Šieste ráno...ako všetky ostatné, rozbitý, unavený, zmátožený. Ešte za tmy vyrážam, pretože dnes čaká moje nohy dlhý, dlhočizný pochod, bez serióznej vyhliadky na (z)let. Drtím svoju telesnú schránku asfaltom až dokým sa nestretneme s Jessiem, ktorý ma dobehol.
Celé doobedie kráčame v daždi do sedla, chvíľkami leje, chvíľkami len mrholí. Aspoň to využijeme na debatu o tom čo sme zažili, kde sme boli a čo plánujeme. Pre mňa veľmi poučný diškurz. Jessie je zo Seattlu a hory má za domom, tak sme sa povyprávali aj o tom. že by som do Imperialistickej zeme išiel na skusy, facinuje ma totiž jej rozmanitá a rozľahlá príroda...Ancibisťu s padákom ju ešte polietať, to by bola čosi ako frajerina.
Sme ako dvaja snílkovia s podobnými nápadmi a cieľmi. Dokonca Jessieho support je Mr. Cibulka, čo dáva jasne najavo už jeho priezvisko, že je tu kdesi od nás. Ako sa dozvedám, chalanisko bol po minulé edície supportom pre Xalpera Honzu Rejmanka. Svet je teda malý!!
Po niekoľkých hodinách a šestnástich kilometroch na nohách, dostávame sa do sedielka v 2000m. Pár kilometrov na západ je už nabobtnaná riadna buchtička, taká fotogenická akási, lebo blesky sa metajú jeden za druhým. Utekáme spolu s Jessiem na kopček zo sedla. Ide o každú sekundu by som povedal.
Tak bleskové rozbalenie som ešte nemal, naozaj by to stálo za to si nechať stopnúť čas. DO 20s určite je avaxiáš nad hlavou a šup do vzduchu. Podo mnou naskočili mračná, na húľave som vysváhol pár metrov a skáčem dozadu, štartuje aj Jessie. Letíme popri svahu, pod nami vysoké napätie. Nemám ani okuliare a začalo pršať, vidím tak prd makový lebo mi to ide všetko do nechránených očí. Cítim sa ako v dravej rieke, mám tak 60km/h groundspeed.
Letíme dolinou ako rakety, sem tam na zátačke ma poponesie, čo mi síce robí celkom radosť ale aj vrásky. Poza chrbát ten mrak, no nechcem aby ma natiahlo doň. Pučím radšej aj plný, "aby sa mi nesmiali" Pristávam tesne pred tým ako sa dážď premení na lejak a teda tutový. Vysmiaty na pumpe ako lečo, balím padák. Vysmaity že som zvial 1200m výšky a 13km za päť minút. Smejem sa aj pre to že sa mi nič nestalo, z čistého šťastia. Totiž tridsať sekúnd po tom ako sme odleteli, začali padať krúpy...no bolo to pekne natesno, ale povedzme si rovno, letieť v krupobití, to sa mi ešte nepodarilo :D !
Nasledujúcich niekoľko hodín, ako to Jessie nazval, "share our missery" (zdieľame našu beznádej) na asfaltovej ceste. Nakoniec sa neplánovane rozdeľujeme a začína rošambo. Som v tak úzkej doline, že sa mi GPSko nechce chytiť, cestička sa stratí v zarastených záhradách v strmom kopci, ženie sa na mňa ďalšia búrka, nevládzem.
Nakoniec som sa rozhodol dostať sa na 2500m kopec (1800m prevýšenia ma čaká!) z ktorého by šlo zajtra letieť. Dostal som sa do 1800mnm a som hotový, kolená v keli, chodidlá opuchnuté a do toho ešte aj oči dostali zabrať. Ráno vyzerám ako starý pijan, opuchnutá tvár, hnis v očiach (z toho bombardovania v búrke bez okuliarou a celkového vysilenia.)
Nachodené cca 32km, nastúpané 3000m, odletené 13km
Tak a je to tu! Posledný deň! neviem či sa mám tešiť, či nie...chcem letieť! Ráno sú mraky ale 500m pod kopcom, fučí strašne. Ono vietor by mi ani tak nevadil, ale tie mraky sú v neznámom teréne nanič. Celkové vysilenie sa prejavuje aj v rozhodnutiach. Nemyslí mi to kriticky ani konštruktívne. Support dospáva a ja čakám v 2200m do 11tej, potom začnú mraky znova padať nižšie a tak som sa rozhodol zísť pešo, lebo tých predo mnou už nemám šancu dobehnúť. Je tu kritický preskok, ktorý proti vetru asi nedám. Prechádzka mimo chodníky a cez národný parkje uchvacujúca, dokonca ma už nič ani nebolí, lebo hlava je tak unavená že vytesňuje vnemy ktoré sú otupujúce.
Možno ma to aj zachránilo pred nejakou kravinou, totiž Jessie padol na záložke v silnom vetre do stromov napríklad... :D
Večer chcem zletieť z jedného sedielka ale štart stojí za prd, fučí silno a zle a do toho sú pristávačky už v zakázanom priestore. Všetci ostatný sú 40-50km vzdušnou čiarou za mnou a na zemi...takže ende šlus! KONEČNÁ! Ragnarok sa skončil.
Pocit oslobodenia od toho utrpenia, neustáleho hladu a únavy. Ale bolo to super husté, záživné a posilňujúce. Zrodil sa tímový duch podfarbený spoločnými útrapami. Zrodilo sa mnoho nových kamarátstiev ukutých v ťažkých podmienkach, zrodilo sa mnoho nových zážitkov, ktoré minimálne mňa posunuli na úplne inú úroveň psychickej aj fyzickej odolnosti, pretože neraz som si uvedomoval, ako blízko som bol k tomu sa zrakviť.
Ďakujem všetkým čítačom, ktorý mali chuť toto všetko prečítať a vžiť sa do mojej kože, nenápadného slamovlasého Ďura z Kremnice, ktorý sa s malou dušičkou išiel popasovať s borcami z celej planéty.
V porte del a Selva sa dozvedáme, že sme skončili v medzinárodnej konkurencii z tých najlepších aj úplne čajových ako som ja, na šiestom mieste!
Vyslúžili sme si vraj aj nejaký ten obdiv odvážnymi kúskami, najmä teda letmi pôsobiacimi síce bezhlavo ale pritom boli premyslené :)
Ďakujem ešte raz!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára