Konča sezóny sa blíži a ja, bisťu tam, ani jedne dvestokilometrový let nemám. Na rodnej to hrude je skôr hubárska ako plachtárska sezóna, bo celé dni len prší a prší. Ono, pravda, minulý rok nadávali a kliali zase poľnohospodári a neviem kto ešte, lebo tropické teploty, suchá...ja o ničom neviem, pod základňami bývalo tak okolo 12-15°C, ale vraj, onô, príroda trpela. Tak si to tento rok patrične vynahradzuje a kropí to neustále. Počásko je väčšinou na Balkáne, či v Alpách a tak letuchtiví plachtári (piloti plachiet) idú za ním. Vejeme do Slovinska aj s Dažďom a Tomášovým kompletným letovým bataliónom (priateľka a pes), všetci traja lietajú spolu na tandeme.
Vyrazili sme dosť neskoro, preto sa svojvoľne presúvam v časopriestore bez nutných znalostí kvantovej fyziky či surfovaním v čiernych dierach. Proste spím ako dudok a zobudím sa po mne cca desiatich minútach trvajúcom prižmúrení oka kdesi v Rakúsoch, ešte raz bliknem viečkami a sme na Sorici...hm, dobré!
Stretnúť partiu, ktorá ma tu v 2013 zaúčala do tajov slovinského svahovania, je naozaj príjemné. Presne ako vtedy, dlho do noci sa kecá, popíja sociálny utužovač a hlavy vyvrátené na perzeidmi posiatu, zamatovú nebeskú klenbu. Jháj či to je pocit. Skúsim niečo aj lapnúť do aparátu, nuž ale akurát vtedy nepadajú hviezdičky.
Kým rozostavíme šiator, sú snáď aj tri hodiny.
Ráno rušáme lanovečkou hore (žiaden hike, šetrím kolená :)) a o desiatej do toho. Síce to ide 150m nad štart, ale nie je to žiadna sláva. Po Kobalu to je strašne pomalé, slabé stupáčiky, mizerná výška, ale je na čom oči pásť. Znova nové zátišia si všímam,
Tuto špeciálne pre Tomášovú priateľku, že ten kostolík je nádherný, hovorí pri ceste autom okolo...My sme sa s Tomášom zhodli že nádherný je, ale nádhernejší je zvrchu, z neba!
Stol sa už nejako, síce zťažka ale predsa podarí presvahovať, od pomedzia to už drží lepšie. Cez Gemonu je to natesno, pretože sa nedá dostúpať čo by som pred preskokom potreboval ale však údolka vycápe hore. Vidím neskutočné skaliská Dolomitov...
Letíme spolu s Manuelom, lenže akosi sme sa pozabudli že už sú 4 hodiny, je august a dlho to nefunguje, aj dni sú krátke. Zvrtka a pádime nazad. Vidím nejakého iného Omegistu celkom slušne zapichnutého v doline, spláchla ho údolka v časti kde je priehrada.
Napríklad tento chodníček, vysekaný, vypálený ale na takom strmom hrebeni, že mi až zabehlo, zo severu bralá ako sviň, z juhu len strmý svah s kriačím, ktoré ťažko preniknúť. Vždy ma na týchto miestach prepadne divný pocit, takej osamelosti. Darmo tu letíme viacerí, na zemi, po tých svahoch nedostupných nie je ani nohy. Teda, nikdy som nevidel ani kamzíka, ovcu, kravu, človeka...
Preskok nazad je trápenie, svahy nechcú držať, mraky sú nízko-nízučko a je už naozaj neskoro. Vidím dokonca jeden SKY padác hučať ale tak nízko, že mám oňho obavy, teda nie je tu chvíľu kde pristáť. Keď sa ja do bezpečnej výšky vyzdvíham, pozerám na každý strom, že kde reku visí.
.
.
Nakoniec to dal popred sťa by rozprávkový Gondolin (Bovec, kto čítal Silmarillion tak určite vidí tú podobnosť s Ukrytým mestom) a pod Polovnikom pristál, rezervu ponad stromy mal tak 2m, ale dal to. Musím sa sústrediť sám na svoj let, lebo mi hrozí podobné fou pass.
Popred Krn sa nepodarí nabrať poriadnu výšku, tým pádom ani na ďalšom rebre, kde už večerné kumuly z Krnu tienia. Vytečiem po rebre na Kobalu, tam tiež už nič a spolu s Manuelom svahujeme kopček vedľa, reku, hodím sa dozadu, hádam niečo na pristátie nájdem. Spláchlo ma síce a aj pristátie som našiel ale vyskytla sa chvíľa, kedy som už na predchádzajúcu pristávačku nebol schopný dokĺzať a ďalšiu som uzavretý v zalesnej úzkej doline, nevidel. Srdce troška poskočilo a vyľondoval som v akomsi pasienku s olivovým hájom či čo to bolo.
Ďalším dňom je to ako cez kopírku. Lanovka a na desiatu poďho do toho. Motám sa 15-20 minút popred štart, nie a nie dobrať aspoň 100m nad, čo už má zmysel letieť ďalej. Tak radšej pristanem na štartovisku, a s Manu sa dohodneme že na 11tu ideme na to. tým pádom odpadá 230km cieľ, nestihneme to ani keby čo sa dialo.
Oproti včerajšiemu dňu to zrána funguje lepšie, nezamocem sa nikde, dostupy sú lepšie. Biele vápencové skaliská a platne brúsim veľmi zblízka. Dokonca tak, že jednej turistke som skoro dal dlaňou po zadnici. Škoda, mal som už plnú kartu v kamere. :D
Keď nie oblietať turistov zblízka, pozerám sa popod seba, čo ma zaujalo, sú mraveniská, letím totiž tak blízko, že vidím ako mravčekovci makajú.
Na Stole stretnem vo vzduchu akýsi veľký padák, pozriem sa lepšie a vidím že trčia 4 nohy, hm, tandem, potom vidím grafiku Bigoldena2 a začína mi svitať, Akro sedačka, akro riadičky a pilot menšieho vzrastu.
"Marek, ty beťár!"
Potom vidím aj Danielu, lebo má tiež nezmýliteľnú výbavu padáčkarskú. Ostatných, prepáčte som nezaregistroval, pučil som kde tu plyn a dumal či stihnem 200 a či nie.
Za pomedzím, to ide o mnoho lepšie, dobehnem Hu-Beňoura :D a dohadujeme sa že stoj čo stoj letíme ďalej, aspoň na 100km od štartu. Ide to do krásy, nemusíme ani dotáčať, veľa svahujeme, však o tom vlastne Sorica je, bohapustá svahovačka. Trošku ťažšie je to za Gemonou, dovtedy je to nič.
Manu je kus pred nami, možno o 1km ďalej sa otáča. Zabliká stovka a ideme nazad aj my s Benym, sú akurát 3 hodiny poobede. To by sa dalo stihnúť. Samozrejme zase si oči pasiem na kopcoch tam vzadu, Dolomitoch...
Valíme čo sa dá, pri preskoku mi kričí Beny do vysielačky že aha, dakto ľonduje v jazere dolu. vyzerá to tak že ho zložila údolka. našťastie letí popri nejakej lodi a tá ho hneď naberie, tak sa chudák, neutopil. Fotka je z 5km, plus som to ešte musel vystrihnúť lebo bol aj tak maličký...je to nekvalitné ale musela to byť sranda. Minulý, čo ktorý to rok som presne na tomto mieste zase zočil hasičské lietadlo, čapovalo vodu a letelo hasiť požiar asi tak 20km od môjho otočáku... :D
Ďalej to už die lepšie, držím sa dokonca nad svahom, nazbierali sme sa 4 členná partička. Mám veľa času fotiť. Je to nádhera, zvečerieva sa, vidím lepšie ako veštica Theodora v krištáľovej guli koniec diktátu EÚ :D
Napríklad tento skalný raťafák :)
Alebo perfektné štruktúry skalných dosiek...
Manu a večerné svahy...
Potom som zrobil jednu chybičku, stratil cca 12m zlou otočkou a už ma nedržal svah tak ako jeho...
Hodín je veľa a svieti slnko z uhlu, nedoletel som zase, chýbalo mi menej ako 2km...sakra hrom do toho!
Celú noc som v svojom časopriestorovom presunovači, o tretej ma vyložia na OMV pred Petržalkou na diaľnici, rozbalím fajnový spacáčik od Zaja, a dospím. Ráno idem stopom na Súču, ale jednak som trošku unavený, jednak mi okolo Bánoviec píše Xctrack že je aktívnô a hučia tu stíhačky, tak som pre istotu vyhnil. :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára