XPYR deň šesť a sedem..alebo ako sa galeje skončili

  Šieste ráno...ako všetky ostatné, rozbitý, unavený, zmátožený. Ešte za tmy vyrážam, pretože dnes čaká moje nohy dlhý, dlhočizný pochod, bez serióznej vyhliadky na (z)let. Drtím svoju telesnú schránku asfaltom až dokým sa nestretneme s Jessiem, ktorý ma dobehol.

 Celé doobedie kráčame v daždi do sedla, chvíľkami leje, chvíľkami len mrholí. Aspoň to využijeme na debatu o tom čo sme zažili, kde sme boli a čo plánujeme. Pre mňa veľmi poučný diškurz. Jessie je zo Seattlu a hory má za domom, tak sme sa povyprávali aj o tom. že by som do Imperialistickej zeme išiel na skusy, facinuje ma totiž jej rozmanitá a rozľahlá príroda...Ancibisťu s padákom ju ešte polietať, to by bola čosi ako frajerina.

 Sme ako dvaja snílkovia s podobnými nápadmi a cieľmi. Dokonca Jessieho support je Mr. Cibulka, čo dáva jasne najavo už jeho priezvisko, že je tu kdesi od nás. Ako sa dozvedám, chalanisko bol po minulé edície supportom pre Xalpera Honzu Rejmanka. Svet je teda malý!!

  Po niekoľkých hodinách a šestnástich kilometroch na nohách, dostávame sa do sedielka v 2000m. Pár kilometrov na západ je už nabobtnaná riadna buchtička, taká fotogenická akási, lebo blesky sa metajú jeden za druhým. Utekáme spolu s Jessiem na kopček zo sedla. Ide o každú sekundu by som povedal.

 Tak bleskové rozbalenie som ešte nemal, naozaj by to stálo za to si nechať stopnúť čas. DO 20s určite je avaxiáš nad hlavou a šup do vzduchu. Podo mnou naskočili mračná, na húľave som vysváhol pár metrov a skáčem dozadu, štartuje aj Jessie. Letíme popri svahu, pod nami vysoké napätie. Nemám ani okuliare a začalo pršať, vidím tak prd makový lebo mi to ide všetko do nechránených očí. Cítim sa ako v dravej rieke, mám tak 60km/h groundspeed.

  Letíme dolinou ako rakety, sem tam na zátačke ma poponesie, čo mi síce robí celkom radosť ale aj vrásky. Poza  chrbát ten mrak, no nechcem aby ma natiahlo doň. Pučím radšej aj plný, "aby sa mi nesmiali" Pristávam tesne pred tým ako sa dážď premení na lejak a teda tutový. Vysmiaty na pumpe ako lečo, balím padák. Vysmaity že som zvial 1200m výšky a 13km za päť minút. Smejem sa aj pre to že sa mi nič nestalo, z čistého šťastia. Totiž tridsať sekúnd po tom ako sme odleteli, začali padať krúpy...no bolo to pekne natesno, ale povedzme si rovno, letieť v krupobití, to sa mi ešte nepodarilo :D !

 Nasledujúcich niekoľko hodín, ako to Jessie nazval, "share our missery" (zdieľame našu beznádej) na asfaltovej ceste. Nakoniec sa neplánovane rozdeľujeme a začína rošambo. Som v tak úzkej doline, že sa mi GPSko nechce chytiť, cestička sa stratí v zarastených záhradách v strmom kopci, ženie sa na mňa ďalšia búrka, nevládzem.
  Nakoniec som sa rozhodol dostať sa na 2500m kopec (1800m prevýšenia ma čaká!) z ktorého by šlo zajtra letieť. Dostal som sa do 1800mnm a som hotový, kolená v keli, chodidlá opuchnuté a do toho ešte aj oči dostali zabrať. Ráno vyzerám ako starý pijan, opuchnutá tvár, hnis v očiach (z toho bombardovania v búrke bez okuliarou a celkového vysilenia.)
Nachodené cca 32km, nastúpané 3000m, odletené 13km

 Tak a je to tu! Posledný deň! neviem či sa mám tešiť, či nie...chcem letieť! Ráno sú mraky ale 500m pod kopcom, fučí strašne. Ono vietor by mi ani tak nevadil, ale tie mraky sú v neznámom teréne nanič. Celkové vysilenie sa prejavuje aj v rozhodnutiach. Nemyslí mi to kriticky ani konštruktívne. Support dospáva a ja čakám v 2200m do 11tej, potom začnú mraky znova padať nižšie a tak som sa rozhodol zísť pešo, lebo tých predo mnou už nemám šancu dobehnúť. Je tu kritický preskok, ktorý proti vetru asi nedám. Prechádzka mimo chodníky a cez národný parkje uchvacujúca, dokonca ma už nič ani nebolí, lebo hlava je tak unavená že vytesňuje vnemy ktoré sú otupujúce.
 Možno ma to aj zachránilo pred nejakou kravinou, totiž Jessie padol na záložke v silnom vetre do stromov napríklad... :D

  Večer chcem zletieť z jedného sedielka ale štart stojí za prd, fučí silno a zle a do toho sú pristávačky už v zakázanom priestore. Všetci ostatný sú 40-50km vzdušnou čiarou za mnou a na zemi...takže ende šlus! KONEČNÁ! Ragnarok sa skončil. 

Pocit oslobodenia od toho utrpenia, neustáleho hladu a únavy. Ale bolo to super husté, záživné a posilňujúce. Zrodil sa tímový duch podfarbený spoločnými útrapami. Zrodilo sa mnoho nových kamarátstiev ukutých v ťažkých podmienkach, zrodilo sa mnoho nových zážitkov, ktoré minimálne mňa posunuli na úplne inú úroveň psychickej aj fyzickej odolnosti, pretože neraz som si uvedomoval, ako blízko som bol k tomu sa zrakviť.

  Ďakujem Vám všetkým, ktorý ste mi akokoľvek pomohli, sú Vás kvantá! Pasažieri, sponzori, rodina, známy či stoperi, môj tím. Najviac mi pomohol Zajo, ktorý mi dal kopec výbavy ktorú som proboval, napríklad nové MERINO v ktorom som napotil snáď hektolitre. Gradientu za krídlo ktoré ma nesklamalo ani v ťažkých ba až preukrutánskych počasiach, že Avaxiášik? Skybeanu za ich podpou suprovými prístrojmi, kamerami a entuziazmom.

 Ďakujem všetkým čítačom, ktorý mali chuť toto všetko prečítať a vžiť sa do mojej kože, nenápadného slamovlasého Ďura z Kremnice, ktorý sa s malou dušičkou išiel popasovať s borcami z celej planéty.

  V porte del a Selva sa dozvedáme, že sme skončili v medzinárodnej konkurencii z tých najlepších aj úplne čajových ako som ja, na šiestom mieste!
 Vyslúžili sme si vraj aj nejaký ten obdiv odvážnymi kúskami, najmä teda letmi pôsobiacimi síce bezhlavo ale pritom boli premyslené :)
  Ďakujem ešte raz!

XPYR deň piaty, alebo ako Pyreneje delia dva svety

 Zase raz za mesačného svitu, viac mimo ako duchom prítomný, klepúci sa zimnicou od únavy, mašírujem. Predo mnou sa čnie Pena Montanesa, s vrcholom o 1600 m vyššie.
 K našej situácii: včera aj keď s vypätím posledných síl, ale dobehli sme na správnu stranu rieky, pod kopec, dnes by malo byť aspoň ako tak letovo, takže jedinou mojou spásou ako uniknúť, je to proste preletieť, nehľadiac na podmienky. Zajtra sa počko má stať 100% neletovým. Neďaleko pred nami je Jessie (USA), teoreticky za nami sú Zlatko (SLO) a Guissepe (ITA), ale na Otočák musia zo severu, pretože šli skratkou, ktorú som spomínal v predchádzajúcom dieli rozprávok z Pyrenejí. Síce mali vzdušnou čiarou bližšie k TP, ale chodník ktorým ho môžu dosiahnuť, je zarastený koskou a bohvie akou ešte pliagou a nemožnosť odštartovať im isto kalí ráno. Ich jedinou možnosťou je obísť celú horu a vydriapať sa tou istou cestou čo ja idem ráno. Problém je v tom, že k poobediu sa to má dekovať a búrkovať, takže to asi nestihnú.

 K veci, ani neviem ako ale v rannom chlade a vlhku po včerajšej prietrži snáď všetkých mračien tuto v Hispánii, sa mi kráča hore brehom príjemne, už ani nevnímam pálenie, štípanie, zovieranie, či tupú bolesť a snáď všetky možné aj nemožné typy informácií ktoré vysiela môj podvozok. Darmo bolesť je len informácia a ako sme v poslednej dobe všetci svedkami, sú dosť často nesprávne, či zavádzajúce. Radšej teda neveriť nikomu/ničomu...mňa predsa nič nebolí, aj keď to je zavádzajúce, ale mne sa to páči.
 Chodník nahor je nádherný, predieram sa  kriačinami, cupitám po skalkách. Raňajkujem evergreena zo včera, na poslednom kúsku asfaltovej cesty s výhľadom na tú skalu. No, nechce sa mi veriť že to stihnem ale však, oprobujem.

 Umne vedená cestička vyššie obchádza všetky bralá z boku, skryte pred pohľadom zdola. Po niekoľkých hodinách som na prvom plató, trávnatom a príjemne sklonenom. Výška asi tak 1800-1900mnm. Problém robí vietor, je z východu a z tade, väčšinou, nič dobré neprichodí.



  Musím teda nahor, pretože by ma určite takýto vietor po kose zo skál spláchol ako nič. ľahko povedané a ešte ľahšie napísané ale verte, sranda to nebola. Síce iba tristo metrov výšky ale strmina úplne neskutočná a samozrejme čistá hŕba šutrov, ako kamenné more, ktoré len čakajú na to že sa šmyknú aj s Ďurom dolu, občas sú pokryté akýsimsi zmutovaným veľkým machom. Nohy a členky úplne rovnako vykryvujú sa akurát do poslednej chvíle neviem kam. Paličky pomáhajú málo, chcelo by to CEPÍN :D

 Do radosti pridáva aj vedomie, že tu naozaj ani vo sne neodštartujem a dupľom v bočnom vetre. V beznádeji sa vydriapem až na vrchol, kde pomedzi steblá trávy prekukujú zaprdené vápencové žiletky. Dlho chodím ako protestujúci popred Bonaparte a bez úspechu. Nakoniec to spravím tak, že Avaxa rozbalím na tie kamene nešťastné, napnem šnúry čo najviac, aby sa nezachytili a čakám na prífuk.
 Keď príde, jemne-jemnúčko pritiahnem áčka s riťou stisnutou, že by som nepotrhal nič a skáčem do toho, Avaxiášik hneď a zaraz nad hlavu vybehne a s radosťou reže vzduch hispánsky.

 Hneď mám slabé stúpanie a tak si dotáčam čo to dá. Sranda je v tom, že zo SV strany, je to teda ten spomínaný východný vietor. Spolu so supmi smažím, kde tu pritočím, až sa doplahočím na prvý preskok. Mám 2200-2300 a idem na to. doletím tak v 1900 a hobľujem rebierko ktorú ofukuje údolka. Hobľujem ho toľko, až som sa prehobľoval na zem. Sakriš práce. Ešte aby toho málo nebolo, stupák nebol na rebierku ale v kotli, kde pristávam. Rozpočet mi nevyjde a tak to prásknem namiesto na lúku, na borievky, také hispánske, potvory pichľavé šnúry-chytajúce. Pol hodinu rozmotávam, dušujem sa aký som debil. Budem musieť hore na kopec. Signál nieto, Livetrack mi isto nejde. Žiaden chodník, len borievky, skaly a stromy. Celý doškriabaný sa škriabem hore... s neistotou ale odhodlaním. Neistota je tu pre to, že mi dochádza čas a zo západu vidím hnať sa deku, ďalej je tu problém zo štartom a ako obvykle s vodou. Najväčší je so štartom, celý 2700m kopec je zo šotoliny, ktorá začína hneď ako končia stromy v 2000m, potom sa to zostrmuje do nemožných uhlov. Čo krok, to pol kroku sa šmyknem dozadu. Mám 3 deci vody a slnko pečie na karbid...nahnevaný som jak šľak, tak mi to odsýpa. Nakoniec štartujem z kamenia do prífuku, modliac sa nech stretnem stupák hneď a zaraz...som totiž len v 2100m a to mi príde prinízko (len sto metrov nad hranicou lesa a proklate hlboko pod vrcholom v 2700), ale vyššie nebolo kvôli strmine a pokračujúcej šotoline  abslolútne nemožné odpáliť.



 Neviem čím som si to zaslúžil ale Ailos mi pomohol. Hneď ma spolu s orlom dirape hore stupák rozbitý asi ako moje kolená. Zvŕtam, zvŕtam stúpam a teším sa... určite to cez hrebeň dám!
 V skratke: Nakúpil som pod základne, na každom rebre sa snažil dotočiť a mastil s vetrom v chrbte až ku zlomovému bodu. Tým sú vysoké hory vzadu, Pic du Maupas sa mi vidí ako najlepšia možnosť, kade to preskočiť. Ináč, ehm na západ odomňa straší mrak ako kŕmna sviňa, ťahá ma hore a základňa má 2800m. Sedlo, ktoré musím dať má 2850. Fasa.
 Našťastie, na chvíľu sa to otvorí, mrokárik sa zodvihne o máličko a ja s riťou stisknutou na totálku, prelietam to sedlo s 400m, v úrovni vrcholu hneď povedľa. To čo nasledovalo bol úžas, hlavne nad tým čo vidím. Vo Francúzsku je hmla! Až po zem! Avaxiáš lieta okolo mňa či ja okolo neho, dáva mi takto nenápadne najavo, že som v závetrí. Vidím už otočnák 5, Ceciré. Otočím ho a dumám čo ďalej. Vietor sa tu točí, v doline sa pristáť nedá, bo je hmla, výšky už neprikúpim. Pristávam v strmom svahu v asi 1100m.
 Hneď musím vymeniť SIMku lebo nemám dať ako vedieť supportu že má ísť za mnou...vraj to nakoniec bolo 180km. Nájdem nejaký potôčik a môžem sa strácať v hmle. Mašírujem na kopec vysoký 2200m v nádeji, že zletím na španielsku stranu a ušetrím si dlhý pochod okolo. Som strašne hladný, lebo od rána som nič nejedol, nevládzem, bo som už fukol odhadom tak 2000m prevýšenia a ešte ma toho dosť čaká a aby toho nebolo málo, rýchlejšie ako ja, stúpa hmla. Dopekla, Sakra, hrom a blesky! Musím, musím, musím to stihnúť. Ale, nie je to tak jednoduché. Hore na guru nejde žiaden chodník, je strašne strmá, tráva je vysoká, členky mi vyvracia. Jedným slovom, IDEÁL!

Keď si predstavím, že po tejto mordovačke, keď mi dôjde znova voda a nebudem už vládať ani mak, zistím, že na druhej strane je to nezletiteľné...tak...radšej na to ani nemyslím.
 Posledné metre by sa dali prirovnať  ku klinickej smrti, tak strašne nevládzem ale ženiem sa ako besný, naháňa ma hmla, ktorá má 2000m...musí tam byť jasno. A NIE JE!

 Dokelu! Mlieko za aké by sa istotne ani Milka nemusela hanbiť... Kubo píše, že nie je až po zem. To je lepšie. A nakoniec si hovorím, risknem to.
 Za 20 sekúnd rozbalený, pot mi steká po tvári, nedal som si ani rukavice, ani skydropa, ani kameru ani okuliare. Fučí ako ďas zo západu. Takže hodiť sa do cca 8ms závetria s výškou asi 1,5m nad hranou...jeaaa!
 Keď všetky karamboli vychytám. letím nad mlieko modliac sa o nejakú fugu. Musel som byť veľmi dobrý, lebo jedna jediná sa ukáže, dokonca, potvora, je nie rovno dole ale trošku došikma, takže som ju z kopca nevidel. Sklesám to cez ňu, pekne VFR a už ma nakopne údolka. Letím ako raketka, predbieham autá pod sebou. Uj, či je to krásne! Odfúklo ma ešte zo 5km ďalej ako som myslel. Keď pristávam komusi v kapuste, znova mi dá zabrať, bo predo mnou sú topole driečne a robia šarapatu. Preskočiť plot ako zlodej a chytro-chytro sa najesť. Posedkávam a tlačím trenčianske párky, teším sa ako malý, vydalo to! Krosol som to na TP 5 a aj nazad.
 S plným bruškom kráčam po doline ďalej, cez mestečko Vielha (kde ináč prvýkrát vidím aspoň ako-tak pekné Španielky..či sme tu už dlho?!) až do kempu v dedine Garós. No mám dosť!

Čísielká: Prechodené 22km, Nastúpané nožmo: 3000m! Odviate: cca 60km

 No a kameru som kdesi v tom zhone na kopcoch zapatrošil.... :/ Kde to netuším, pretože sa mi strašne premazávajú spomienky. Proste v tom zhone celodennom, mordovačke a tisíc veciach ktoré musím priebežne riešiť, či už navigáciu, plánovanie, sledovať počasie aktuálne a svoje kolená, vodu a milión ďalších...
 A keď to tak spätne píšem, zisťujem že oproti danému dňu, mi to už také drsné nepríde.
K okolo-sa-mordujúcim: Zlatko aj Guiseppe zostali na juhu, tj na TP4 vyšli len do polky, odpálili ale nepodarilo sa im to čo mne, tj pristáť po preskoku a znova odštartovať znova do lepších podmienok za TP4. Totiž, nemali veľmi kde ľondovať. Obehol som ich teda poriadne, zajtra budú v búrkach a daždi zdolávať tie pekelné hory pešo. Ovial som dokonca aj Jessieho, do večera len o pár km, ale predsa, bol predo mnou hodne ďaleko ráno. Takže sme piaty.

 Poctivým čítačom: blížime sa k ďalšej zaujímavej hranici, 50 000 zobrazení.Takže Vy robíte radosť mne, že nepíšem dlhé hodiny nadarmo, ja spravím radosť niekomu z Vás. Jubilejnému 50 000-temu čítačovi, ktorý mi pošle prinscreen s počítadlom, ktoré je na bočnej lište s číslom 50 000 na mail juraj.koren@post.sk, venujem tandemový let na Donovaloch :) Tak len smelo! Výhercu už máme... ale ak chcete čítať ĎALEJ-->

XPYR deň štvrtý, alebo len praobyčajná prechádzka po asfalte...

O piatej nás budíček vyťahuje z ležoviska zas ako mátohy. Ako sa vraví, ranní ptáče, dál doskáče, pri mordovačke s padákom, je to väčšinou pravda. :) Nie vychrapkávať ešte o siedmej ráno na Krížnej :D
 Chalani moc nenaspali, pretože v údolí zase fučí, odhadom medzi 10-15ms a keďže nemáme veľmi dobré miesta na stany, tak chaloši musia mať stan položený len na betónovom plácku. teda žiadne kolíky, oni dvaja slúžia ako závažie a veru, vraj málo chýbalo aby si nepolietali aj oni :)
 Popod mesiac, čo mi pod haksne svieti, prispatý, viac unavený ako svieži zo spánku, krvaým nosom i xichtom trošku, kráčam nakoniec inam, oproti včerajšiemu plánu, teda. Chcem ísť na kopec viac po kurze, pretože je jasné, že príliš slnka nebude a chytro príde aj dážď. Dvojtisícový, od cca 1700m trávnatý hrebeň mi dáva nádej že si dnes i počas fronty niečo odletím.

  V dedinke Yésero sa ku mne pridáva vodou a žrádlom nabalený Marek, mažeme hore, on pravda o čosi svižnejšie, ale aspoň ma poháňa. A nie len on...zo západu sa valí deka, prevažne stredná oblačnosť ale rozhodne sa to zatemňuje sakramentsky rýchlo.
Keď sa dostaneme na holinu, to v čo som dúfal, nie je úplne pravdou. Nefúka J, JZ ale skôr J.JV, takže prvú, prepeknú časť kopca, ktorá by mi mohla ušetriť hodne síl, nemôžem presváhnout, bo je to príliš po kose. Dokráčam teda na vrchol, bleskovo sa rozbalím a letím. Svah celkom drží, podarí sa zo 4km na 300m výšky. Bleskovo sa balím a cválam nahor, naschvál popri lese, lebo zabudol som si pribaliť niečo proti dažďu a vyzerá to že každú chvíľu zaprší. Za 5 minút som pritisnutý ku kmeňu borovice zo záveternej strany a píšem pár správ domov. Po dlhom čase mám čas aj na komunikáciu.
  Ani nestihnem vychladnúť a môžem pokračovať, naháňaný ďalšou vlnou zrážok, nazad do 2000m. Pekný chodníček vydupaný kravami má svoje prednosti ale hlavne negatíva. Prednosťou je rovná a široká cestička, ale čo z toho keď  mi konáre plieskajú do xichtu. pričupený ako Nemčúr vo verdunskom zákope.

 Vrchol je trošku plytký a hlavne vietor sa mi už stihol zvrtnúť na severný smer. To nie je dobre, lebo stoj čo stoj musím na juh. I keď je cesta na otočák možná dvoma rozdielnymi variantami, neviem prečo sa mi pozdáva tá južnejšia. Síce na priamo dlhšia, ale je bez serpentín a prevýška.
 Podarí sa odpáliť na juh, ale padám k zemi sakra rýchlo. Pravda, španielska zem krásou oplýva, nejaké kriaky na svetložlto kvitnú, pekné lesy a tak podobne, ale pristáť by som najradšej chcel tak o 6 hodín. Trošku ma údolka ponesie, doletím do dediny, vláčne pobalím avaxiáša a raňajkujem cestoviny v aute zatiaľ čo na kapotu klepoce dážď. Nuž nechcel by som byť na mieste Guissepeho a Zlatka, ktorý sa rozhodli ísť za mnou, ale keďže boli ďalej, nestihli to načas a moknú na hrebeni s tým, že asi hodnú chvíľu nebudú môcť odštartovať.

  Zajové pončo na seba a poďho šliapať po asfalte. Nemôžem povedať že by ma nohy nejako extra boleli z kopcov, ale betón či asfalt, to je zabiják. Kolienka, päty, prsty, dokonca v strede chodidla ma čosi bodá...idem strašne pomaly. Dokonca mi veľmi ani palice nepomôžu, bo som zodral tie gumové násady a tak mlátiť tvrdými hrotmi do ešte tvrdšej cesty síce odľahčuje kolienkám ale demoluje lakte a zápästia.



 Až do mestečka, ktoré je dielom Rimanov a vedie ním len jednosmerná cesta, dovlečiem sa o nejakej piatej večer. Naskýta sa skratka, ale nemyslíme príliš dopredu...zabudli sme čeknúť kde je most cez rieku ktorá nás delí od otočáku Pena Montalesa. Takže sa trepem vyschnutým a kamenistým riečišťom a zbytočne stúpam 200m výšky aby som na vrchole zistil že mi to bol čert dlžen. Pár silnejších slov a do vetra a bežím. Utekám lebo som taký nasratý, že som sa ogebril, šlapal zbytočne. Hrom do toho aj mostami. Zbehnem do Aínsi, kolená úplne na sračky, lebo to bolo dole kopcom. Potom behom celé mesto, blúdenica sklanou šotolinou.  Zo západu sa valí blýskavica z tmy tak temnej že Mordor aj so Sauronom a horou Osudu sa môžu jednoducho hanbiť. Chcem dôjsť čo najbližšie ku kopcu, pretože sa dobre vyspať na zajtrajší let potrebujem. Ale chyba lávky! Nevládzem, hladný som, nohy bolia a začína kropiť. Na poslednú chvíľu len tak s random Španielom na ulici vyriešime spanie v predsieni a na gauči. Nevedel imperialisticky, ja som nevedel španielsky ale nejako sme to zvládli. Dám studenú sprchu a o desiatej som tuhý ako skala hen, čo Peňa Montalesu tvorí.

Plán je na zajtra je čím skôr vybrať sa hore na kopčisko-bralo, čo má od môjho ležoviska prevýšenie 1600m a pravdu povediac, nechce sa mi z môjho uhlu pohľadu veriť, že sa naň dá bez lezenia vystúpiť. Potom na nejakú dvanástu odštartovať a mojím cieľom je dosiahnuť TP5, Ceciré, ktorý je na francúzkej strane Pyrenejí. Musím hlavný hrebeň dneska stoj čo stoj preleteiť, lebo zajtra už hlásia úplne neletovo a šliapať 2700m gury z holých skál, bez chodníka a búrkových oblakoch skryté, tomu by som rád predišiel, bo to bude pomalé a možno aj trošíčka nebezpečnô.
 Odkráčanô: približne 47km,nakúpenô: 2600m (?) odletel som asi 12km.

ĎALEJ-->

XPYR deň tretí, alebo lietaj v počasí keď sa ostatní boja...

   Kempovanie máme také, že ho sám teraz závidím. Vedľa krásne zurčiaceho, ľadového potôčku, poza to bralá čo mne vyrazia dych a Marekovi aj slzu z oka, nemá tu totiž matroš ani čas, čosi poliezť.
Ako sa ešte rozospatý driapem hore svahom, preskakujem zo skaly na skalu, dobieham nejakého španielika čo fučí jak parná lokomotíva. Nevie moc imperialisticky spíkovať, takže debata stojí za deravý groš.


 Trošku sa mi marí že cez to sedielko kade sa mám prešmochtať na hrebeň, akosi preťahuje...akosi fajne mocne. Hm sedlo, ráno...to sa spraví, naivne si myslím...
 Sedlo je bránou do iného sveta...plató  naľabo i napravo sa dvíhajú skalné kulisy a do mňa sa opiera vietor. Na kulisách sa len tak, nenápadčo kochajú a škriekajú po sebe miestny frajeríci, orlosupi. Sem tam to niektorého z nich prestane baviť, schytí sa na krídla, presmaží na východný svah a o deviatej si smelo dotočí v rozbitom stupáku sfukovanom po kose kdesi bohvie kde.
Po ceste hľadám, či reku vodu nenájdem...he, klasicky nie a mám už len liter zvyšnej a hodinu a pol do štartu.

 Jednou možnosťou je doštartovať zo skalného útesu a padák mať v závetrí a vlastne dole kopcom, pretože vrchol je kolmý z juhu a hneď to padá, síce zatrávnenou časťou, ale pre istotu plnou ostrých vápencových žiletiek na rezanie šnúr ako stvorených. Druhou je síce pekná a celkom slušne sklonená lúčka kdesi povedľa, ale je rovno nad rebierkom, ktoré bude robiť zlobu, myslím tým že raz príde stupák z JZ, druhýkrát z JV strany...no galiba. Keďže je času dosť, rozložím si inštrumenty, paličky slúžia ako konštrukcia, primaloftku zakvačím na ne, provizórne mám nejaký tieň, lebo samozrejme že okrem vody tu nie je ani kríčka, len skaly, skalky, kamene a šutre, pomedzi to pár trsov trávy. Prečo to toľko spomínam? Nachodil som ako idiot, pretože vždy o kúsok ďalej mi prišiel ten plácek ideálnejší...pár trsov trávy zakrývalo z môjho pohľadu blízkemu horizontu všetky tie kamene. Prejdem tých 10 krokov a vídím že je to zase plané. Ale aha, tam to vypadá lepšie...a tak kráčam, chodím, daromne sa radujem že nájdem pre avaxiáša miestečko, na ktorom mu nič nehrozí...musí to vydržať.
 O pol dvanástej rozbaľujem ale trošku sa mi to nevidí... tých pár trsov trávy leží na zemi ako pribitých, dravce svahujú na 1/3 plochy krídel, ako náhla rozprestrú, miznú za hranou... :D Jednoducho povedané fučí ako z prdelí všetkých tridsiatich siedmich Hannibalových slonov, čo tadiaľto kedysi do Ríma tiahli, naraz...našťastie ich už dávno zem kryje, ale predsa akosi sťažka vydychujú. Po pár pokusoch, čo ma po skalách povláči, padák dostanem do letovej polohy a už v poslednej možnej chvíli mi padne ako skala k nohám. no to by som sa pekne zrakvil.


  Zadumaný čo vymyslím ďalej, livetrack mi podľa všetkého nejde, signál viac nemám ako mám aj na telefóne. Nakoniec sa rozhodnem traverznúť v cca 1800m po hrebeni smerom po kurze. Prečo? Schádzať dole do doliny po vodu a stratiť 1000m výšky a potom sa hneď vybrať cez ďalšie rebro hore 500m. Lámem si teda nohy po kamzíčich stezkách, šotoline, skalách a tak podobne. Len pod haksne (dlhé nohy) sa pozerám a prichytil som sa na jednom poli šotoliny kde ma kus pošmyklo, že aha, však ten svah je strmý snáď aj vyše 45° a po dvoch metroch kamenia nasleduje zráz tak strmý že keby ho opáčim na vlastnom tele, som tak do klobások pomletý.

  No nič, ide sa ďalej, ale hlavne sa treba viacej sústrediť ako nohy prekladať. Dorazil som na miesto, kde trošku menej fúka, dokonca nie je to iba čisté kamenie ale aj kde tu maskovací trs trávy a čo najviac môjmu oku lahodí, je že som schovaný za rebierkom, ktoré trošku kľudní vietor, aj tá menšia výška čosi urobí. Samozrejme som vyplašený, všetkú odhodlanosť spotreboval hodinový pokus o štart v 12m/s. Srdce padlo do nohavíc, čo ak hore fučí tak, že proti vetru nebude žiadna šanca? Vzadu sú svahy, útesy, zrázy skalné, ostré a HLAVNE, nikdy som ich nevidel inak ako zo satelitu :D S istotou viem, že pristátie nebude v mojich silách, určite nie za hlavným hrebeňom...ako hore vyššie fúka, môžem len tipovať s pravdepodobnosťou hraničiacou s neistotou...nie je totiž ani mráčka, že by som odhadol ako cestujú.
 Nie po prvý, ba ani posledný krát sa odliepam od zeme s jediným prianím...Však som to odhadol správne!?!

 Berie ma rovno hore, ako dym komínom, berie ma stupák do plechovomodrých nebies. Keď sa na to tak teraz spätne pozerám, nebolo to až také strašné, stupáky pravda silné, vietor tiež, ale nič čo by sa nedalo zvládnuť, Totiž aj odhodlanie alebo obšírnejšie psychická odolnosť je ako sval, môže sa unaviť, či vyčerpať. Niečo si pritočím a pučím čo to dá. Pri preskoku cez prvú dolinu sa okrem dušovania na jakú hovadinu som sa to dal, skĺzava môj pohľad dozadu, do úzkej doliny plnej stromov a skál,. Dobre, nepristávam. Ďalší hrebeň viac som už trošku odvážnejší a pritáčam si tak do 2700-2800. Prepučím sa na ďalší krásny a skalnatý hrebeň, posledný pred skokom vzad do hôr na otočák číslo tri, Anayet. Dvaapoltisícový kopčisko neďaleko Candachú. Vykrútim si v silnom stupáku s vetroňom asi 3500 a on ufrndží preč ako keby nič, mňa pribíja k zemi. Hm...preletel som na druh kopček z tej výšky, pritočil znova...poriadne sa nadýchol a šup po vetre dozadu. Groundspeed okolo a aj vyše 70kmh. fasa.  Stupák pred otočákom zo mňa robí LEGO, robím čo môžem aj čo nemôžem, keby na zemi tak rukami rozhadzujem, myslíte si že na spartakiádu sa chystám... Celý čas pozerám do plachty, a počúvam Skydropa....keď je vybielené mám 8plus meter....v pol otočke dokonca aj zabučí...to značí 3.5 ms dole...rozdiel skoro 10ms behom troch sekúnd...mmm...španielskou práčkou by som tonazval. Dušujem sa že otočím Anyaet a idem ľondovať, že kašlem na to...len sa nezrakviť. Spätne: nebolo to až také zle ale priposratosť zrobila svoje. Zase posunuté hranice :)

 Ledva sti stihnem všimnúť istého velikána, menovite Pic du Mudi du Ossau. Akože taký monolit čistej skaly, to je sila! Odhadujem že má tak 400-500m a vypína sa hrdo zo zelenej planiny ako kráľ zo starých čias. Z romantického rozjímania ma prebudí až Avaxiáš pod nohami...DAVAJ BACHA, HEJ?! Keď to vybierem... celý rád hľadím do otvorenej a celkom landing friendly doliny. Pristávačka na pláži, na stojáka. Nohy sa mi klepú, hlas sa mi chveje a z nosa krv tečie. Dám sa dokopy a behom, cvalom pokračujem popri nejakej priehrade. Nohy si oddýchli, môžem sa smelo nadopovaný adrošom mocovať po zemi ďalej. Po asi 10km vidím troch chlapcov miestňakov letieť. teda...skôr stáť vysoko nad údolím. Veru, nebol by osm dovial ďalej a keby aj, nemám kde londovať. Pár ľudí som predbehol, živý a zdravý som ostal...No do krásy deň!
TRACK

Večer ešte Guiseppe skúša ale pristáva ešte zafúknutý na ušiach a speede, Zlatko to radšej posadil po pár metroch.
 Večer sa rozkladáme pod akousi 2000m horou z ktorej chcem ráno leapfrogovať, lebo pôjde fronta tak čím skôr hore a aspoň niečo si zletieť. Dobiehajú nás organizátori, že chcú videáž :)
 Evergreen pretekárskej kuchyne, cestoviny so všetkým možným a do nového fajného spacáčiku môžem ísť chrňať.

Nachodil som cca 27km, nakúpil zo 700m výšky a odvial som čosi okolo 35km, nič moc ale nezadrúzgal som sa :)

  Prvý traja chaloši sú už dávno za horami, dolami, letia v slabšom vetre a tak dnes končia pred TP7. Maurer to stihol aj zhučať do doliny...

ĎALEJ-->

XPYR deň druhý, alebo ako som sa vzadu pozabudol

 O piatej zvoní budík, Kubko ako mátoha zmátožená, varí mi vodu na zaliatie sušenej strovy, ja si popíjam redbull. Vietor dobre že stromy neláme. tak tu preťahuje. Ej stočertov aj s predpoveďou, však to také nemalo byť!
 Tma-tmúca, okrem hukotu vetra nikto a nič ani nepípne. Či sú v Španielsku lenivé aj zvery či čo? Brodím sa spomínanou kombo zmeskou papradia s pichliačmi a jak dumám, tak dumám, je mi jasné že nepoletím...normálne. Iba že by som pretekal...to poznáte...na krv, vtedy áno. Nejaký ten kilometer predomnou zápasí s vetrom a papradím aj Garin, akýsi to frantík. Podľa Livetrackingu to zabalil, kráča po vrstevnici ďalej. A bárs nečudo, však moju chatrnú schránku telom zvanú, vietor temer uchytí. Nuž z tohto nebude nič...dlhý nos a poďho v Garinových stopách. Ako cesta klesá, na konci hrebeňa fúka už pomerne, ale naozaj len pomerne znesiteľne. Tož 10-12ms...to by pretekársky letieť aj šlo. Garina vidím pod sebou, dupať po asfalte...nuž, vytriem mu kocúra!

 Kombo na zemi (papraď+pichliače) mi dosť bráni v štartovaní ale našiel som kúšťok, kde by to šlo. Rozbalím sa do podkovičky, bohovsky dobre skontrolujem všetko, najmä speed a už len dúfam. V čo? Ako nie po prvý krát a veruže nie ani posledný, prajem si pri štarte do vzduchu len jediné...že som to odhadol správne, tj. môžem to zvládnuť. TRACK
 Ťuknem áčka, 20m som poskočil vzad, kým sa Avax nad hlavu dostal a už aj ma berie hore i pučím plný speed. Hore a na mieste. Ale Avax ma nesklame, otočím sa málinko na kraba a už to aj ide, celkom mi vietor pomohol a neskôr, počas tých pár km, dosť zoslabol vplyvom závetria ktoré mi robili kopce vpredšie. Keď vyľondujem pri ceste, som aj celkom vytrasený ako nie po prvý a veruže ani posledný krát. Ale nemusím chodiť! To mi už aj Maurer prízvukoval na Bornes. Leapfrogy ťa pošetria do kritických situácií, keď naozaj treba zabrať a bežať, drtiť. Samozrejme, neviem to tak ako Šampión..ale len opakovanie a neustále zlepšovanie robí majstra.

  Kým ma dobehnú chaloši vo vozidle podpornom, už sa aj driapem znova na kopec...aj keď zase mláti so stromami ako keby boli z papiera. Nuž, hádam to zoslabne, myslím si. Zase mi dochádza voda, suším, slnko pečie, kopec sa nado mnou čnie. Naveľa-naveľa nájdem napájadlo a ďalšia Suchotyssea je za mnou. Dokonca aj vietor poľavuje na rozumné hodnoty, občas umožňujúce aj dopredný, letecký pohyb na plachietke. Okamžite som rozbalený a fuk do toho. Presvažil som zopár km, pristál v kombe (pichliače+pichliače a ešte raz pichliače a k tomu dve ovisnuté paprade, aby ma to zmiatlo) 15 minút teda vymotávam šnúročky v 35° svahu i teplote okolitého vzduchu. Chytro sa predrať kriačiskami, dnes už s dlhými nohavicami, ktoré už so mnou všeličo preskákali-prekráčali-preliezli...tak dnes už žiadne škrabance!
TRACK

 Support ma nachová pod krásnym platanom s výhľadom na pekne zelené kopce naokolo a samozrejme všadeprítomnými konečnými produktami kravského či konského trávenia...aspoň dotvárajú atmosféru, vnem je to ale trošku aj silnejší ako by som si prial...

Po jednom neuspešnom zlete v bezvetrí a úpeku, pokračujem do sedla smerom na 2TP, dvojtisícovku Orhi. V sedle čosi pofukuje, premotkám sa čo najvyššie, dokonca pod supiu párty. Sedia na kameni a škriekajú po sebe, ako rozbalím avaxa, schytia sa na krídla a ukážu mi fajanový stupák, niečo dotočím a  potom ešte raz a proti vetru ma ale nechce pustiť, ušetril som však niekoľko km asfaltu nohám a aj urýchlil presun. V horúčave prekladám nohy na ďalšie štartovisko, ono totiž je to tu dosť vysoké ale aj plytkô ako scenár Hornej-Dolnej, nie je dobrého miesta na štart. Musím prejsť ešte niekoľko kilometrov kým sa na vhodné miesto dostanem...a potom konečne sa ide na to! Šup a som v nebi...dotáčam poriadnu výšku, pokračujem v nádherných výhľadoch na TP2.

  Panoráma až strach pozerať, naozaj...kopce ako kráva, holiny a ďaleko predomnou aj skaliská....a ja nad tým všetkým? TRACK
 Musím ale vyľondovať, mám totiž pretočený speed cez hlavný popruh a aj pravý voľný koniec som nanič zapol. Nevadí, pred turistami na hrebeni pristanem, za 10s to všetko prerobím a ide sa na to. Nakúpim snáď 3000m a poďho ďalej. Posadil som sa už o nejakej šiestej. Síce nič moc, mohol som to ináč vymyslieť ale to je teraz už jedno. Dôležité je že som ešte s dvoma , troma uleteli hlavnému pelotónu, ktorý je prikovaný k zemi ešte ďaleko pred TP2. Spíme v nádhernom prostredí
  Prvá trojka (Maurer, Durugáč a Mayer, nám uleteli o naozaj hodne). teraz spätne by som asi radšej utekal ako o život za nimi na svoje posledné dnešné štartovisko a nohy nešetril, nuž ale po bitke je každý generál...a ja si to zapamätám!

Nejaké čísielká:  Nachodené: 25km, chodením nakúpené (výšky) : 2570m odviate: 43km

  ĎALEJ--->

XPYR deň prvý, alebo monológ, alebo poďme sa pretekať v pekle...

  Som nazad na rodnej hrude, Celkom slušne unavený a na počudovanie celkom zdravý. Žiadnu tabletku (padáčkari vedia) som nepotreboval.

 V najbližších článkoch sa Vám, moji milí počítači, pokúsim sa priblížiť, ako to vlastne celé na tom X-pyre bolo, aký bol zápas s nepriazňou počasia, samým sebou a podobné bludy. Bude toho asi dosť, ale darmo, podnik to bol naozaj neskutočný, takže pár slov o ňom utrúsiť treba. Určite sa ale budem snažiť obísť opis toho kde a čo som jedol a ako si amatérsky tejpoval hnáty leukoplastom lebo je to kúl.

Briefingy, podpisovačky, papierovačky a podobné patálie sú už za nami, poslednú noc pred závodom spíme v kempe, tak ako mnoho iných pretekárov. Som poriadne napružený, hrom do toho! Veľké preteky čakajú, pre mňa zatiaľ najsamsuperskejšie! Ako to dopadne? Budem vedieť trafiť aspoň na prvý otočák cez mesto? Čo môj rozbitý meniskus/krížový väz? Mesiac a pol som sedel na prdeli, netrénoval som, neodpíšem sa priskoro? Kopec iných hlúpostí mi hlavou letí, ale už na to nie je čas...o jedenástej na pláži v španielskej Hondarribii v Biskajskom zálive, po členky v piesku, prestupuje z nohy na nohu ako kury na zablatenom dvore 31 chlápkov z celej zemegule,  do toho sa roztápajú ako lacná poľská zmrzlina, lebo je stupňov vyše tridsať. Ale odznieva odpočítavanie a mne aj tak nabiehajú zimomriavky na chrbte a hlava vypína! 

VPRED! 

  Pár skokov cez šmykľavý, piesčitý brajgel premiešaný s rozmrvenou, snáď tisíckou ostrých mušlí a na prvom asfalte zhadzujem igelitky z topánok (to že by mi nenapadalo toho kentusu do nich). Cvalkám si prvý cez mesto po trase ktorú sme boli včera obzrieť. Postupne sa to drobí no ja chcem utekať minimálne 10-12km cez celé mesto. Volím síce nie najkratšiu ale pre mňa osobne najlepšiu trasu, čo najviac tieňom. 

Keď skrížime svoje cesty s ostatnými, som cca 10 minút za prvým gangom. Nuž, ale nemám úpal...Ďalej pokračujeme už len svižnejším krokom cez taký pravý vidiek, kde tu dom, kde tu krava, všade ploty a kľukatie cesty. Prevýško na prvý otočák, Larhunne je vyše deväť stovák metrov, keď to spolu s Marekom, mojím supportom drtíme hore, pravdu povediac mám celkom dosť. Nevládzem :)

 Prvý otočák, fotenie, milión ľudí a tak podobne. Vidím chlapcov z prvej trojky už letieť, nuž rozbaľujem svoje inštrumenty tiež. Fučí zo SV čo je zlé, totiž je to strašne stabilný vzduch, zároveň na trať je to trochu protivietor. Po predchádzajúce dni to bolo lepšie, bríza, mraky v 1000-1200m 3-4ms stupáky a teraz? Plechovo, stabilne a protifuk. Vidím že za mnou dlho nikoho nieto, tak skáčem do španielsko-francúzskeho vzduchu samotný (TP1 je na hraničnom hrebeni ESP-FR) 

  Po pár kilometroch ma zbije vetrík k zemi, no nevadí, chytro bežím na kopec na relaunch. TRACK Vidím iných, ktorí odštartovali akurát z TP1 a hnijú k zemi. Nájdem si plácek čo najnižšie a zároveň čo najvyššie, že by bol v pohode na drapnutie sa do plechových nebies. Štart je o meter dlhší ako môj avaxiášik. Preto sa aj strepem, podobne ako tuctový slovenský vysokoškolák po chodbovici, totiž, ani náznak reakcie. Žuch z metrového zrázu...trošku mám už pripečenú hlavu, keďže odu som vychliapal a všetko je tu suché, aj zaručené "pramene".

  

  Takýto pripečený odpálim povedľa Krysťáka  (CZE) a Williamsa (USA), vrtíme sa v tých slabotinkách spolu. TRACK Jessie to skočí vzad a my dvaja s Čehúňom trošku otáľame. Po preskoku ponad celkom zalesnenú dolinku ešte čosi prikúpime, ale vietor nás tlačí k zemi. Vyľondoval som čo najvyššie, do hnusných a svinských papradí ktoré vyzerajú mäkkúčko ale opak je pravdou. Žašívajú sa v nich (podobne ako Hranol v Bonaparte)  zloby najťažšieho kalibru. Taký dodriapaný som že strach pozerať a hrôza cítiť. Už nebudem riskovať lietať v krátkych nohaviciach, dušujem sa počas výšľapu. 

  Odpečený som strašne, už mám zúžený uhol záberu, bolí ma hlava, slabý som ako čajík. Nikde ani náznak žriedla. Support je ešte ďaleko. Hrom a peklo...už meliem z posledného...ale asi dve minúty pred vypnutím mojej telesnej schránky nadobro vidím...vidím prameň. Jáááj spása! Cítim smäd aký asi ani Mojžíš a Izrealiti pri ich 40 dňovej túre rozpálenou púšťou neokúsili, tak sa mi marí.
Chytro sa nalôcham ľadovej vody, oblejem hlavu aj celé telo, nech ma trošku schladí a už je tu support. Posedím zo pol hodinky, preberiem sa a už aj pádime na kopec. Nemám šajnu o prevýšení, ale strmý je poriadne. Pod vrcholom stretneme Geralda Golda, Xalps atléta. Prehodíme pár slov a letíme spolu. TRACK Mne to ako prvému a zlou stopou vydalo len tak tak ponad stromky a pristáť v slušnom závetrí do protikopca, to je už akosi pravidlom nepísaným...

Chytro balíme, lebo sme sa tu stretli s Krystom a ešte kýmsi. Mažem do sedla, najprv po ceste, potom krížom cez papradie spolu so schovaným bonusom, pichanie milujúcim :) Ej karamba!

  Napružený som, ako keby ani nie som celý deň s batohom na nohách, nemám za sebou tri kopce vydriapané a vyše 20km odšliapaných či odbehnutých. Darmo, ide o veľa. Nakoniec sa mi podaril celkom husársky kúsok, ako to support pokrstil. Štart o 21:08  a pristátie 56 sekúnd pred posledným možným ( (21:14:04)ináč hrozí penalizácia), zatiaľ čo všetci čo boli so mnou, zostali v sedle, kľajúc podobne ako ja, keď som chudáčika Avaxa ťahal z tých pichliačin v papradí. O tom radšej pomlčím.  TRACK

Dokráčam s úmyslom na druhé ráno prehopsať čo najviac km, pod akýsi kopček. Tam rozbalím môj fajnový GOTLAND1, ktorý mi robil spoločnosť a kryl moju telesnú schránku v Afrike, či Nepále a nedám naň dopustiť.

Po evergreene pretekárskej kuchyne, cestovinami so všetkým možným, namazanýmí nôžkami konžšskou masťou, ľahám na XTčku...prvej karimatke, na ktorej som sa vždy do krásy a ružova vyspal, bo moje kostnaté telíčko síce vládze kráčať, liezť a lietať od svitu do mrku, ale od mrku do svitu chce ležkať a pekne v teple a mäkkúčku!

Sumár dňa: Odšliapané či odbehnuté  30km odletené 30km, prevýšenie. 1800m

ĎALEJ--->