Na návštevu ku Prométheovi

 Už ma zase svrbia nohy, alebo proste neviem doma obsedieť ani polietať, (viď posledné dni). Ženie ma túžba neskrotná do sveta šíreho, nepoznaného. Cestovať v dnešnej dobe nie je skoro žiaden problém, stačí pravda, plný pugilár, mešec alebo čarovná kartička s magnetickou páskou poznačená. Mešec je poloprázdny ale to vôbec nevadí, na letenku sa pár grajciarov nájde, bisťu tam.
 Lebo túžba je silnejšia ako zdravý rozum, ktorý vraví že treba šetriť seba i zdroje.
 Lebo ja mám rád dobrodružstvo a výzvy a kraje nepoznané.
 Lebo nechcem raz odísť z tohto sveta bez toho, aby aspoň najznámejšie hory som nepokor(en)il.
 Lebo...som v horách doma, páčia sa mi a stratiť sa v nejakých nových na pár dní, to je vždy lákavé.
 Lebo...
Nechcem sa rozciťovať proste idem na vandrovku...pozrieť či ešte orol každé ráno ďžube Prométhea do pečienky, aby mu každúc noc dorástla. Či kdesi pri Kolchide neleží drak a nestráži zlaté rúno, ktoré sa mu potmehútski Argonauti snažia ukradnúť umnejšie ako naše ilúzie sieťový most.
Asi žiadne bájne výjavy neuvidím, budú to len úzke a ufučané doliny, vysoké a strmé končiare, kde-tu orlie hniezdo, kde-tu aj guľometné hniezdo. Mraky sú vraj nízko, inverzia je mocná alebo tak nejak.
V sobotu letím do Kaukazu!!
Mám nejaký plán, ale určite to vypáli úplne inak, hlavne  som mal v pláne letieť  krizom asi 350km ale po ceste mám  Južné Ossetsko Abcházsko, čo sú krajiny nikým neuznané, v podstate separatistické republiky plné ruských kalašnikovov a tankov či helikopotvor. Mrzutá skutočnosť je tá, že tieto guľometnie hniezda sú v oblasti kde sa najkrašie grúne. Škoda je to preveliká, pretože preletieť Kaukaz celý šrégom od mora k moru, to by bola frajerina neskutočná ale aj neuskutočniteľná, iba ak by som zariskoval možnosť  skončiť  v ruskom lágri.
Takže  v dobrom sa tu majte, kilometre dáke polietajte...hadam to zvládnem.
Ale teším sa!

Biele skaly Julských álp, mravčekovci a ľondovačka v jazere...

  Konča sezóny sa blíži a ja, bisťu tam, ani jedne dvestokilometrový let nemám. Na rodnej to hrude je skôr hubárska ako plachtárska sezóna, bo celé dni len prší a prší. Ono, pravda, minulý rok nadávali a kliali zase poľnohospodári a neviem kto ešte, lebo tropické teploty, suchá...ja o ničom neviem, pod základňami bývalo tak okolo 12-15°C, ale vraj, onô, príroda trpela. Tak si to tento rok patrične vynahradzuje a kropí to neustále. Počásko je väčšinou na Balkáne, či v Alpách a tak letuchtiví plachtári (piloti plachiet) idú za ním. Vejeme do Slovinska aj s Dažďom a Tomášovým kompletným letovým bataliónom (priateľka a pes), všetci traja lietajú spolu na tandeme.

 Vyrazili sme dosť neskoro, preto sa svojvoľne presúvam v časopriestore bez nutných znalostí kvantovej fyziky či surfovaním v čiernych dierach. Proste spím ako dudok a zobudím sa po mne cca desiatich minútach trvajúcom prižmúrení oka kdesi v Rakúsoch, ešte raz bliknem viečkami a sme na Sorici...hm, dobré!

 Stretnúť partiu, ktorá ma tu v 2013 zaúčala do tajov slovinského svahovania, je naozaj príjemné. Presne ako vtedy, dlho do noci sa kecá, popíja sociálny utužovač a hlavy vyvrátené na perzeidmi posiatu, zamatovú  nebeskú klenbu. Jháj či to je pocit. Skúsim niečo aj lapnúť do aparátu, nuž ale akurát vtedy nepadajú hviezdičky.

Kým rozostavíme šiator, sú snáď aj tri hodiny.

Ráno rušáme lanovečkou hore (žiaden hike, šetrím kolená :)) a o desiatej do toho. Síce to ide 150m nad štart, ale nie je to žiadna sláva. Po Kobalu to je strašne pomalé, slabé stupáčiky, mizerná výška, ale je na čom oči pásť. Znova nové zátišia si všímam,

  Tuto špeciálne pre Tomášovú priateľku, že ten kostolík je nádherný, hovorí pri ceste autom okolo...My sme sa s Tomášom zhodli že nádherný je, ale nádhernejší je zvrchu, z neba!

Stol sa už nejako, síce zťažka ale predsa podarí presvahovať, od pomedzia to už drží lepšie. Cez Gemonu je to natesno, pretože sa nedá dostúpať čo by som pred preskokom potreboval ale však údolka vycápe hore. Vidím neskutočné skaliská Dolomitov...

Letíme spolu s Manuelom, lenže akosi sme sa pozabudli že už sú 4 hodiny, je august a dlho to nefunguje, aj dni sú krátke. Zvrtka a pádime nazad. Vidím nejakého iného Omegistu celkom slušne zapichnutého v doline, spláchla ho údolka v časti kde je priehrada.

 Napríklad tento chodníček, vysekaný, vypálený ale na takom strmom hrebeni, že mi až zabehlo, zo severu bralá ako sviň, z juhu len strmý svah s kriačím, ktoré ťažko preniknúť. Vždy ma na týchto miestach prepadne divný pocit, takej osamelosti. Darmo tu letíme viacerí, na zemi, po tých svahoch nedostupných nie je ani nohy. Teda, nikdy som nevidel ani kamzíka, ovcu, kravu, človeka...

  

  Preskok nazad je trápenie, svahy nechcú držať, mraky sú nízko-nízučko a je už naozaj neskoro. Vidím dokonca jeden SKY padác hučať ale tak nízko, že mám oňho obavy, teda nie je tu chvíľu kde pristáť. Keď sa ja do bezpečnej výšky vyzdvíham, pozerám na každý strom, že kde reku visí.
. 

  Nakoniec to dal popred sťa by rozprávkový Gondolin (Bovec, kto čítal Silmarillion tak určite vidí tú podobnosť s Ukrytým mestom) a pod Polovnikom pristál, rezervu ponad stromy mal tak 2m, ale dal to. Musím sa sústrediť sám na svoj let, lebo mi hrozí podobné fou pass.

  

 
 Popred Krn sa nepodarí nabrať poriadnu výšku, tým pádom ani na ďalšom rebre, kde už večerné kumuly z Krnu tienia. Vytečiem po rebre na Kobalu, tam tiež už nič a spolu s Manuelom svahujeme kopček vedľa, reku, hodím sa dozadu, hádam niečo na pristátie nájdem. Spláchlo ma síce a aj pristátie som našiel ale vyskytla sa chvíľa, kedy som už na predchádzajúcu pristávačku nebol schopný dokĺzať a ďalšiu som uzavretý v zalesnej úzkej doline, nevidel. Srdce troška poskočilo a vyľondoval som v akomsi pasienku s olivovým hájom či čo to bolo.

 Ďalším dňom je to ako cez kopírku. Lanovka a na desiatu poďho do toho. Motám sa 15-20 minút popred štart, nie a nie dobrať aspoň 100m nad, čo už má zmysel letieť ďalej. Tak radšej pristanem na štartovisku, a s Manu sa dohodneme že na 11tu ideme na to. tým pádom odpadá 230km cieľ, nestihneme to ani keby čo sa dialo.

  Oproti včerajšiemu dňu to zrána funguje lepšie, nezamocem sa nikde, dostupy sú lepšie. Biele vápencové skaliská a platne brúsim veľmi zblízka. Dokonca tak, že jednej turistke som skoro dal dlaňou po zadnici. Škoda, mal som už plnú kartu v kamere. :D

 Keď nie oblietať turistov zblízka, pozerám sa popod seba, čo ma zaujalo, sú mraveniská, letím totiž tak blízko, že vidím ako mravčekovci makajú.

 Na Stole stretnem vo vzduchu akýsi veľký padák, pozriem sa lepšie a vidím že trčia 4 nohy, hm, tandem, potom vidím grafiku Bigoldena2 a začína mi svitať, Akro sedačka, akro riadičky a pilot menšieho vzrastu.
"Marek, ty beťár!"

 Potom vidím aj Danielu, lebo má tiež nezmýliteľnú výbavu padáčkarskú. Ostatných, prepáčte som nezaregistroval, pučil som kde tu plyn a dumal či stihnem 200 a či nie.

 Za pomedzím, to ide o mnoho lepšie, dobehnem Hu-Beňoura :D a dohadujeme sa že stoj čo stoj letíme ďalej, aspoň na 100km od štartu. Ide to do krásy, nemusíme ani dotáčať, veľa svahujeme, však o tom vlastne Sorica je, bohapustá svahovačka. Trošku ťažšie je to za Gemonou, dovtedy je to nič.

 Manu je kus pred nami, možno o 1km ďalej sa otáča. Zabliká stovka a ideme nazad aj my s Benym, sú akurát 3 hodiny poobede. To by sa dalo stihnúť. Samozrejme zase si oči pasiem na kopcoch tam vzadu, Dolomitoch...

  Valíme čo sa dá, pri preskoku mi kričí Beny do vysielačky že aha, dakto ľonduje v jazere dolu. vyzerá to tak že ho zložila údolka. našťastie letí popri nejakej lodi a tá ho hneď naberie, tak sa chudák, neutopil. Fotka je z 5km, plus som to ešte musel vystrihnúť lebo bol aj tak maličký...je to nekvalitné ale musela to byť sranda. Minulý, čo ktorý to rok som presne na tomto mieste zase zočil hasičské lietadlo, čapovalo vodu a letelo hasiť požiar asi tak 20km od môjho otočáku... :D

Ďalej to už die lepšie, držím sa dokonca nad svahom, nazbierali sme sa 4 členná partička. Mám veľa času fotiť. Je to nádhera, zvečerieva sa, vidím lepšie ako veštica Theodora v krištáľovej guli koniec diktátu EÚ :D

Napríklad tento skalný raťafák :)

  

Rozliate buchty, čierňavy za nami...

 Alebo perfektné štruktúry skalných dosiek...

 Manu a večerné svahy...

 Potom som zrobil jednu chybičku, stratil cca 12m zlou otočkou a už ma nedržal svah tak ako jeho...

 Hodín je veľa a svieti slnko z uhlu, nedoletel som zase, chýbalo mi menej ako 2km...sakra hrom do toho!

 Celú noc som v svojom časopriestorovom presunovači, o tretej ma vyložia na OMV pred Petržalkou na diaľnici, rozbalím fajnový spacáčik od Zaja, a dospím. Ráno idem stopom na Súču, ale jednak som trošku unavený, jednak mi okolo Bánoviec píše Xctrack že je aktívnô a hučia tu stíhačky, tak som pre istotu vyhnil. :D

Nepodarený augustový Antholz

 

  Predpoveď na taliansky supermarket menovite Antholz vyzerá peckovo, mašírujeme teda 1000km na otočku. Neskorosezónny čas núti k zúfalým činom, bodíky by sa zišli nakúpiť :) 

 Už noc v objatí bezulitných slimákov, ktorým sa zapáčili naše spacáky, nafukovačky a dokonca jedného má Vlado prisatého aj na hlave, už dáva tušiť že nebude všetko v súlade s kostolným poriadkom. Je teplo!

 Keď nemám ráno obmrznutý raťafák, nebude to dobré, ale už čo narobíme. Na štartovačku je to 800m prevýšenia s ťažkým, preletárskym výstrojom, korunovaným ešte pár litríkmi vody na balast.

 Meškáme zo pol hodinu, lebo sme spali nie pod kopcom ale v Greife, že by to nejako vadilo, nemôžem povedať, pretože všetci sedia na štarte a nemajú sa k činu. Fúka na kopec, metrík dva, ale je to cítiť stabilitou. Vrhnú sa po desiatej do toho zo piati a ostatok prdí do hliny a smutne hľadí na ich trápenie, mordujú sa v slabom stúpaní niekedy aj poniže štartu. Asi sme tu zle! Nasvedčuje tomu aj mrak v cca 2300m na Dolomitoch, ktorý je trošíčka vidieť..no bisťu!

   O jedenástej už nevydržíme, poďho sa mrcasiť. Na každom rebierku treba točiť stúpania ktoré nemajú ani meter za sekundu a keď sa to spriemeruje, koľkokrát mám len nulu. Horúco ako v pekle, naobliekaný totiž do 4000m, kde má byť nula a mocem sa ledva do 2700. Dokonca som v Rakúsku, po cca 30km už bol zapichnutý v údolke, temer bez šance sa chytiť. Aj hlava ma pribolieva pomaly, nemôžem však ani na sekundu pustiť riadičky, bo naveľa naveľa sa drapnem hore z akéhosi kotlíka, schovaného pred údolkou. Sú dve hodiny po obede, čiže po 3h vo vzduchu mám ledva 40km odviate. To je v keli, ale možno, možno ak sa to trošku umúdri, ešte 200km stihnem, aspoň. Tak a hor sa do boja.

  Dobieha ma Aaron, ktorý, ako sa večer dozvedám, vyhnil a letí niekde z polovice znova. S vetrom v chrbte sa letí celkom obstojne ale aj tak ma trojtisícovky okolo štartu posadia dole. Keď sa vydriapem, Aaron ma už prestúpal, bo priletel vyššie.

 No aspoň mám popri zemi šancu fotiť kadečo, úchvatné štruktúry skál, ktoré mi berú dych. Ej keby nelietam, všetky ich vyleziem a prechodím. Nuž ale na lietanie nemá len tak hocičo, dokonca si v mojom prípade myslím že je to úplne najsafasa čo môže byť. Preto sa na pešo schytím len v neletovom počasí :) a aj to dumám ako padák na horu vytrepať a zletieť.

  Na hrebeni Speiku fučí severák s horlivosťou, ktorá vysoko prekonáva Kotlebové hliadky pri ochrane bezbranných osôbok vo vlakoch. Stisne ma do doliny, ale ja závetria milerád a tak sa vyzdvíham, len to stojí strašne veľa času a stále sa mi viac a viac priplanieva. Som prehriaty! Nie prihriaty, proste moje telo navlečené v terme, primaloftke a páperke, totiž do kosy tam hore, to nezvláda. Hlava bolí, na vracanie ma berie, do driemot a zužuje mi zorné pole a či oslabuje pozornosť...

 Preto sa zamotávam, moje rozhodnutia sú nesprávne, letím pomaly.  Pri lyžiarskom stredisku na Brenner smerom je až bo Brixen plechová obloha, ani mráčka. Šípim nejakú zlobu. A veru aj tak bolo, sfúkol ma severák zo západného kopca ako nič....zo 4000m, kde celkom svieži vzduch moje prsty ovieva, až do horúčavy v 2000m, dopoly v doline zanorený. Síce niečo prikúpim ale s očkom sledujúcim chlapíkov ako Durugatiho, či Davida alebo Kurta, vidím že to nemá zmysel tískať ďalej. Oni to dali o kopec ďalej na západ, ale lovia hlbšie v doline ako ja.

  Prehopsnem sa na Hokejku, plytký kopec ale keďže je pomerne "skoro", lebo sme sa ani na 200km otočák smer Brenner nedostali, celkom to tu chodí. Všímam si jazierko v 2200m nad morom, skoro úplne na hrebeni hory, v ktorom je zaparkovaná loďka. Trošku ma rozveselí prirovnanie k Noemovej arche, alebo plťke, ktorú zbudovali Deukalión a Pyrrha na radu Prométhea a tak prežili potopu. Keď voda opadla, pristáli na vrchole hory Parnas. No, presne ako totá loďka dolu.

  Prešmochcem sa až na skaliská, hlavu mám ako melón, každý pohyb, otočenie ma neskutočne bolí. Drieme sa mi a do toho štrajkuje žalúdok. Čert ho ber! Musím to doletieť, nech nemusia ísť chalani po mňa autom.

   Nádherné výhľady na megalománske skalné platne, terasy a morény. Pripadám si ako keby letím nad marťanskou krajinou. Škoda toho hlavobôľu. Popod mráčky v sľúbených 4000m mi aj prituhuje dych, cítim mráz na rukách aj na tvári.

 Ale je mi jasné že sa vykúpenie blíži, pristátie v doline pod štartom je na doklz! Už nikdy neurobím takú chybu, že si nehodím ibalgin do vačku....

Večerná zlatá hodinka nakoniec trošku prebije vnemy z bolesti prameniace a sledujem tú nádheru...uzávierka cvaká jedna radosť, však aha!

Keď vyľondujem, smutný z toho že sa ani 200km nepodarilo a zároveň zničený z celého letu, môj žalúdok nepríjma ani čistú vodu, tak kropím jeho obsahom pekne pokosenú juhotirolskú trávičku.
 Keď prídu chaloši, vraj vyzerám že cezo mňa vidno, taký som bledý. No nevadí, to bol psychický tréning :) Let stál za deravý groš hliníkový ale čo už...vidno že to bolo ťažké nie len že ja som čajový, väčšina výrazne lepších pilotov neuletela ani 200km.
 Sedíme v aute do tretej rána, ja som vypnutý a budím sa až v PN, náhlime sa totiž na zajtrajšie Donovaly. Ďakujem osádke že to zvládla aj bez mojej účasti, bo som zničený ako Kartágo napaprčenými Rimanmi.
TRACK

XPYR deň šesť a sedem..alebo ako sa galeje skončili

  Šieste ráno...ako všetky ostatné, rozbitý, unavený, zmátožený. Ešte za tmy vyrážam, pretože dnes čaká moje nohy dlhý, dlhočizný pochod, bez serióznej vyhliadky na (z)let. Drtím svoju telesnú schránku asfaltom až dokým sa nestretneme s Jessiem, ktorý ma dobehol.

 Celé doobedie kráčame v daždi do sedla, chvíľkami leje, chvíľkami len mrholí. Aspoň to využijeme na debatu o tom čo sme zažili, kde sme boli a čo plánujeme. Pre mňa veľmi poučný diškurz. Jessie je zo Seattlu a hory má za domom, tak sme sa povyprávali aj o tom. že by som do Imperialistickej zeme išiel na skusy, facinuje ma totiž jej rozmanitá a rozľahlá príroda...Ancibisťu s padákom ju ešte polietať, to by bola čosi ako frajerina.

 Sme ako dvaja snílkovia s podobnými nápadmi a cieľmi. Dokonca Jessieho support je Mr. Cibulka, čo dáva jasne najavo už jeho priezvisko, že je tu kdesi od nás. Ako sa dozvedám, chalanisko bol po minulé edície supportom pre Xalpera Honzu Rejmanka. Svet je teda malý!!

  Po niekoľkých hodinách a šestnástich kilometroch na nohách, dostávame sa do sedielka v 2000m. Pár kilometrov na západ je už nabobtnaná riadna buchtička, taká fotogenická akási, lebo blesky sa metajú jeden za druhým. Utekáme spolu s Jessiem na kopček zo sedla. Ide o každú sekundu by som povedal.

 Tak bleskové rozbalenie som ešte nemal, naozaj by to stálo za to si nechať stopnúť čas. DO 20s určite je avaxiáš nad hlavou a šup do vzduchu. Podo mnou naskočili mračná, na húľave som vysváhol pár metrov a skáčem dozadu, štartuje aj Jessie. Letíme popri svahu, pod nami vysoké napätie. Nemám ani okuliare a začalo pršať, vidím tak prd makový lebo mi to ide všetko do nechránených očí. Cítim sa ako v dravej rieke, mám tak 60km/h groundspeed.

  Letíme dolinou ako rakety, sem tam na zátačke ma poponesie, čo mi síce robí celkom radosť ale aj vrásky. Poza  chrbát ten mrak, no nechcem aby ma natiahlo doň. Pučím radšej aj plný, "aby sa mi nesmiali" Pristávam tesne pred tým ako sa dážď premení na lejak a teda tutový. Vysmiaty na pumpe ako lečo, balím padák. Vysmaity že som zvial 1200m výšky a 13km za päť minút. Smejem sa aj pre to že sa mi nič nestalo, z čistého šťastia. Totiž tridsať sekúnd po tom ako sme odleteli, začali padať krúpy...no bolo to pekne natesno, ale povedzme si rovno, letieť v krupobití, to sa mi ešte nepodarilo :D !

 Nasledujúcich niekoľko hodín, ako to Jessie nazval, "share our missery" (zdieľame našu beznádej) na asfaltovej ceste. Nakoniec sa neplánovane rozdeľujeme a začína rošambo. Som v tak úzkej doline, že sa mi GPSko nechce chytiť, cestička sa stratí v zarastených záhradách v strmom kopci, ženie sa na mňa ďalšia búrka, nevládzem.
  Nakoniec som sa rozhodol dostať sa na 2500m kopec (1800m prevýšenia ma čaká!) z ktorého by šlo zajtra letieť. Dostal som sa do 1800mnm a som hotový, kolená v keli, chodidlá opuchnuté a do toho ešte aj oči dostali zabrať. Ráno vyzerám ako starý pijan, opuchnutá tvár, hnis v očiach (z toho bombardovania v búrke bez okuliarou a celkového vysilenia.)
Nachodené cca 32km, nastúpané 3000m, odletené 13km

 Tak a je to tu! Posledný deň! neviem či sa mám tešiť, či nie...chcem letieť! Ráno sú mraky ale 500m pod kopcom, fučí strašne. Ono vietor by mi ani tak nevadil, ale tie mraky sú v neznámom teréne nanič. Celkové vysilenie sa prejavuje aj v rozhodnutiach. Nemyslí mi to kriticky ani konštruktívne. Support dospáva a ja čakám v 2200m do 11tej, potom začnú mraky znova padať nižšie a tak som sa rozhodol zísť pešo, lebo tých predo mnou už nemám šancu dobehnúť. Je tu kritický preskok, ktorý proti vetru asi nedám. Prechádzka mimo chodníky a cez národný parkje uchvacujúca, dokonca ma už nič ani nebolí, lebo hlava je tak unavená že vytesňuje vnemy ktoré sú otupujúce.
 Možno ma to aj zachránilo pred nejakou kravinou, totiž Jessie padol na záložke v silnom vetre do stromov napríklad... :D

  Večer chcem zletieť z jedného sedielka ale štart stojí za prd, fučí silno a zle a do toho sú pristávačky už v zakázanom priestore. Všetci ostatný sú 40-50km vzdušnou čiarou za mnou a na zemi...takže ende šlus! KONEČNÁ! Ragnarok sa skončil. 

Pocit oslobodenia od toho utrpenia, neustáleho hladu a únavy. Ale bolo to super husté, záživné a posilňujúce. Zrodil sa tímový duch podfarbený spoločnými útrapami. Zrodilo sa mnoho nových kamarátstiev ukutých v ťažkých podmienkach, zrodilo sa mnoho nových zážitkov, ktoré minimálne mňa posunuli na úplne inú úroveň psychickej aj fyzickej odolnosti, pretože neraz som si uvedomoval, ako blízko som bol k tomu sa zrakviť.

  Ďakujem Vám všetkým, ktorý ste mi akokoľvek pomohli, sú Vás kvantá! Pasažieri, sponzori, rodina, známy či stoperi, môj tím. Najviac mi pomohol Zajo, ktorý mi dal kopec výbavy ktorú som proboval, napríklad nové MERINO v ktorom som napotil snáď hektolitre. Gradientu za krídlo ktoré ma nesklamalo ani v ťažkých ba až preukrutánskych počasiach, že Avaxiášik? Skybeanu za ich podpou suprovými prístrojmi, kamerami a entuziazmom.

 Ďakujem všetkým čítačom, ktorý mali chuť toto všetko prečítať a vžiť sa do mojej kože, nenápadného slamovlasého Ďura z Kremnice, ktorý sa s malou dušičkou išiel popasovať s borcami z celej planéty.

  V porte del a Selva sa dozvedáme, že sme skončili v medzinárodnej konkurencii z tých najlepších aj úplne čajových ako som ja, na šiestom mieste!
 Vyslúžili sme si vraj aj nejaký ten obdiv odvážnymi kúskami, najmä teda letmi pôsobiacimi síce bezhlavo ale pritom boli premyslené :)
  Ďakujem ešte raz!