam podrží ma popri svahu, odštartujem...ale nedrží, prečo, to ani draky netušia ale budiž. Letím tak blízko, že za jedným svahom ma skoro trafia opice, ktoré utekajú dole na kamzíka. Ich problémom je nedostatočný skill, predsa sú to opice....takže milý baboos padajú dole kopcom strmočizným ako hnilé hrušky.
Ani ťuk, nič ma nezodvihlo, asi je inverzka ako svet. Nasmerujem si to k potôčku, naberiem vody, okúpem sa...jooj hneď som novým človekom. Rozhodnutý som vrátiť sa zajtra na počiatočný bod, tzv. Olivershookpass, pretože má byť vraj najlepší deň, tak mi písal Pierre, bude fúkať správnym smerom aj silou, toten dračí vietor.
Ďalšia dávka zapadajúceho slnka...mliečnej dráhy, samoty a uchvátenia nielen prírodou. Normálne píšem básne...eh.
Za odmenu zbaštím dvojitú porciu sušenej poživne a ľahám spať, nohy mám do x od únavy.
Poza mračná, sa slnečný kotúč prediera...sedím na zemi, počúvam ako šumí vietor v tráve...teplúčko a sucho...také je svitanie tretieho dňa v Dračích horách.
Zbalím stan a rovno rozbaľujem Avaxiáša, dekuje sa to, mraky sa valia k zemi. Chytro odletím koľko sa dá k ceste, Všetko to zase zabalím a idem na stopa. V Afričke. Zoberie ma milý angličan a rozprávame sa o jeho trampoch a stopovaní a tak všeobecne...celkom ho zaujalo že som prišiel práve sem...tak ďaleko. Slovensko pozná lebo vraj importuje traktory Zetor.Od rána som nejedol nič, dúfam že v reštike hore niečo splaším. Zatvorené je však, tak zobudím ujca čo ešte o desiatej spí ako kus dreva, že niečo kúpim aspoň z obchodu...keď obzerám regál, samé kraviny má, čipsy cukríky a jedine použiteľné sú lekváre, tak zakúpim ten najväčší. Ujco sa ma pýta čo a jak, že kde mám auto...tak mu v skratke rozpoviem tých pár dní a on v ľútosti keď ma vidí takého pidihviždíka (má tak 140kg) venuje mi aj maslo a chlieb...jupí mám čo žrať.
Odpochodoval som tak 300m za pozemok a do krásnej trávy rozbalím si stan. s plným žalúdkom ľahnem doň a pochrapkávam, mraky dofrčali, spadli a schovali skaly a vrchy. Mám čas a plnú hlavu nádejí a znova sa prichytím že básničkujem...ja? :D
Nemám kredit ani žiadne spojenie, čakám na Pierra, ktorý má večer po mňa prísť že pôjdeme kdesi kamsi lietať zajtra. Keď konečne otvoria reštiku, objednám si to najväčšie čo majú, nejaký burger, čo iné...a chýba mi domov, skoro žiadna zelenina, skoro bez chuti a málo...Pierr ma nájde, sadáme do kočiara a vejeme smer východ, do jeho rodičovského domu pod Matterhornom (áno ale tým v JAR)
Údržba zrána a znova som blondiak, to je pecka! Potom makáme na kopec, prevýšenie 600 a dáme to za 45min aj s padákmi. Ale pravdu povediac, nevládal som s Pierrom držať krok, aj má už pár krížikov ale mastí jak keby ho všetci čerti naháňali hore tým svahom. Počasie vyzerá hore použiteľne tak skáčeme o pol dvanástej do toho.
Konečne, konečne mám možnosť sa pridvihnúť, lietame kolo kopca ani med. Mne to samoška nedá a chytro chytro letím niekam na prelet. Dostupy sú ale slabé, pohrávam sa s myšlienkou, že skočím na tú planinu vzadu, pristanem prišľapnem si na vysoké kopce do polovice a odpálim to z tade, bo keď vidím tie útesy, tie skaliská nebotyčné...budí to vo mne chtíč ich polietať zblízka.
Nakoniec ale nasledujem Pierra a pristávam v doline. Som asi 5km od baráku, takže mi príde lepšie vydriapať sa hore na kopček tých 400-500m a odletieť. Horúco ako v pekle...ale keď vidím že by sa dalo letieť, hneď mám energie za dvoch a utekám nahor, až ku skalám, ktoré ma trošku zastavia, lebo neviem či má zmysel štartovať takto z nízka alebo vyliezť po nich hore. Štverám sa skalami, šak čože...
Hore už len odpálim a letím k rodičovskému domu Pierra, teda pristávačke a jednému z otočných bodov zajtra začínajúceho preteku.
Je tu krásne!
Toto je prvá časť, tá trampersko túlačská, teda také drobné obkukovanie terénu, zverov. Síce ma všetci strašili, že ma unesú černosi, že ma udupú antilopy, že neviem čo..tak tú horšiu, hoci vďaka Visa Hunt problémom výrazne oklieštenú, sólo paratrampovaciu časť mám za sebou. Nepolietal som veľa, ale pochodil som dosť a videl ešte viac....a čo som cítil a zažil, éj bisťu!
Ospravedlňujem sa Vám za neskoršie uverejnenie, ale mám kopec onakvejších povinností (napríklad v stredu odvievame do francúzkeho Annecy na Bornes to fly a je okolo toho naozaj dosť vybavovačiek) a chcel som aby článok za niečo stál aj keď popravde nie som až tak spokojný, vonku je pomerne použiteľné počasie, takže ma to skôr ťahá lietať. Ďalšia, tentoraz pretekárska dávka z Dračím hôr príde pravdepodobne v nedeľu...hor sa do hôr i ponad ne!
ČASŤ DRUHÁ
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára