Predpoveď na taliansky supermarket menovite Antholz vyzerá peckovo, mašírujeme teda 1000km na otočku. Neskorosezónny čas núti k zúfalým činom, bodíky by sa zišli nakúpiť :)
Už noc v objatí bezulitných slimákov, ktorým sa zapáčili naše spacáky, nafukovačky a dokonca jedného má Vlado prisatého aj na hlave, už dáva tušiť že nebude všetko v súlade s kostolným poriadkom. Je teplo!
Keď nemám ráno obmrznutý raťafák, nebude to dobré, ale už čo narobíme. Na štartovačku je to 800m prevýšenia s ťažkým, preletárskym výstrojom, korunovaným ešte pár litríkmi vody na balast.
O jedenástej už nevydržíme, poďho sa mrcasiť. Na každom rebierku treba točiť stúpania ktoré nemajú ani meter za sekundu a keď sa to spriemeruje, koľkokrát mám len nulu. Horúco ako v pekle, naobliekaný totiž do 4000m, kde má byť nula a mocem sa ledva do 2700. Dokonca som v Rakúsku, po cca 30km už bol zapichnutý v údolke, temer bez šance sa chytiť. Aj hlava ma pribolieva pomaly, nemôžem však ani na sekundu pustiť riadičky, bo naveľa naveľa sa drapnem hore z akéhosi kotlíka, schovaného pred údolkou. Sú dve hodiny po obede, čiže po 3h vo vzduchu mám ledva 40km odviate. To je v keli, ale možno, možno ak sa to trošku umúdri, ešte 200km stihnem, aspoň. Tak a hor sa do boja.
Dobieha ma Aaron, ktorý, ako sa večer dozvedám, vyhnil a letí niekde z polovice znova. S vetrom v chrbte sa letí celkom obstojne ale aj tak ma trojtisícovky okolo štartu posadia dole. Keď sa vydriapem, Aaron ma už prestúpal, bo priletel vyššie.
No aspoň mám popri zemi šancu fotiť kadečo, úchvatné štruktúry skál, ktoré mi berú dych. Ej keby nelietam, všetky ich vyleziem a prechodím. Nuž ale na lietanie nemá len tak hocičo, dokonca si v mojom prípade myslím že je to úplne najsafasa čo môže byť. Preto sa na pešo schytím len v neletovom počasí :) a aj to dumám ako padák na horu vytrepať a zletieť.
Na hrebeni Speiku fučí severák s horlivosťou, ktorá vysoko prekonáva Kotlebové hliadky pri ochrane bezbranných osôbok vo vlakoch. Stisne ma do doliny, ale ja závetria milerád a tak sa vyzdvíham, len to stojí strašne veľa času a stále sa mi viac a viac priplanieva. Som prehriaty! Nie prihriaty, proste moje telo navlečené v terme, primaloftke a páperke, totiž do kosy tam hore, to nezvláda. Hlava bolí, na vracanie ma berie, do driemot a zužuje mi zorné pole a či oslabuje pozornosť...
Preto sa zamotávam, moje rozhodnutia sú nesprávne, letím pomaly. Pri lyžiarskom stredisku na Brenner smerom je až bo Brixen plechová obloha, ani mráčka. Šípim nejakú zlobu. A veru aj tak bolo, sfúkol ma severák zo západného kopca ako nič....zo 4000m, kde celkom svieži vzduch moje prsty ovieva, až do horúčavy v 2000m, dopoly v doline zanorený. Síce niečo prikúpim ale s očkom sledujúcim chlapíkov ako Durugatiho, či Davida alebo Kurta, vidím že to nemá zmysel tískať ďalej. Oni to dali o kopec ďalej na západ, ale lovia hlbšie v doline ako ja.
Prehopsnem sa na Hokejku, plytký kopec ale keďže je pomerne "skoro", lebo sme sa ani na 200km otočák smer Brenner nedostali, celkom to tu chodí. Všímam si jazierko v 2200m nad morom, skoro úplne na hrebeni hory, v ktorom je zaparkovaná loďka. Trošku ma rozveselí prirovnanie k Noemovej arche, alebo plťke, ktorú zbudovali Deukalión a Pyrrha na radu Prométhea a tak prežili potopu. Keď voda opadla, pristáli na vrchole hory Parnas. No, presne ako totá loďka dolu.
Prešmochcem sa až na skaliská, hlavu mám ako melón, každý pohyb, otočenie ma neskutočne bolí. Drieme sa mi a do toho štrajkuje žalúdok. Čert ho ber! Musím to doletieť, nech nemusia ísť chalani po mňa autom.
Nádherné výhľady na megalománske skalné platne, terasy a morény. Pripadám si ako keby letím nad marťanskou krajinou. Škoda toho hlavobôľu. Popod mráčky v sľúbených 4000m mi aj prituhuje dych, cítim mráz na rukách aj na tvári.
Ale je mi jasné že sa vykúpenie blíži, pristátie v doline pod štartom je na doklz! Už nikdy neurobím takú chybu, že si nehodím ibalgin do vačku....
Večerná zlatá hodinka nakoniec trošku prebije vnemy z bolesti prameniace a sledujem tú nádheru...uzávierka cvaká jedna radosť, však aha!
Keď vyľondujem, smutný z toho že sa ani 200km nepodarilo a zároveň zničený z celého letu, môj žalúdok nepríjma ani čistú vodu, tak kropím jeho obsahom pekne pokosenú juhotirolskú trávičku.
Keď prídu chaloši, vraj vyzerám že cezo mňa vidno, taký som bledý. No nevadí, to bol psychický tréning :) Let stál za deravý groš hliníkový ale čo už...vidno že to bolo ťažké nie len že ja som čajový, väčšina výrazne lepších pilotov neuletela ani 200km.
Sedíme v aute do tretej rána, ja som vypnutý a budím sa až v PN, náhlime sa totiž na zajtrajšie Donovaly. Ďakujem osádke že to zvládla aj bez mojej účasti, bo som zničený ako Kartágo napaprčenými Rimanmi.
TRACK
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára