Kaukazom ako aeronaut časť druhá, Prométhea nieto!

 Klasické ráno v Kaukaze, deka. Okolo deviatej sa to začne rozpadávať, nuž nasadáme na vozataj a mažeme do Akhasopeli spolu s bratmi rogalistami, teda celou členskou základňou Gruzínska (2ks!) :)
Keďže sú vysoko imobilný, teda na kopce sa musia s tou opachou voziť, vybavili si prepytujem, vrtuľník :D normálne priletí MI-8 ktorá berie chlapcom na hraniciach proviant a naloží ich, tak reku zveziem sa aj ja...vrtuľníkom bez zlámanej končatiny, to nie je len tak obvyklé... heli&fly.
 Zoberú nás na absolútne nevhodné miesto, na základňu na konci doliny, ktorá má tak 10-11km na pristávačku vhodnú tu pre lešenárov, mne je to už tak viac-menej jedno, už som lety mimo dosahu pritávačiek, na ktorých by nič nehrozilo...zvykol.
 Lešenársky tím pozostáva zo začiatočníka, čo nikdy netočil termiku a zo starého pioniera, ktorý nemôže utekať, lebo jeho noha je zle zahojená-komplikovano zlomená a má krídlo ktoré v ideálnom kĺže 1:6.

 Na pristávačku je to 1800mv a 11km čiže by mu to mohlo aj tesne vydať, ale to by nesmel drapiť žiadnu údolku ani klesák. To nebude sranda. Vysvetľujem teda, že nech sa nedrží doliny ale nacapí sa na svah a presváhne to, reku kukaj na mňa a keď uvidíš že som to dal, leť tak isto... a bim do toho!
 Teda, kus ma aj vyplašilo, keď -4ms tlačí ma k zemi. Nalepím sa na svah a už to ide, trošku záveterný ale nič nové. Vystúpam a letím pristáť na "poľanu" čo je štartovačka v 1600mnm z ktorej som už letel a mali sme tam ísť aj dnes, ale cesty sú mokré a autom sa teda nedá, nechcel som nechať rogalistov napospas nevedomosti...

Chytro že zavolám chalošom hore, že na čo si dať pozor a ako letieť aby to nejak zvládli, ale už je neskoro, jednak nemám signál, jednak prvý, Georgij, už letí...a samozrejme nechá sa zlákať falošným bezpečím letu prostriedkom doliny, vidí sa mu že je vysoko...Akonáhle vyklesá do údolky, je v keli. Vidím ako ho tlačí k zemi, reku ajéj, toto bude zlé!
Bachne do omladiny vedľa potoka a je rád že je rád, nedolámal seba iba rogalo. Ale nič sa mu nestalo, hneď volá "Zlomenej nohe" hore do základne že nech to ani nepokúša. Ja ho sledujem zo vzduchu že ho prídem ratovať, ale neni treba, zbalí, príde po neho kamoš a ja môžem letieť na bivak.
Krásnou poobednou termikou plachtím na východ, vidím tam totiž taký kopček s planinkou, kde by šlo aj šiator rozložiť.
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/5.9.2016/11:14

V nadšení pristávam, nádherný podvečer využijem na fotky...píšem do zápisníčka a teším sa zo samoty. Nevedie sem nijaký chodník, tobôž cesta. Na skale hore nájdem nápisy s hviezdnym dátumom 1952..no prdel.

Signál nemám, tak si užívam nádhernú samotu a clivotu tohto miesta, miesta kde ako keby čas naberal iný rozmer, je vláčny a nepodstatný. Čas na myšlienky, plány a radosť nikým nerušenú.
Hélios mizne za obzorom v krvavočervenom kúpeli, ktorý vytvára vysoká vlhkosť vo vyšších častiach atmosféry.

 Všetko stíchlo, žiadne vtáčence neštebocú, svrčky tiež krotia sa. Šumí len vietor, prinášajúci hukot riavy, padajúcej zo štítov po skalných stupňoch do kaňonov, ktoré s vytrvalosťou  zapáleného umelca tvarovala milióny rokov.

V príjemnom citovom rozpoložení zaspávam v stane...až sa zobudím o pol tretej...na svetlo a rachot pekelný, dunivý  a hrozivý. Keď vyzriem von, skoro ma zrádnik chytí. Ženie sa na mňa búrka a vyzerá ,že nie hocijaká. Zeus mláti v zúrivosti bleskami do končiarov neprerušovane.
 Čo teraz? Kempujem sakra blízko vrcholu, mám asi 5 minút kým sa to privalí. Nechať všetko tak a utekať dolu, potme, v 60° svahu bez chodníka,džungľou a skalami? Či ostať vo falošnom bezpečí stanu? Riskovať že ma trafí blesk a spraví zo mňa nízkotučný oškvarok?
Nestihol som sa ani obliecť a obuť a už je to tu...takže zostávam. Schúlený a trasúci sa pred besnením živlov, zdvíha sa aj vetrisko, v nárazoch aj 20ms. Treskot sa blíži a naberá na intenzite, ak sa to ešte vôbec dá, nestíham totiž vnímať medzery medzi jednotlivými šupami a svetlo je takisto neprestajné. Hromy trhajú povetrie aj moje odhodlanie na kusy. Totiž, padať na padáku, v závetrí alebo čosi podobné, proste vždy je možnosť to nejako zvrátiť, správnou reakciou, niekedy zachráni kosti strom...ale tu? Sú len dve možnosti a ja s tým nič neurobím...buď ma trafí alebo nie...keď ma trafí, nemám isto šancu prežiť.

Trasie sa zem...a keď to práskne tak 300m odo mňa, odpisujem sa...to bola najhoršia chvíľa, trošku to prestalo, prešlo ponad mňa a rozpeckovalo sa znova až kilometer na východ...šťastie?
Žijem!
Už len vetrisko, silný dážď so snehom...to nie je nič čo by Gotland 1 nezvládol
S prvým šerom zbalím všetko a hajde na zleta dolu.

 Celkom sa teším, momentálne najviac-najhorší-najstrašnejší zážitok...vyľondujem v strede dediny, 10m oproti baráku kde býva Georgij. Dospím prebdenú noc.

Najbližšie dva dni je to nanič. Prehánky a dážď, regenerujem teda odvahu, debatujeme s Georgijom čo a jak zrobil zle, porovnávame videáž a drtíme Flight Club, prípadne opekáme na záhrade prasa, zemiaky a stretávame sa s rodinou a známimi. Hodne veľa ruštiny som pochytil a veľa nasával, Kaukazksý vzduch to ale nebol!


Ohó a potom príde zmena, tlaková níž v Turecku sa vyplnila, počko sa lepší. Mažem ráno stopom do Akhasupeli, kreslia síce severík ale celkom slušné dostupy, to by mohlo sakra ísť!
Prestopujem až ku pohraničníkom, berie ma chaloš čo u nás slúžil v okupačných vojskách Varšavskej zmluvy, takže pozná české pivá aj pár slov ako "poď sem, kamarád!"
Bol aj na opušťáku v keromsi meste ale nepamätá si meno, vraj hodne kopcov okolo...no to si si moc nepomohol :)


Vyšľapeme len na 400m štart a dumáme že čo...mne teda je jasné ale Antonovi sa to nevidí...že vietor do chrbta...vravím "môj zlatý, ale takto sa ale lieta prevažne v každých veľkých kopcoch!" a fuk do toho....dlho sa mocem kolo štartu, mraky sú tak v 1800, prehobľujem to do vedľajšej väčšej doliny a tam už to ide....bum ani neviem ako a mám 3300, dotáčam spolu s bandou orlov, ktorý vejú zo severu na juh, asi sa už nachovali Prométheovej pečínky a vejú do Afriky na zimu.
 Vidím to čo som tu ešte nevidel, naozaj krásne vrcholy zasnežené a skalnaté, vidím do Dagestanu.

 Stupáky sú celkom mocnie, chlad tiež´a o klesákoch ani nevravím.. Ale nádhernú pasiem očami...srdce mi piští radosťou!
 A tá viditeľnosť.... po 40km dumám že čo ďalej, začína sa dvíhať silný protivietor, nemám šancu doviať do Tianeti, otočím sa teda nazad, s vetrom v chrbte a dostupmi jak sviň, som nazad za chvíľu, dotočím, presváhnem, natiahnem a bim je tam sto kilometrov trojuhas, no ďalší rekord! :D
 To sú celé tie ploché, ani nevieš ako sa moceš, moceš a zrazu je z toho návrat, svahovačka.

http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/7.9.2016/08:42



Tu zase fučí z východu a mocno, tak letím nazad ku štartu a čo najbližšie k ceste, na stopa smer Gudauri, Tianeti.
Ako som nízko, ľudia mávajú, trúbia, autobus aj zastaví, všetci hlavy hore...hneď ako pristanem, prídu zo 4 ale slušne ich vypoklonkujem, hneď ma totiž chcú hosťovať, vypiť si spolu a tak...milí ľudia, naozaj, ale pádim za počasím!

Stop je ťažký, búrky ma po ceste kropia, ale dostal som sa do Akhmety a dve minúty pred ďalšou búrkou stihol rozbaliť stan, tentoraz v doline, hromy, vietor, blesky-tresky, dážď, to je mi fuk. Pekne v predsienke si varím, v suchu a teplúčku Gotlandu.
 Budíček na svitanie, zbaliť a poďho...kým ma zoberú prví, prešiel som 3km nádhernou cestou popri topoľoch. Odviezli ma cca 8km, mne medzičas ale došla voda a prameň sme minuli...ale šak Tianeti je veľké mesto, hádam dakto pôjde.
No ale chyba lávky, cesta je to štrková, za 2.5h išli 4 autá plné. Bez vody, zdvíha sa aj horúčava. Joj to bude zle....počko vyzerá super ale nemám tu miesto na štart, plytčiny a k tomu zalesnené...naveľa naveľa, po tých 2.5h ide nákladiak, ten ma teda vezme....terigáme sa pekelnou cestou...vytriaslo ma ako osiku. V Tianeti doplním vodu a bežím na stopa pod kopec, rozhodol som sa totiž že do Gudauri doletím z miesta kde som pristál prvú gruzínsku stofku. Na druhý deň ale vialo cca 10ms protivietor, tak som odletel nazad ku hraniciam AZ.

Trepem sa hore potokom, reku aby som mal aspoň vodu....skaly a ostružiny, no nič moc ale lepšie ako bez vody. Na svahu som o 1 poobede...do krásy, nachystám sa bim... najprv trošku rozpačité...ale potom ma šestka nenechá na pochybách, dnes to pôjde!

Vietor v chrbte, dostupy 300m nad kopce, ale aké!
Svahujem ich celkom ľahko, mojím tieňom sa plaší ovčie stádo, tak vyrazia psiská, ale pravda v 2000m sa ľahšie ako beží, točí stupák, bim a už ma neni..paravalašing.

Vidím už Gudauri, čosi ako naše Donky, hlavná cesta, dobré kopce, veľa turistov a barákov...a vtedy ho zočím! Kopec, nad mrakmi sa týčiaci, vysokánsky a v bielom šate ľadovom odetý. Musím k nemu!
Možno tam je prikutý ten, čo nám dal múdrosť mnohú a po potope umne potiahol oheň priamo z Olympu, ukryl ho v dutej palici a za trest ho napaprčený Zeus na Kaukazské skaly Héfaistovými reťazami prikoval. Každé ráno mu za trest orol pečienku trhať prilietal, cez noc dorástla a takto to šlo...a veru všetky orli vejú v poslednej dobe zo severu, tj. od Hory.

 (blbé kecy ale keď som bol malý hodne som čítal, a som taký snilko...rád si spájam kadečo dohromady a potom má pre mňa ten zážitok úplne iný rozmer. Dnes si poviete, ha, čo to je tam na Kazbek vyjsť, vyletieť...ale kedysi, v sandálkach, tunike a bez proteínových tyčiniek, bez goráčovej či eventovej bundy a spacáku...ako vnímali ľudia tieto hory?)

Prehupsávam z kopca na kopec, kochám sa, lovím do objektívu ale hlavne do hlavy...fotky možno sú zaujímavé, ale keď je ten zážitok piamy a nefalšovaný, podfarbený nejakým koktailom hormónov, adrošu a či strachu, ináč sa to vryje do pamäti.
 Keď ma bije 5ms dole závetrie razom sa preberiem...doplachtil som rovno podeň...Kazbek!
Ty koňo, to sú brehy, rovná dolina a bum, svah ako svet.....
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/8.9.2016/09:19

Bola to naozaj pecka...previať hoc len 65km ale predsa, také kopce sa nevidia hocikedy, hlavne, nikto to nikdy nedal :) wuá, pocit pioniera, už 4x tento výlet! :D

Príjemným ho robí aj to, že po pristátí nikto nepríde...môžem rozjímať a tešiť a prehrávať si v hlave posledné 2.5h. pecka, špica, totálna!

Skočím na oslavnú večeru, a dumám čo zajtra, posledný deň tohto dobrodružstva. Počko bude ale má západ zosilovať, skúsim ráno nasvahovať čosi na tom Kazbeku...hore to asi nepôjde, bo mraky budú ale možno aspoň trošku z toho majestátu môžem pocítiť.



 Spím na plošinke v 2100m, nádherná noc plná hviezd a rozjímania nad každou sekundou, či už je to počas západu slnka, či svitu mesiaca, alebo rodenia sa ďalšieho dňa....Milujem to!

 Zaránky sledujem hru tieňov aj vtáčence ako sa tu chytajú už o 9h. No rozbalím, najem, napijem sa o 10. poďho probovať, nechcelo sa mi veriť ale sakriš, drapil som sa... v tomto je poďla mňa Kaukaz špecifický, proste chytiť sa dá aj pomaly zo zeme, doliny a pritom vedľa je kopec čo má 5000m!

Presvitá pomedzi mraky....dostúpal som ich, obzrel vysokohorských turistov v kempe 2 a zletím do doliny, kde už naozaj statočne fúka...bol to zaujímavý pocit. Totiž vždy keď letím, prídem si nad vecou, vysoko, vyššie ako všetko ostatné okolo...niekedy pár sto metrov pod vrcholmi ale sú pomerne ľahko dosiahnuteľné a prestúpateľné...nie tak tentoraz...nado mnou sa týči vrchol ešte o 2300m vyššie a to som pod mrakmi...kokso, tak maličký som, tak mocné sily tu museli pôsobiť, čo toľkú hmoty vytrieskali do takých výšin...no rád by som sa na neho niekedy pozrel...vyliezť a dole zletieť na padáku, ej to bude! Či a kedy sa to podarí, to ani delfská veštiareň netuší, ale v merku to je, najmä po tomto zážitku.
Bola to čerešnička na torte, nie dlhý ale emocionálne silný zážitok z toho letu...Prométhea som nezočil, bo nízko som bol...Lúčim sa s Tebou, prenádherný Kaukaz!
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/9.9.2016/06:19
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/9.9.2016/06:46

Stopom do Tbilisi, kde sa ešte zbehnem trošku okúpať, potom na záverečnú večernú debatu ku Georgijovi, ktorému vďačím za pomoc a ubytko v čase-nečase lepšie povedané...
 Výlet, ktorý bol zbúchaný na poslednú chvíľu, dopadol nádherne, letel som dohromady 6 dní, pokoril vzdialenostný rekord, návratový rekord. Spoznal krásu nového kraja, porozjímal nad nesmrteľnosťou chrústa i zažil nefalšovaný Diov hnev. Cca 450km vzduchom a 22h v nebi...to je krása!
Síce ma presíkal Tomáš o pol boda, ale nedá sa všetko stíhať,..myslím že tento zážitok predčí ďalší falošnou zlatou fóliou potiahnutý plastový pohár..

Otestoval som v naozaj pekelných podmienkach Gotland, nový spacák a XT insulated 8.0 a všetko sa mi osvedčilo, Díki Zajo!
Skybean mi zmontoval nový Skydrop s 3x väčšou kapacitou batérií...za celý čas sa mi ako jediná vec nevybil :)

Ďakujem všetkým, ktorý to dočítali až sem, strávil som veľa času jednak písaním do zápisníka a ťukaním do klávesnice, hádam nie daromne. Prvý článok si prečítalo takmer 500 ľudí, ďakujem, robíte mi radosť a to je potom radosť aj písať!

Na návštevu ku Prométheovi

 Už ma zase svrbia nohy, alebo proste neviem doma obsedieť ani polietať, (viď posledné dni). Ženie ma túžba neskrotná do sveta šíreho, nepoznaného. Cestovať v dnešnej dobe nie je skoro žiaden problém, stačí pravda, plný pugilár, mešec alebo čarovná kartička s magnetickou páskou poznačená. Mešec je poloprázdny ale to vôbec nevadí, na letenku sa pár grajciarov nájde, bisťu tam.
 Lebo túžba je silnejšia ako zdravý rozum, ktorý vraví že treba šetriť seba i zdroje.
 Lebo ja mám rád dobrodružstvo a výzvy a kraje nepoznané.
 Lebo nechcem raz odísť z tohto sveta bez toho, aby aspoň najznámejšie hory som nepokor(en)il.
 Lebo...som v horách doma, páčia sa mi a stratiť sa v nejakých nových na pár dní, to je vždy lákavé.
 Lebo...
Nechcem sa rozciťovať proste idem na vandrovku...pozrieť či ešte orol každé ráno ďžube Prométhea do pečienky, aby mu každúc noc dorástla. Či kdesi pri Kolchide neleží drak a nestráži zlaté rúno, ktoré sa mu potmehútski Argonauti snažia ukradnúť umnejšie ako naše ilúzie sieťový most.
Asi žiadne bájne výjavy neuvidím, budú to len úzke a ufučané doliny, vysoké a strmé končiare, kde-tu orlie hniezdo, kde-tu aj guľometné hniezdo. Mraky sú vraj nízko, inverzia je mocná alebo tak nejak.
V sobotu letím do Kaukazu!!
Mám nejaký plán, ale určite to vypáli úplne inak, hlavne  som mal v pláne letieť  krizom asi 350km ale po ceste mám  Južné Ossetsko Abcházsko, čo sú krajiny nikým neuznané, v podstate separatistické republiky plné ruských kalašnikovov a tankov či helikopotvor. Mrzutá skutočnosť je tá, že tieto guľometnie hniezda sú v oblasti kde sa najkrašie grúne. Škoda je to preveliká, pretože preletieť Kaukaz celý šrégom od mora k moru, to by bola frajerina neskutočná ale aj neuskutočniteľná, iba ak by som zariskoval možnosť  skončiť  v ruskom lágri.
Takže  v dobrom sa tu majte, kilometre dáke polietajte...hadam to zvládnem.
Ale teším sa!

Biele skaly Julských álp, mravčekovci a ľondovačka v jazere...

  Konča sezóny sa blíži a ja, bisťu tam, ani jedne dvestokilometrový let nemám. Na rodnej to hrude je skôr hubárska ako plachtárska sezóna, bo celé dni len prší a prší. Ono, pravda, minulý rok nadávali a kliali zase poľnohospodári a neviem kto ešte, lebo tropické teploty, suchá...ja o ničom neviem, pod základňami bývalo tak okolo 12-15°C, ale vraj, onô, príroda trpela. Tak si to tento rok patrične vynahradzuje a kropí to neustále. Počásko je väčšinou na Balkáne, či v Alpách a tak letuchtiví plachtári (piloti plachiet) idú za ním. Vejeme do Slovinska aj s Dažďom a Tomášovým kompletným letovým bataliónom (priateľka a pes), všetci traja lietajú spolu na tandeme.

 Vyrazili sme dosť neskoro, preto sa svojvoľne presúvam v časopriestore bez nutných znalostí kvantovej fyziky či surfovaním v čiernych dierach. Proste spím ako dudok a zobudím sa po mne cca desiatich minútach trvajúcom prižmúrení oka kdesi v Rakúsoch, ešte raz bliknem viečkami a sme na Sorici...hm, dobré!

 Stretnúť partiu, ktorá ma tu v 2013 zaúčala do tajov slovinského svahovania, je naozaj príjemné. Presne ako vtedy, dlho do noci sa kecá, popíja sociálny utužovač a hlavy vyvrátené na perzeidmi posiatu, zamatovú  nebeskú klenbu. Jháj či to je pocit. Skúsim niečo aj lapnúť do aparátu, nuž ale akurát vtedy nepadajú hviezdičky.

Kým rozostavíme šiator, sú snáď aj tri hodiny.

Ráno rušáme lanovečkou hore (žiaden hike, šetrím kolená :)) a o desiatej do toho. Síce to ide 150m nad štart, ale nie je to žiadna sláva. Po Kobalu to je strašne pomalé, slabé stupáčiky, mizerná výška, ale je na čom oči pásť. Znova nové zátišia si všímam,

  Tuto špeciálne pre Tomášovú priateľku, že ten kostolík je nádherný, hovorí pri ceste autom okolo...My sme sa s Tomášom zhodli že nádherný je, ale nádhernejší je zvrchu, z neba!

Stol sa už nejako, síce zťažka ale predsa podarí presvahovať, od pomedzia to už drží lepšie. Cez Gemonu je to natesno, pretože sa nedá dostúpať čo by som pred preskokom potreboval ale však údolka vycápe hore. Vidím neskutočné skaliská Dolomitov...

Letíme spolu s Manuelom, lenže akosi sme sa pozabudli že už sú 4 hodiny, je august a dlho to nefunguje, aj dni sú krátke. Zvrtka a pádime nazad. Vidím nejakého iného Omegistu celkom slušne zapichnutého v doline, spláchla ho údolka v časti kde je priehrada.

 Napríklad tento chodníček, vysekaný, vypálený ale na takom strmom hrebeni, že mi až zabehlo, zo severu bralá ako sviň, z juhu len strmý svah s kriačím, ktoré ťažko preniknúť. Vždy ma na týchto miestach prepadne divný pocit, takej osamelosti. Darmo tu letíme viacerí, na zemi, po tých svahoch nedostupných nie je ani nohy. Teda, nikdy som nevidel ani kamzíka, ovcu, kravu, človeka...

  

  Preskok nazad je trápenie, svahy nechcú držať, mraky sú nízko-nízučko a je už naozaj neskoro. Vidím dokonca jeden SKY padác hučať ale tak nízko, že mám oňho obavy, teda nie je tu chvíľu kde pristáť. Keď sa ja do bezpečnej výšky vyzdvíham, pozerám na každý strom, že kde reku visí.
. 

  Nakoniec to dal popred sťa by rozprávkový Gondolin (Bovec, kto čítal Silmarillion tak určite vidí tú podobnosť s Ukrytým mestom) a pod Polovnikom pristál, rezervu ponad stromy mal tak 2m, ale dal to. Musím sa sústrediť sám na svoj let, lebo mi hrozí podobné fou pass.

  

 
 Popred Krn sa nepodarí nabrať poriadnu výšku, tým pádom ani na ďalšom rebre, kde už večerné kumuly z Krnu tienia. Vytečiem po rebre na Kobalu, tam tiež už nič a spolu s Manuelom svahujeme kopček vedľa, reku, hodím sa dozadu, hádam niečo na pristátie nájdem. Spláchlo ma síce a aj pristátie som našiel ale vyskytla sa chvíľa, kedy som už na predchádzajúcu pristávačku nebol schopný dokĺzať a ďalšiu som uzavretý v zalesnej úzkej doline, nevidel. Srdce troška poskočilo a vyľondoval som v akomsi pasienku s olivovým hájom či čo to bolo.

 Ďalším dňom je to ako cez kopírku. Lanovka a na desiatu poďho do toho. Motám sa 15-20 minút popred štart, nie a nie dobrať aspoň 100m nad, čo už má zmysel letieť ďalej. Tak radšej pristanem na štartovisku, a s Manu sa dohodneme že na 11tu ideme na to. tým pádom odpadá 230km cieľ, nestihneme to ani keby čo sa dialo.

  Oproti včerajšiemu dňu to zrána funguje lepšie, nezamocem sa nikde, dostupy sú lepšie. Biele vápencové skaliská a platne brúsim veľmi zblízka. Dokonca tak, že jednej turistke som skoro dal dlaňou po zadnici. Škoda, mal som už plnú kartu v kamere. :D

 Keď nie oblietať turistov zblízka, pozerám sa popod seba, čo ma zaujalo, sú mraveniská, letím totiž tak blízko, že vidím ako mravčekovci makajú.

 Na Stole stretnem vo vzduchu akýsi veľký padák, pozriem sa lepšie a vidím že trčia 4 nohy, hm, tandem, potom vidím grafiku Bigoldena2 a začína mi svitať, Akro sedačka, akro riadičky a pilot menšieho vzrastu.
"Marek, ty beťár!"

 Potom vidím aj Danielu, lebo má tiež nezmýliteľnú výbavu padáčkarskú. Ostatných, prepáčte som nezaregistroval, pučil som kde tu plyn a dumal či stihnem 200 a či nie.

 Za pomedzím, to ide o mnoho lepšie, dobehnem Hu-Beňoura :D a dohadujeme sa že stoj čo stoj letíme ďalej, aspoň na 100km od štartu. Ide to do krásy, nemusíme ani dotáčať, veľa svahujeme, však o tom vlastne Sorica je, bohapustá svahovačka. Trošku ťažšie je to za Gemonou, dovtedy je to nič.

 Manu je kus pred nami, možno o 1km ďalej sa otáča. Zabliká stovka a ideme nazad aj my s Benym, sú akurát 3 hodiny poobede. To by sa dalo stihnúť. Samozrejme zase si oči pasiem na kopcoch tam vzadu, Dolomitoch...

  Valíme čo sa dá, pri preskoku mi kričí Beny do vysielačky že aha, dakto ľonduje v jazere dolu. vyzerá to tak že ho zložila údolka. našťastie letí popri nejakej lodi a tá ho hneď naberie, tak sa chudák, neutopil. Fotka je z 5km, plus som to ešte musel vystrihnúť lebo bol aj tak maličký...je to nekvalitné ale musela to byť sranda. Minulý, čo ktorý to rok som presne na tomto mieste zase zočil hasičské lietadlo, čapovalo vodu a letelo hasiť požiar asi tak 20km od môjho otočáku... :D

Ďalej to už die lepšie, držím sa dokonca nad svahom, nazbierali sme sa 4 členná partička. Mám veľa času fotiť. Je to nádhera, zvečerieva sa, vidím lepšie ako veštica Theodora v krištáľovej guli koniec diktátu EÚ :D

Napríklad tento skalný raťafák :)

  

Rozliate buchty, čierňavy za nami...

 Alebo perfektné štruktúry skalných dosiek...

 Manu a večerné svahy...

 Potom som zrobil jednu chybičku, stratil cca 12m zlou otočkou a už ma nedržal svah tak ako jeho...

 Hodín je veľa a svieti slnko z uhlu, nedoletel som zase, chýbalo mi menej ako 2km...sakra hrom do toho!

 Celú noc som v svojom časopriestorovom presunovači, o tretej ma vyložia na OMV pred Petržalkou na diaľnici, rozbalím fajnový spacáčik od Zaja, a dospím. Ráno idem stopom na Súču, ale jednak som trošku unavený, jednak mi okolo Bánoviec píše Xctrack že je aktívnô a hučia tu stíhačky, tak som pre istotu vyhnil. :D

Nepodarený augustový Antholz

 

  Predpoveď na taliansky supermarket menovite Antholz vyzerá peckovo, mašírujeme teda 1000km na otočku. Neskorosezónny čas núti k zúfalým činom, bodíky by sa zišli nakúpiť :) 

 Už noc v objatí bezulitných slimákov, ktorým sa zapáčili naše spacáky, nafukovačky a dokonca jedného má Vlado prisatého aj na hlave, už dáva tušiť že nebude všetko v súlade s kostolným poriadkom. Je teplo!

 Keď nemám ráno obmrznutý raťafák, nebude to dobré, ale už čo narobíme. Na štartovačku je to 800m prevýšenia s ťažkým, preletárskym výstrojom, korunovaným ešte pár litríkmi vody na balast.

 Meškáme zo pol hodinu, lebo sme spali nie pod kopcom ale v Greife, že by to nejako vadilo, nemôžem povedať, pretože všetci sedia na štarte a nemajú sa k činu. Fúka na kopec, metrík dva, ale je to cítiť stabilitou. Vrhnú sa po desiatej do toho zo piati a ostatok prdí do hliny a smutne hľadí na ich trápenie, mordujú sa v slabom stúpaní niekedy aj poniže štartu. Asi sme tu zle! Nasvedčuje tomu aj mrak v cca 2300m na Dolomitoch, ktorý je trošíčka vidieť..no bisťu!

   O jedenástej už nevydržíme, poďho sa mrcasiť. Na každom rebierku treba točiť stúpania ktoré nemajú ani meter za sekundu a keď sa to spriemeruje, koľkokrát mám len nulu. Horúco ako v pekle, naobliekaný totiž do 4000m, kde má byť nula a mocem sa ledva do 2700. Dokonca som v Rakúsku, po cca 30km už bol zapichnutý v údolke, temer bez šance sa chytiť. Aj hlava ma pribolieva pomaly, nemôžem však ani na sekundu pustiť riadičky, bo naveľa naveľa sa drapnem hore z akéhosi kotlíka, schovaného pred údolkou. Sú dve hodiny po obede, čiže po 3h vo vzduchu mám ledva 40km odviate. To je v keli, ale možno, možno ak sa to trošku umúdri, ešte 200km stihnem, aspoň. Tak a hor sa do boja.

  Dobieha ma Aaron, ktorý, ako sa večer dozvedám, vyhnil a letí niekde z polovice znova. S vetrom v chrbte sa letí celkom obstojne ale aj tak ma trojtisícovky okolo štartu posadia dole. Keď sa vydriapem, Aaron ma už prestúpal, bo priletel vyššie.

 No aspoň mám popri zemi šancu fotiť kadečo, úchvatné štruktúry skál, ktoré mi berú dych. Ej keby nelietam, všetky ich vyleziem a prechodím. Nuž ale na lietanie nemá len tak hocičo, dokonca si v mojom prípade myslím že je to úplne najsafasa čo môže byť. Preto sa na pešo schytím len v neletovom počasí :) a aj to dumám ako padák na horu vytrepať a zletieť.

  Na hrebeni Speiku fučí severák s horlivosťou, ktorá vysoko prekonáva Kotlebové hliadky pri ochrane bezbranných osôbok vo vlakoch. Stisne ma do doliny, ale ja závetria milerád a tak sa vyzdvíham, len to stojí strašne veľa času a stále sa mi viac a viac priplanieva. Som prehriaty! Nie prihriaty, proste moje telo navlečené v terme, primaloftke a páperke, totiž do kosy tam hore, to nezvláda. Hlava bolí, na vracanie ma berie, do driemot a zužuje mi zorné pole a či oslabuje pozornosť...

 Preto sa zamotávam, moje rozhodnutia sú nesprávne, letím pomaly.  Pri lyžiarskom stredisku na Brenner smerom je až bo Brixen plechová obloha, ani mráčka. Šípim nejakú zlobu. A veru aj tak bolo, sfúkol ma severák zo západného kopca ako nič....zo 4000m, kde celkom svieži vzduch moje prsty ovieva, až do horúčavy v 2000m, dopoly v doline zanorený. Síce niečo prikúpim ale s očkom sledujúcim chlapíkov ako Durugatiho, či Davida alebo Kurta, vidím že to nemá zmysel tískať ďalej. Oni to dali o kopec ďalej na západ, ale lovia hlbšie v doline ako ja.

  Prehopsnem sa na Hokejku, plytký kopec ale keďže je pomerne "skoro", lebo sme sa ani na 200km otočák smer Brenner nedostali, celkom to tu chodí. Všímam si jazierko v 2200m nad morom, skoro úplne na hrebeni hory, v ktorom je zaparkovaná loďka. Trošku ma rozveselí prirovnanie k Noemovej arche, alebo plťke, ktorú zbudovali Deukalión a Pyrrha na radu Prométhea a tak prežili potopu. Keď voda opadla, pristáli na vrchole hory Parnas. No, presne ako totá loďka dolu.

  Prešmochcem sa až na skaliská, hlavu mám ako melón, každý pohyb, otočenie ma neskutočne bolí. Drieme sa mi a do toho štrajkuje žalúdok. Čert ho ber! Musím to doletieť, nech nemusia ísť chalani po mňa autom.

   Nádherné výhľady na megalománske skalné platne, terasy a morény. Pripadám si ako keby letím nad marťanskou krajinou. Škoda toho hlavobôľu. Popod mráčky v sľúbených 4000m mi aj prituhuje dych, cítim mráz na rukách aj na tvári.

 Ale je mi jasné že sa vykúpenie blíži, pristátie v doline pod štartom je na doklz! Už nikdy neurobím takú chybu, že si nehodím ibalgin do vačku....

Večerná zlatá hodinka nakoniec trošku prebije vnemy z bolesti prameniace a sledujem tú nádheru...uzávierka cvaká jedna radosť, však aha!

Keď vyľondujem, smutný z toho že sa ani 200km nepodarilo a zároveň zničený z celého letu, môj žalúdok nepríjma ani čistú vodu, tak kropím jeho obsahom pekne pokosenú juhotirolskú trávičku.
 Keď prídu chaloši, vraj vyzerám že cezo mňa vidno, taký som bledý. No nevadí, to bol psychický tréning :) Let stál za deravý groš hliníkový ale čo už...vidno že to bolo ťažké nie len že ja som čajový, väčšina výrazne lepších pilotov neuletela ani 200km.
 Sedíme v aute do tretej rána, ja som vypnutý a budím sa až v PN, náhlime sa totiž na zajtrajšie Donovaly. Ďakujem osádke že to zvládla aj bez mojej účasti, bo som zničený ako Kartágo napaprčenými Rimanmi.
TRACK