utorok 8. októbra 2019

Red Bull X-Alps 2019 alebo, hybaj na férovku s Alpami


Snívať, snívať...
Snívame všetci, niektorí o veľkých domoch, drahých autách, či vyblýskaných smartfónoch. O dobrom plate, o sexi partnerovi, o dovolenke na Havaji, o peknej záhradke alebo milujúcej rodine.
Ďuro Koreň, vlasatý, ale inak veľmi útly chlapec si v roku 2009 povedal, ty koňo, ja by som raz chcel byť na X-alps a začal o tom snívať. Snívať o najtuhšom preteku v hike and fly paraglidingu na svete, konajúcom sa raz za dva roky. Padáčkarská olympiáda, kalokagatia jak vyšitá na upotenej tunike zakladateľa olypíjskej tradície, Hérakla. Vyše tisícsto kilometrov Alpským masívom, po vlastných haksniach s batohom na chrbte, alebo so svištiacim érom nad hlavou.  Kde len silné telo a silná myseľ môže dosiahnuť vytúženú pláž v Monaku. To je sen Ďura Koreňa.                                                                                                         


Celý vesmír sa v náhodách spojil a som tam! Po dvanástich rokoch je na najsledovanejšej a naj.... a naj.... súťaži v paraglidingu znovu slovenský tím. Snívať, snívať, ty koňo! 
Trať vedie každý rok inak a je dlhšia, v roku 2019 sme museli prekonať 1138km šiestimi krajinami so štartom v Salzburgu a cieľom v Monaku, 5 krát prekonať hlavný Alpský hrebeň a to všetko čo najrýchlejšie a jedine s približne 9kg vážiacim batohom na chrbte alebo letiac na padáku v dobrom i pekelnom počasí. Žiadne lanovky, autobusy, stopovanie, tunely medzi údoliami či bicykle, nič len Tvoje nohy a Tvoje krídlo. Náročnosť tohto preteku v číslach: nonstop peší pochod celou traťou podľa Google maps: 399 hodín, 27min, priemerná denná spotreba energie atlétom na preteku: 6000kcal, to je ako trinásť porcií špagiet alebo dvadsať celých mankiných štrúdlí, anciáša! Za celú akciu spáli atlét toľko energie, koľko by stačilo 60W žiarovke na 58 dní nonstop svietenia! Pretekári sa mordovali po vlastných vo výškach aj 3200m a lietali aj cez 6000 metrov nad morom.

A tu je zhrnutie a príbeh pravdepodobne mojej najväčšej bitky, bitky hlavne so samým sebou.

Stojím na štarte v Salzburgu, na krásnom námestí Mozartovom, z neba padajú Redbull parašutisti, stovky ľudí lemujú ulice, ktorými pobežíme, pár z nich prišlo špeciálne podporiť aj mňa. Všade sú kamery, drony, lieta vrtuľník. V tlupe skutočných športovcov čakám na štartovný výstrel aj ja. Mám zimomriavky a cítim sa veľmi nepripravený, nevyspatý (2h driemot s ťažkými snami za noc nie sú oddychom) a s obavami, nakoľko moje duševné i telesné rozpoloženie je asi najhoršie za posledných mnoho rokov. Vychudnutý a slabo roz...Bum



Štartový výstrel prerušil môj depresívny tok myšlienok a som vrhnutý do akcie. Bežíme Salzburgom, cez most ponad „Hron“ ako supporter Kubko volá všetky rieky na svete a je to bomba pocit byť súčasťou takejto „nóbl“ výzvy. Cez mesto sa preštrikujeme všetci viac menej v súvislej skupine, cvalom. Hore strmým Gaisbergom stúpame na prvý otočný bod na jeho vrchole, odkiaľ sa už bude dať letieť. A hoci to nevyzerá, mraky sú aj sto metrov nad jeho vrcholom, čo značí že sa bude dať aj odletieť!



Hore čaká na mraky ľudí, samé kamery a moderátor ohlasuje príchod každého súťažiaceho, dostávam do ruky vlajku svojej rodnej krajiny a totálne vykoľajený z tejto masovky sa podpisujem na otočnom bode (na prvých ôsmich a poslednom otočáku sa podpisuje na tabuli, ostatné stačí preletieť). Rozbaľujem padák a skáčem do toho. Pod mrakmi sa krútime všetci, kým sa prvá skupinka nevydá v ústrety trati. Mojou taktikou začiatočníka bude skôr sa držať vzadu, najmä v takomto počasí a sledovať ostatných a učiť sa, ako to tu vlastne funguje. Prvý preskok položí jedného pretekára, tuším Nicka Neyensa. 



Držím sa zubami-nechtami čo najvyššie, doberieme v skupine mrak a nespúšťam oči z Maurera. Ďalší preskok na kopček Swarzenberg je opatrný, fúka totiž po kose a nechcem s operačnou výškou 100m skočiť do rotora. Mraky čoraz viac a viac klesajú a ja s nimi. 



Skupina sa trhá, cáry mrakov znemožňujú kontrolovanie ostatných. V totálne zatiahnutej, neživej oblohe dokĺžem na tú istú lúku čo všetci ostatní, zbalím sa a šliapem do sedla, kde dúfame, všetci odletíme. Náhlime sa, má totiž začať pršať poobede. Nájsť štart je hektické, fúka do chrbta, mrholí. S Adrianom Kellerom sa rozhodne pre variantu rovno hore a čím skôr letieť a vypomstí sa nám to riadne. Na tretí pokus, celý mokrý, zablatený odštartujem len ja, v padáku mám dva kamene, na každom uchu uzlík a ešte aj dva konáre v šnúrach! Paráda! V prehánke letím a nevidím žiadne pristátie. Za rohom sa objaví lúka a horko ťažko sa na ňu s trafím. Zbalím, prebrodím riečku a šľapem do protisvahu s plánom zletieť na druhej strane do údolia ku osade Abtenau. No po dosiahnutí hrebeňa prší a je výdatne všetko v oblakoch, rozhodneme sa s Poľkou Kacziecko pokračovať po vlastných. To som urobiť nemal, stačilo hodinu počkať a mohol som pekne prekĺzať slušné kilometre. Do večera kráčam, hoci sme sa dohodli že až do sedla, skončí môj tím aj na odporúčanie Kuba, ktorý vidí, že som vypnutý, v dedine Annaberg Im Lammertal. Večer ma všetci obehnú a som 31. teda predposledný :D



Druhý deň preteku začínam riadne namosúrený na seba, čo som to zrobil za debilinu. Strašne som sklamaný. Kubko ma presviedča že je len začiatok a netreba hádzať flintu do žita, čo sa ani nechystám ale aj tak to bola včera volovina!
Dopracujeme sa s Kubkom do sedla, zistíme že hoci je krásne, letieť sa nebude dať, šľapeme ďalej v stopách Nicka. Motáme sa kde-kade po krkahájoch, kým nájdeme lúku na štart. Preplachtím dolinu a už aj na druhej strane hore na kopec to zopakovať. Tentoraz je v doline ale ďalší otočák, Wagrain Kleinar. Tentoraz už je cítiť termiku, pomáham si v dolete nastúpaním, organizátori to vidia a prilieta vrtuľník ma natočiť. Cítiac sa ako poloboh, pučím plný speed až kým mi nespadne klavír na hlavu. Hrebienok zrazený :)



Na otočáku sa podpisujem ako predposledný :D krucišpagát, toľká hanba! Obed dodá síl, modrá obloha zase odhodlania, idem letieť a tentoraz ďaleko! Z prvého možného miesta, veľmi nízko v doline, s vetrom po kose ale odhodlaním maximálnym sa ryniem po trati. Dostupy sú celkom slušné, no vietor v údolí po prvom preskoku tiež. Preťahuje dolinou a tlačí ma k zemi. Točím veľmi úzke a rozbité stupáky v rotore, ktoré na úrovni hrebeňa vietor odsekne a mňa znovu sfúkne dole. No nedám sa, pomedzi koruny, nalepený v rotore sa dostáva po pár pokusoch sladkej odmeny, nastúpal som do cca 2000m, pučím plný kotlík a letím popri stenách Hochkoningu a známou cestou na otočák. Funguje to a dobieham pretekárov predo mnou. Poznám to tu, no.



Problém príde pri preskoku ponad dedinu Lofer, kde zase preťahuje silný severovýchod. Našťastie to tu poznám a neprekvapí ma to. No zažijeme krušné chvíle v rotore, aký som už dlhší čas nezažil, asi hodinu či dve. Popri svahu doslova z korún stromov strieľajú 5 metrové stupáky, ktoré sa plazia popri sto metrovej skale. No po sto metroch sú seknuté gilotínou severovýchodu, a ja s nimi. Padákom mele ako špinavými trenkami v práčke. Postupujeme prískokmi spolu s Petiotom a ešte jedným atlétom. Behom sekúnd lieta výška v desiatkach metrov, padák padá, klape, žuje nás riadne. Ale však na toto som pripravený. Nenechám sa veľmi rozladiť a bojujem, je to ľahšie ako chodiť. Doštrikujem sa do Kossenu a podarí sa mi aj dolinu takmer celú preletieť. Pristávam na stojáka v rotore. Dobre najedený šliapem čoskoro ďalej ku Chiemsee. Tu som mal spraviť dve úplne iné rozhodnutia, byť tu skôr a skočiť rovno z Lofera na sever, kým ešte nerúbal silný vetrisko a potom v Kossene to zvrtnúť na západ ku Walchsee ako Petiot. Nuž učím sa. Na Kampewande fučí východ ako kráva ale zletieť sa podarí.



 Na pristávačke je ťažká párty, moderátor a veselý ľudkovia paraglidingom postihnutí. Pýtajú autogramy, ponúkajú mi klbásky a je to riadna špica. Super atmoška. Zakempíme to s plánom letieť zajtra rovno odtiaľto, oddýchnutý a dúfať v možnosť prekonať hlavný alpský hrebeň do Talianska. To bude oriešok! Predpoveď hlási totiž prevývoj a búrky.


Ráno s kľudom šľapem spolu s Kubkom na masív Kampewandu s nádherným výhľadom do nemeckých rovín. Pred desiatou sme našli štart a skáčem do toho. Hrgetic a Villa štartujú z inakade čoskoro sa spojíme a pár stupákov letíme spolu až ku prvému preskoku. Široká dolina, skorá hodina, slabé dostupy a biedne miesto na zachytenie. Tak to vyzerá dosť biedne. Jazero Walchsee míňam z východu a mám jediné šťastie, že dvojlajna kĺže do krásy. Lapám slabý stupák z prvého kopčeka, kde si nazbieram ledva 150m a lepím sa na poriadne grúne. Zbieram rozbité nulky, tečúce po hrane, turistom lietam okolo hláv. Ale som zachránený a pokračujem štýlom stupák, plný kotel ponad Kitzbuhel až na Wildkogel, cez ufučané sedlo Krimll sa približujem k najoptimistickejšiemu cieľu dnešného dňa, sedla Veta d´Italia a s prstom v nose prekonávam hlavný Alpský hrebeň. 



Beng a som v Taliansku. Poznám to tu, údolky a zákutia, tak dobieham stratené, veľa riskujem preletmi cez sedlá vo výške odmerateľnej krajčírskym metrom a letím plné bomby v ústrety búrke čo sa v Dolomitoch formuje. Na jej severnej hrane je totiž otočák Kronplatz, kde musím pristáť. To sa mi podarí, bez toho aby som musel došľapávať nejakú výšku, podpíšem a letím. Úplne som zabudol na všetko, letím, pokračujem. Búrka nasáva, rozlieva sa, hromy blesky bijú do skál a ja ulietam. Celkom si verím že sa podarí to nejako prehupsnúť do Zillertalu, cez hrebeň nazaddo Rakús. Zapichnem sa však do hlavného alpského chrbátu v celkom slušnom rotore do protisvahu s opadaním rovnajúcemu sa skale. Spolu so mnou sa tu zamotal aj Rakušák a ťaháme/lezieme sa hore strminou. Podarí sa nám obidvom krásne odštartovať na sever z 2800m. Fúka asi nejaká húľava ale skade to tečie, neviem, prehadzuje nás ako sáčky. Ani neviem ako ma podrží a po 13,5 hodinách mordovačky dlhej cca 193km cez Nemecko, Rakúsko do Talianska a nazad do Rakúska sa len zvalím do trávy. Dnešok vyšiel na 200%!





Stredňajšie ráno sme trošku nesvoji, poprćha a fučí ako svet ale zo západu má prísť krásne okno letového počasia. Sledujeme to počas šliapania na satelite a padlo rozhodnutie, dnes to bude špicové, treba čím skôr na kopec. Mašírujem teda okolo Aachensee ku kopčeku, ktorý som si tu vyhliadol počas tréningu v apríli. Funguje a okolo pol dvanástej už ma kmáše pod oblaky v cca 2800-3000mnm. Nádherné scenérie vápencových severných stien, viac poschodí oblakov, snehových polí a leteckej perspektívy znamená len jedno, ujúkam radosťou. Kilometre ulietajú, blížim sa k otočáku Zugzpitze, kde sa treba dostať SV od vrcholu a zapichnúť to v Lermoos, podpísať tabuľu a pokračovať. To bol dnešný odvážny plán, no.



 Kmáše to so mnou pofrontálkovo riadne a tak si trúfam na niečo viac. Podarí sa doletieť otočňák a vyškriabať sa na kopec, kde sa vrhám po dlhom čakaní do riadneho závetria. Padák mi žuje jak Milka trávu, rukami mávam aby som to všetko ukočíroval. Neskoré slnko a západný vietor ma sejmú dolu, no v poslednej chvíli sa zachytím na hotspote z údolky a pokračujem s Mexičanom smer Imst a Landeck. Tam už vidno búrečku zo Švajcu. Rozhodnem sa to pichnúť do Engadinu a ísť radšej verziou na zlé počasie tj. Radšej cez sedlo asfaltovou cestou, kde sa v búrke môžem uchýliť do zaprdeného karavanu (bačovne) a síce dlhšej. Príde mi to lepšia možnosť ako smer Schlappin, kde budem musieť mašírovať ľadovcom s vodcom za 300euro. Pristávam v poslednej chvíli, keď ma najprv zdrapne hradba stúpania o sile cca 5ms, ktorú pred sebou ženie húľava, potom hodím antiG padáčik a v cúvaní to tesne pred koncom lúky a začiatkom lesa posadím za prvých kvapôčiek. Ledva zbalíme a leje. Dobehli miestny preborníci, lietači a fotia sa so mnou :) milé. Do večer kráčam spolu s nimi a plechovkou piva na švajčiarske hranice blízko Hinter Rauth.


Štvrtok, piaty deň pretekov prekročím ráno hranice a pochodujeme v trojici s Kubom a Filipom po chodníku Via Engadin na kopec nad osadou Martina. 











































Tu v takmer zamračenej oblohe štartujem a div sa svete, drží to i stúpa. Lepím sa po kopcoch dotáčam všetko a asi po 35km ma posadí húľava. Povinná fotka s fanúšikmi a kráčam do sedla Fluela. Pomedzi búročky.





 V sedle vymákneme interval a podarí sa mi to zletieť s drobným rotorovým okorenením až do Davosu. Denný plán splnený. V zbohatlíckom Davose sa motáme do večera a nevieme čo ďalej, kde to zaparkovať. Nakoniec spíme na priedomí nejakého milého chlapíka. Nič moc postup :/






Piatok, šiesty deň preteku má ísť fronta, budeme radi, ak sa bude letieť. Veterán Antoine Girard má problémy s kolenom, nemôže takmer vôbec chodiť. Dosť často sa stáva že atléti odstúpia a nedokončia pretek. Niekedy to proste v časovom limite do cieľa nestihnú, zvyčajne to dáva tak päť z tridsiatichdvoch(!!), alebo si zničia telo. X-alps sa nie nadarmo pýši titulom najdrsnejší adventure pretek...dôjsť do cieľa býva často nemožné. 





Dolámané chrbty, zničené krížové väzy, krvavé nohy, mikrospánok vo vzduchu. Mojím cieľom je ísť celý čas a dotiahnuť to do Monaka. Alebo najďalej ako to pôjde. Nemôžem sa zničiť, čaká ma totiž Seven Virgin Summits len týždeň po X-alpse. Dnes sme sa vytrepali na kopec západne od Davosu, lenže sa to urýchlene zatiahlo a začalo popŕchať. Zdúchnem zletom do Churu a pokračujem pešo. Niektorí za mnou mali šťastie a dobehli ma letom, kedy ich trošku podržalo. Úmorný peší pochod skončím vo Flimse v krásnom kempe hodím horúcu sprchu, dobre ma vymasíruje posila tímu, Gabo.



Sobota bude dosť podobná piatku, bez lietania. V daždi s už opuchnutými achillovkami mašírujem celý deň asi 40km celých 16 hodín s prevýšením celých 2000m. Končíme totálne zmoknutý na chate, ktorá je síce zavretá, ale bohuchovaj útulňa je odomknutá. Zničený a vymrznutí sa ja, Kubko a Zdenko radujeme ako malé deti. Teplo, sucho, mäkká posteľ! WAU! Najcennejšie komodity športového sveta. Také samozrejmé pre bežný život v meste...







Ráno je studené, nedeľa začína pokusom o štart v bočnom vetre na snehovom poli vo výške 2500m, na niekoľký pokus to vyjde a kĺžem dolinou, ktorá je ukončená veľkým prahom, očami sa ťahám cezeň. Snáď to vyjde!



A vyšlo, pristávam v horúčave o 1900m nižšie a 20km ďalej.Kubo štartoval do riadnej gebuziny a fúkalo mu kdejako zle, doletel asi o 10km menej. Balím sa, zgrupujeme sa s Marošníkom aj Kubom a prehodnotíme plán. Predpoklad silného východného vetra, Bízi, nás trošku plaší, pokračujeme hore do sedla. Najprv v úpeku po zelenej trávičke plnej kravincov, potom v tenisôčkach po snehu do 2600, čiže pekne a slušne tisícsedemsto metríkov prevýšenia. Mraky sú nalepené po kopcoch, niekde aj v 3000m, inde aj 2500. Podarí sa mi nastúpať a doeltieť na najťažší otočák Titlis, pristáť v masíve vo výške 1700m. 



Hoci sa pokúšam odsťartovať a nejakým spôsobom nastúpať letom, nedarí sa mi to veľmi, čaká ma teda krásnych 1300m na vrchol. Nie veľa, ale zato dosť. Brodím sa v mäkkom snehu, hore ľadovcom. JE mi horúco, a nevládzem. Hore ma čakajú chalani, Kubo aj kúsok zbehol, doniesť mi vodu. Podpíšem sa na poslednom, prašivom otočáku. Prezliekam sa a na moju holú riť miery asi 5 Indiánov s mobilmi, ktorí básnia o mojej „odvahe“ :D. Preliezam plot a vrhám sa z kolmej skaly do vzduchu za jasotu a kriku všetkých tých outdoor „makačov“ ktorí zachytili tisíclikeové fotky na svoj instagram vďaka lanovke na vrchol. 





Nič nedrží, mraky sú nalepené z každej strany po kopcoch, no hoci preskočím údolie ponad letisko vojenské Meringen, údolka na druhej strane je slabá, hotspot ledva drží, to znamená, že termicky je to úplne v keli, prvý deň po fronte, sakra! Nedoletel som ani do Grindewaldu, čo mi prišlo ako totálne bezproblémové. Zvyšné dni budú zlé a Monako je nemožné :/



Po hektickom hľadaní spania sa v pondelok, 9 deň pretekov, budím rozbitý jak tlmiče zo slovenských ciest a vyrážam s hrčami na achilovkách do sedla nad Grindewaldom, v šľapkách. Hore fúka ideál, letím klzákom do úbočí pod Eigerom, balím a pokračujem do severky Eigeru, už v tenisôčkach. Deň vyzerá inverzne. Pred sebou vidím Mexičana, ktorého troška podržala nulička pod Jungfrau. Hm, možno to pôjde, zapamätal som si miesto, utekám na voľáke stavenisto v západnom svahu Eigeru a pomedzi káble, stĺpy a ploty bežím len v speedarmse do vzduchu. Čudujsasvet, na rovnakom mieste mám 1,5ms, dokúpim koľko ide, 2500. Pristanem na južnom svahu, dooblečiem sa a pokračujeme letom na Lautenbrunnen, s Eduardom po boku, rozhodneme sa obletieť vyššie kopce popri Interlakene. Dosť je to tu slabé, nízke. Medzipristátí je mnoho. 



Jedno je celkom záživné, odštartoval som raz aj s kravatou a vďaka nej podletel oceľové lano, ničím neoznačené, chýbal asi meter a bolo by mi rozčeslo krídlo na dvoje. No, všetko zlé je na niečo dobré, kravatu vytiahnem, seba tiež do cca 2100mnm. Trápime sa, je to slabé a ufučané. Po 20km pristanem v svahu, došľapem a čistým zletom skončím v Adelbodene, trvalom bydlisku Orla Maurera. Pomôžu nám miesťňaci, ukážu cestu do passu, zaplatia nejaké mýto v automate a tak sa ešte navečer prehupnem do protisvahu nad dedinou Lenk. Nastúpané metre? 3000. Prejdené kilometre nožmo? 25?


Utorok je vzhľadom na plán nasledovný, preštrikovať pár dolín žabími skokmi a naobed sa pokúsiť vystúpať v termike a s jej pomocou dosiahnuť aspoň Francúzsko, Mont Blanc otočiť. Dve doliny preletím, naobed sa smažíme na kopci v 1800 dúfajúc v termiku aj s Eduardom. Letím prvý a pekne ma drží, aj vytrepe hore. Plný optimizmu, že termika funguje celkom dobre, sa vyberám smerom od hlavného hrebeňa do Val d´Isere. Avšak sa prepadnem cez inverzku a som v keli. Nevzdávam sa, podarilo sa mi zdvihnúť z výšky striech na údolnom hotspote ale po hodinovom trápení pristávam. Mal som to radšej dať niekde do svahu. Slnko pečie nenormálne je horúco. Vyšľapeme ešte dobrých 1100m ale už je to len zlet vo večernej ničote. Smutný deň, Eduardo sa síce po štarte zasekal, ale zvolil lepšiu trasu a predbehol ma o slušné kilometre.
Streda je posledný deň, kedy sa dá niečo namútiť, beriem night pass. Ráno vyšľapeme do 2300 na hranice, tak aufvídezén, bienvenu, viva la France! Dlhší čas trávime na štarte, vyzerá to bársjako stabilne, je zákal ako svet. Fučí tiež divne. No potom sa odhodlám a keď cítim zmenu, naskočím do vzduchu. Vytiahnem sa až do 3000mnm, kde je krásne chladno a letím na JZ, čaká ma veľký preskok cez dolinu do trošku zle nasvietených rebier, kde to je aj zalesnené dosť, takže pristáť sa dá až na vrchole alebo v údolí. Sto pekel to nesmiem pokašľať. Pred preskokom sa mi nedarí nastúpať ani za ten svet. Pristanem, premýšľam. Čakám. Stavím na klzák svojho padáku, a očami nahrievam rebierko. Dvojlajna to je veru iný šport, 11,5 kĺzavosti mi umožní preskočiť dolinu so stratou len 400m a doletieť nad výrazný hrbčok, nulky zbieram, sústredený, zuby zaťaté, zadok tiež, poď hore, no ták, trošku..plazím sa JV rebrom o druhej poobede až takmer na vrchol v 2200, kde pod káblami vysokého napätia pristávam. Uff, padák do kvetu za 5 minút som na naslnenej strane. Fúka kdejako, pred sebou vidím padáky tak vysoko, že sa asi musia oblietať aj ISS. Keď skočím do vzduchu, div že ma nevyzuje, hneď to ide 5ms až do 3800m. Paradajs! Preletím na krásny hrebeň a bomby. Speed, stupák, speed. Letím ako raketa, wau! Avšak asi bolo treba zvoliť taktiku inak, prepadávam sa cez inverziu a pristávam vo výške 300mnm v údolí v pekielku o sile 40°C. Šlapem odovzdane na otočný bod St.Hillaire, ktorý je vzdialený 50km, v tejto horúčave to bude celkom zážitok. Smažím sa, varím, grilujem, pečiem, dusím do 12tej v noci. Na tri hodinky si zdriemnem a o tretej ráno pokračujem v horúčave ďalej. Do obeda, kedy sa je schopné uvariť pivo v plechovke, tak je teplo.




Úplne odpálený o pol dvanástej dosiahnem otočák, prvý vo Francúzsku, St.Hillaire. Koniec, čas určený na preteky skončil. Sen o X-Alpse sa splnil. Dobojoval som to dokonca. Môj tím tiež. Tečú mi slzy. Celý čas si prajem, aby to už skončilo, a keď to skončí, rád by som pokračoval v galejách posledných dní. Do Monaka som to nestihol, chýbali dva dobré, letové dni. Ostáva trpký pocit, ale zároveň motivácia vrátiť sa nie len raz ale snáď aj desať krát. Spravím pre to všetko, aby ma vybrali aj nabudúce a mohol som sa pokúsiť dobojovať do Monaka. Lebo len trpezlivosť a poctivá príprava prináša úspech. Thomas De Dorlodot, bývalý kolega z Gradientu to dal do Monaka na svojej 7 účasti na X-Alpse. Skončil som 290km od cieľa na 18. mieste, žiadna sláva, jasné, to je hodená rukavica, nabudúce sa musím zlepšiť!
https://www.xcontest.org/2019/world/en/flights/detail:durifuk/26.06.2019/05:16



Prešiel som po vlastných 416km za celkový čas 96h, preletel 1408km za 39h, najvyššie som bol v 3904mnm, nakúpil som okolo 20 000m po vlastných. V Monaku sme na záverečnej párty čosi popili i pokecali, byť v tak skvelej spoločnosti dobrodruhov, atlétov a sebadeštrukčných existencií je príjemné. To bol jeden veľký sen malého Ďura Koreňa z malého Slovenska a ešte menšej Kremnice... a ja, ten Ďurifuk (blázon na ktorého si dobre zapezpečené, tlsté rodinky z rozľahlých domov ukazujú prstom)  budem snívať ďalej, nezávisle na tom, koľko ma to bude bolieť, stáť času, úsilia a rokov...pretože mne nejde o pocty, o čísla, peniaze ani slávu...baví ma to a ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!


Ďakujem Gin Gliders, Petzl, Montane, Justfly.sk, Garmin, CAT Slovensko, Škoda Slovensko, RedBull Slovensko a samozrejme LAA a tímu, Matrošníkovi, Kubovi a Zdenkovi, kameramanovi Filipovi, všetkým čo nám držali palce.
Športu zdar a horám zvlášť!

streda 14. augusta 2019

Seven Virgin Summits časť Severoamerická


Tak to začína. Ďalšia z akcií seven virgin summits, tentoraz v Grónsku. Som strašne unavený, nedospatý a psychicky totálne vykorenený z patálií, ktoré som si zčasti sám nakuchtil. V nohách mám cez 400km s batohom a cca 20-25 000m prevýšenia, odviatych takmer 1500km. To je výsledok 11 dňových pretekov krížom celým Alpským masívom, RedBull X-alps 2019. Mám osem dní na rekonvalescenciu, zbalenie a rozlezenie. To nie je sranda, dva mesiace som len ťahal šnúrky a mordoval sa peši po horách a teraz mám chytať do ruky skaly, napchávať sa do špár, sokolíkovať... čože? Zmena myslenia nie je vôbec jednoduchá, veď lezci to dobre poznajú, napríklad keď po roku znova chytia v decembri do rúk cepíny... chvíľu to trvá.





8.7. sedím na letisku a mám obavy, pretože dostať sa do Upernaviku, 600km za polárnym kruhom nie je jednoduché. Sú to štyri lety s jedným prestojom, teda prenocovaním v Kangerlussvaq-u kdesi v psej materi Grónska. Viedeň-Kodaň, ani neviem ako, prespím opitý z dvoch malých pív, na letisku zoberiem svoj život na chrbát a dám si krátky sightseeing s 30kg na pleciach. Po pol hodinke chôdze nájdem peknú marínu s výhľadom na Švédsko. Tak sa rozložím, solárom nabíjam baterky, debatujem s námorníkom o tom ako bol na návšteve na našej hrude. V diaľke sa radia krásne kumule zo švédskej pevniny, by som ani nepovedal že je to tak blízko.



V noci letím ďalej zobudím sa v Kangerlussvaq-u a keďže je okolo polnoci a slnko svieti, prehodím si život cez plecia a poďho do prvých kriakov sa zakempovať. Veľmi príjemne som sa vyspal medzi betónovými prefabrikátmi, kriakmi, v piesku, schovaný pred zrakmi ostatných. Jaj, ako za starých čias durifuka svetobežníka. Že by som sa k tomu znovu poriadne vrátil?



Odniesol som si väčšinu výstroje na letisko, aby som sa mohol hýbať po okolí rýchlejšie, mám celých osem hodín na obhliadku okolia.
Vyhliadnem si zhodou náhod najkrajšiu mladuchu, čo robí na check in. Aj sa usmieva aj trošku prehodíme slovka. Aj je milá aj ja ešte veľmi nesmrdím....
Škoda len, že mi z nosa trčí zasušený sopeľ z noci. Zistil som to až keď som si šiel nabrať vodu na toalety. Možno preto tie jej pohľady...trochu rozpačité... :D


Nestačím sa diviť, krajina ako z rozprávky menom Pán Prsteňov. Veľmi-veľmi obľúbeného príbehu o tom, ako aj malí ľudkovia dokážu veľké veci, vykonajú neuveriteľné a odvážne činy, ktoré od nich nikto ani v najmenšom neočakáva...
 Rozľahlá, nekonečná krajina po ktorej moje nohy dupkajú a z mačiny sa dvíhajú obláčiky prachu, zelené lúky sčasti pokrývajú ľadovcom zbrúsené žulové skaly. Perspektíva je fakt neskutočná a to sa stačilo vydriapať tristo metrový kopec nad letiskom. Dumám či vytiahnem aj padák a či nie. Lenže jediná pristávačka je na runwayi a budova s nápisom ARCTIC COMMAND ma od toho odrádza. Tak len pobehujem a nasávam atmosféru samoty, ticha a čistého vzduchu. Vzdialenosti sú mätúce ale som rozhodnutý ísť opáčiť skaly na druhej strane fjordu, trochu si zasólovať.



Dedinka cestou ku skale je postavená z farebných krabíc, mne pripomínajú debničky na banány. V skale si poleziem trošku a mažem na letisko. Stopol som si starý americký pickup, obrovský vo všetkých rozmeroch.

Tentoraz bez šušňa idem na check in, ale mladucha tam už nie je. Maličký DASH8 sa odlepí od dráhy a otvorí sa mi rozhľad na najväčší ľadovec sveta či čo. Epické.



V illuvisate preskočím do iného lietadielka a frčím do cieľa v Upernaviku. Tu sa krajina začína meniť. Zo zelených lúčin, predelovaných fjordami, z plochých a obrusených skál s občasnými plieskami na oranžové monumenty stovky metrov vysoké, takmer kolmé a suché. Neskutočné steny. Srdce piští radosťou a očakávaním. Vyleziem na niektorú z nich? Zletím? Nemám veľa času, ale mám túžbu to zmáknuť a dám do toho všetko.... prečo? Pre slávu? Nie! Pre peniaze? Pche, nie! Pre ženy? Nie!
Pretože ma to napĺňa. Zo svojej podstaty ma fascinuje skúšať nové, cestovať, trampovať, lietať a liezť, prosto žiť tak, aby som kedykoľvek mohol dušu vypustiť s vedomím, že som spokojný. Že to bola sranda. Že to za to stálo.


Nalodím sa ku partii, rozdám klobásky, slaninku a bryndzu čo som z domu dotrepal a vyplávame. Naším base campom bude plťka Civetta2 kapitána Vlada Porvazníka, ináč to bývalého horolezca, takže si máme čo povedať, na čo zaspomínať. Kocábka má 14 metrov a jej trup je z plastu, ináč forma trupu je tá, ktorú použil aj Richard Konkolski, hrdina knižiek o odvážnych plavbách na rôznych pretekoch. Tých knižiek ktoré som ako malý čítal. Kruci ako sa to všetko spája :)





Prvý výpad podnikneme s Martinom a Gabom v 270m vysokej stene za 6+. Krásne lezenie, kopec srandy v štandoch. Rozrezal som si dlaň, krvi jak z prasaťa, hneď na prvej skale :D amatér. Neskutočné ticho a prázdno. Jedine šum mora a pár čajok, svištiacich popri skale. Zostup na padáku nie je možný, nie je kde pristáť, preto ho ani neberiem, i keď možno na druhú stranu by to šlo ale nevidíme tam.












Na druhý deň s kapitánom skúsime vyliezť dvojdĺžkovú skalu nad kotviskom. Takmer ma zožrali komáre. Zahradníčil som a odlamoval chyty. Ale dotiahli sme to do zdarného konca. Lámavá skala, machy, lokre. Ale ťahal som! Momentálne smerujeme pod ďalšiu stenu, kŕmime sa slávkami, ktoré Mišo umne kuchtí a plánujeme ďalšiu, poriadnejšiu akciu.




 Pohľady na okolie sú fantastické, žltkasté, zavše oranžové odtiene skál, ktorých rozmery sú len tušené, modré more a ticho, ktoré ruší len bzukot všadeprítomných, otravných pánov tvorstva ktorí sa roja v tisícoch. Komáre. Bezmocnosť. Hnev. Srd. Nervy. Rozháňať sa pomôže na pár sekúnd. A už sú tu zas. V nose, v očiach, ušiach…bzz…bzz…bzz Takže len doberáš, zabalený v buffke a dlhých rukávoch sa potíš a…trpíš…bzz..bzz…jedného zahlušíš, cely spokojný že teraz trpí on, komár. Špina jedna.. bzz..bzz.. a už je namiesto jedného 5 ďalších. Jediná záchrana je asi len vietor....a možno by pomohlo sa umyť. Bzz…bzz…ale to nebudeme zbytočne pokúšať počasie nám stále drží. Sucho a teplučko. Slnečno. Slabý vietor. Podarí sa niečo pekne spolu vyliezť a dole zletieť? 



Večer plávame vysadiť chalanov na ďalší prváčik, celkom závidím ale bohužiaľ nemám ako ísť s nimi.
 Celú noc liezli, ráno sme ich boli nabrať. Nad morom sa váľa divná hlma a silno fučí. To si musím zapamätať, stáva sa to tu častejšie a mohol by to byť dosť zásadný parameter úspešného zletu alebo pristátia v mori.

Na kotvisku sa strhne mela, zamotal sa nám fender do vrtule. Fender je taká lopta na lane, používa sa na tlmenie nárazov o mólo alebo o inú loď, aby sa pri kotvení neošúchali. Požulo ho a bolo. Ostal aj kus lana zamotaný vo vrtuli. Nuž to bolo treba ísť vyriešiť. To znamená potápať sa vo vzdialenosti 600km nad polárnym kruhom,kápo to zvládol. Vynoril sa červený jak rak ale nôž victorinox z limitovanej edície sa porúčal na dno. Našťastie je ho vidno a v tom by musel byt čert, aby som sa na to nepodujal. Však kúpačka v Antarktíde bola zážitok, isto to bude aj tu! S hlavou vo vode snorím z člnu po šnúrke a odlesku čepele v 4 metroch. V starom, krátkorukávovom neopréne s rozbitým zipsom, teda dierou dlhou celý chrbát, priviazaný lanom kolo drieku a závažím sa spustím do vody. 




Chlad mi okamžite vybíja dych. Päť nádychov a bum hlavu pod vodu. Štyri plne zábery a v ruke trimem poklad z dna. Podávam ho na palubu a deriem sa hore. 

Aké to bolo? Studené ale však super, umyl som si konečne hlavu! Samozrejme nadýchnuť sa mi veľmi pred ponorením nepodarilo, taký polopridusený som celý čas ale však aspoň zážitok. Dobrý? silný! So smiechom z vyplavenýh endorfinov sa sprchujem na jachte, suším vlasy a čím skôr šľapem na kopec nad kotviskom vysoký asi 450m s padáčikom v batohu




Po pár hodinách so suchou hlavou mastím na kopec nad kotviskom so Susi v batohu, reku skúsim si zletieť na svojom celkovo šiestom kontinente. Ako stúpam na vrchol, otvárajú sa fantastické výhľady po okolí. Cítim sa stratene v tom nekonečnom tichu skalných obrov. Žulových, mlčiacich pamiatok zápasu ľadovca a pevniny. V diaľke zalieva more vrstva hmly. Wuaaa. Fantázia! Na plochej skale rozbalím Susi3, ultraľahký padáčik od Airdesign a pokračujem vo vychutnávaní dobrodružstva. Šiesty svetadiel čaká na moje letecké odpanenie! Tri kroky proti vetru a letím. Letím! Kĺžem severoamerickým, polárnym vzduchom. Popri skalách, puklinách v nekonečnej a pustej krajine kde jediná vegetácia sú chabé a suché machy. Slobodný ako vták! Dneska už druhý element čo som si fakt vychutnával. Smejem sa, radujem sa pristávam neďaleko lodi na baletku. Uff…adrenalinik mi zdvihli wingovery. Už sa teším na ostrú akciu!











Byt nad vecou. Slobodný, božsky slobodný, odpútaný od zeme, od všetkých malicherností, problémov, potrieb sa ukazovať. Od povinností a termínov. Tak slobodný ako nikto iný. Niekedy hodiny, niekedy len minúty. Niekedy okamihy, ktoré sa však vryjú do pamäti na veky večné. Žijem aby som lietal, lietam aby som žil!



 Dnes sa mi podarilo po dlhších patáliách dosiahnuť  poriadne vysoko, až samotné nebo. S motorom Nirvana F-light som sa vzniesol aj bez termiky do výšky cez 1000m nad more a pätsto metrov nad vrcholy. Otvorilo mi to obzor ktorý takmer nemal konca. Obrovitánsky ľadovec v diaľke, oranžové pomníky jeho plazenia, zátoky a plytčiny. Fantastické, vidieť tú pustinu z modrého oceánu nebies. Vidieť všetko a všade, z uhlu božského, proste zhora! 








Endorfiny a adrenalín ma úplne dostanú, smejem sa, ujúkam, teším sa! Nefalšovane a od srdca, letím a vysoko! Keď motor stíchne, plachtím nazad k jachte, sledujem čajky aj drobných parťákov na zemi, povyše sto metrovej skaly, nad morom krúžia tie biele potvorky, nuž pridám sa, pár minút posvahujem s motorom na chrbte. Ale to je? Špičkové! Ďakujem vesmíru za tento zážitok!




Na tento krát sme s okolím Upernaviku skončili. Žhavíme motor a plavíme sa smer Illulisat. A tam čudujsa svete stretneme kapitána Jirku, s ktorým sme sa plavili na Antarktídu. Svet je krucišpagát motyka malý! Popijeme pifka, pospomíname aké silné veci sme zažili, zvrtneme pár tatranských čajov a hajde het ďalej a viac na juh do blízkosti osady Maniitsoq, kde chlapci objavili pár pekných stien. 



 Šťastie praje…odvážnym? Počas preplavby dlhej cez 500km smerom na juh sa nám dnes ráno, prepytujem oddrapila vrtuľa. Na šírom mori, čo na plachetnici nie je konečná, ale manévrovanie v prístave je buď, alebo. Bolo buď. Vyšlo to a na plachte sme sa zakvačili o inú, už zakotvenú jachtu. Za patričný grónsky bakšiš si požičal kápo poriadny neoprén a nahodil náhradnú, ktorá síce nie je originál ale ide. Vyrazili sme do fjordu s vedomím, že máme len jediný pokus. Počasie sa totiž poriadne zvrtlo a predpovede ukazujú kompletne zamračené nízkou oblačnosťou až do nášho odletu. Zajtra ráno ideme do toho okolo druhej ráno miestneho, čiže o 6 nášho času.




Cestoval som za polárny kruh, obetoval mesiac leteckej sezóny a svoje úspory, grcal ako šteňa a mám jeden pokus. Buď alebo. Tak držte palce. Myslím pri tom na Poliaka Stanislawskeho: v hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania.. je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí mnoho obetovať i vytrpieť. Tí ktorí ho v sebe ucítili, vedia o čom hovorím.




Čože ja som horolezec, som len taký…durifuk. Ale táto myšlienka úplné vystihuje moje pocity. Takže s vervou do toho, hlavou napred! 

Skrutka nám odišla v jedinom mieste kde v poslednom týždni fúkalo, čiže sme mali šťastie v nešťastí. Čo to znamená? Že sme nedriftovali ako bludný Holanďan ale komótne, bez pachtenia doplachtili do prístavu. Ako to bude tentokrát pri lezení? Komótne? A čo pri lietaní? Tiež?




O približne jednej ráno sa pripravujeme do útoku na kopec s pracovným názvom Galéria Gánku, skáčeme do gumového člnu a v celkom slušnom vetre a zime a samozrejme vlnách nás kápo vysádza na pevninu. Nástup šotolinou a asi 100m výšky kdejakým štvorkovým terénom, ktorý sólujeme s batohmi. Začína byť teplo, vyšplhali sme sa totiž nad vrstvu inverzie, ktorú prezrádzajú aj cáry mrakov, fujazdiacich jak by ich diabol naháňal po kanáloch. No s lietaním to bude asi sranda, myslím si.





V stene je aj naša druhá dvojka, Krasňanský s Čmaríkom, my lezieme prvú dĺžku napravo od nich. Začína to celkom zhurta, najmä preto, že na chrbte mám dobrých desať kíl ťažký batoh, 38l napchatých na prasknutie. V rannej panike som si totiž k padáku pribalil aj hodne teplých vecí. Dole v inverzke bolo pekne zima a predstava 10-12 hodín v stene v tom chlade a vetre, ma vyplašila. Do toho 2kg susi, 2l vody, kamera, rukavice, topánky, jedlo, cepín namiesto kladiva...šestkové kroky sa nezaobídu bez fučania. Po pár metroch lezenia vychádza slniečko. 







A poviem len toľko, že nádhera je slabé slovo. Kanály spoly zahalené hmlou, vysoké a strmé končiare pocukrené snehom navôkol, svitanie naľavo, mesiac napravo. Ej tristo hrmených, oči si idem vyočiť z toľkej krásy.



Lezieme nahor, stabilne okolo 6 až ku krásnej špáre, kde teda musím batoh zhodiť a nechať si ho Mišom vytiahnuť nahor. Perfektné, technické miestečko topiace sa v slnečných lúčoch, a hoci mi natiekli bandasky riadne, užívam si liapanie plnými dúškami. Metre i dĺžky pribúdajú, nádhera takmer kolmej steny graduje. 







Krásne špáry a výborné police na štandoch neumožňujú nič iné len vychutnávanie si každého pohybu, či už je to tancovanie nohami, či náčahy rukami. Zľahka to kalia komáre, ale nenechám si to priveľmi pokaziť. V piatej dĺžke dostávam jedno malé šťastie v nešťastí. Kameň do xichtu, lebo truľo Ďuro sa na výkrik "Pozor" kuká hore....Tridsať sekúnd pred tým rozmýšľam nad zložením okuliarov, ktoré sa mi od námahy hmlia. Keby nestlmili svojím rámom dopad kameňa, síce nie veľkého ani ťažkého, určite mám prebitý nos. Mne sa však len zahmlelo pred blyšťákmi, pár kvapiek krvi upadlo a modrinu na sánke zrobilo. A škrabanček na Julbáčoch.
A trochu kriku...



V asi siedmej dĺžke sa Mišo zaseká v komíne, odbočí viac doprava a lezie cez brucho do platne so špárou pomerne maličkou. Nohy také biednejšie. Už máme čosi odlezené, vidno že dostáva elvisa, sledujem ho zo štandu a očami ho tískam hore. Prebil to, hoc zhodil aj on ruksak. Keď na miesto doleziem ja, naozaj je to pekná tancovačka a s batohom na prvom, krucišpagátmotyka, by som to asi nedal ani oddýchnutý. Špára zaberá na opačnú stranu ako treba, do toho brucho na začiatku a nohy také poslabšie. Ale zato krásnych 10 krokov. Myslím že to bol crux našej cesty. Aj keď nie som veľmi špárový a už všeobecne som lezec jalový, vychutnám si to.








Dĺžka ôsma je slušným komínom a v polke je šuter ako kráva, takže to trošku "zprevisnieva" a batoh ťažký tomu na grádoch celkom pridáva. Zo štandu kým sa Mišo prebíja hore hlasným pleskotom upozorňuje na seba biela veľryba, ktorá sa dole v kanáli vyhadzuje jak palacinka vysoko nad vodu. Počuť to na odhadom tri kilometre. Fantázia to sledovať z takej steny.
Posledné dve dĺžky som dostal možnosť ťahať. Hoci som zo začiatku stratený kade to kmásať hore, v druhej je to už lepšie, kúty, platne, špáry.




Nádherný pocit prirodzeného pohybu v prírode, síce v ďalekej krajine ale predsa mi je dosť podobná domovu. Žula a charakter stien mi v mnohom pripomína Tatrošky. Fantázia. A únava.



 Dorazím na hrebeň aj zmastím aj poslednú Marvu a v obavách obhliadam okolie. Fúka slabé nič, vrchol je pokrytý obrovskými hryzavými a ostrými kameňmi, do toho je to proti vetru veľmi plytké. Dole mastia mraky ako keby ich všetci čerti naháňali. No sranda to veru nebude.
Mišo si netrúfa, nuž mi uľahčuje let tým, že mi požičia svoje ufo, ktoré je ako jednopoťahový padák priam stvorený na podobné vylomeniny.
Po vrcholovej fotke behám po okolí, obzerám, rožmýšľam krokujem odkiaľ by to šlo. Na bezhlavý beh s batohom v ktorom sú 60m dvojičky a SUSI3, karabín a iného ťažkého matrošu, hlavou napred cez skaly a šotolinu to chce nabrať odvahu.



Osobne si práve tieto pocity veľmi užívam, mám rád tú emóciu, tú poéziu postaviť sa nebezpečenstvu čelom. Neleziem žiadne nadpriemerné výkony, ani nelietam ako svetová špička, ale užívam si každé ľahšie sólovanie, dlhé odlezy, mixové a ľadové cesty, bivakové prelety, či závetria a veľké hory, baví ma to nebezpečie, tá chuť strachu, ktorá rozpeckuje srdce a ono bije opreteky. To robí z každého takéhoto dobrodružstva neprekonateľný, silne emocionálne vypätý zážitok.




Keď vieš že cesta z nebezpečia vedie jedine cez vrchol a teda každým krokom dĺžka pádu narastá ale zároveň si bližšie k vykúpeniu, teda konca. Keď cesta do vzduchu vedie jedine cez odhodlanie sa vrhnúť dole a dôverovať kúsku nylonu že tvoj beh premení na kĺzavý let....



 Podarí sa, nepodarí? Zvládnem to a či nie? Hlavou napred  a uvidí sa!





Prvý pokus som prerušil pre zamotanú šnúru do kamery na prilbe. Druhý mi to už pekne ide a vrhám sa v ústrety skalám, hlavou napred. Ufenko poskočí, po treťom skoku mi aj nohy podlomí ale viem že nesmiem spadnúť ani za ten svet. Adrenalín v krvi zafunguje, polsekunda na neistého beho-pádu a ja letím! LETÍM TRISTO HRMENÝCH!
Kričím ostatným, vidíme sa dole!





A už som vo svojom svete, modrom oceáne nebies, bez chrániča, záložáku, vária. Kĺžem popri skalných moriach a snehových poliach za roh kopca, kde sa prepadnem cez inverzku. Uff, padákom zamáva, razom sa citeľne ochladí. Keď vidím ako sa mraky prevaľujú cez rebro neďaleko predpokladanej pristávačky, hovorím si, veď to by mohlo aj podržať.




A veru drží, lietam si popri skalách a machoch, zavše v jemnom opare oblaku z núteného výstupu. Cítim sa slobodný ako vták a v krvi mi bujnejú endorfíny,  plachtím si doprava, doľava. Po chvíli prídem na to, ako to tu funguje a trúfnem si pomedzi skaly aj medzipristáť, reku, prehodím kameru do vrchlíka, nech sú krajšie zábery.




Dva kroky a znovu letím, znovu som ľahký ako pierko, stúpam a sledujem okolie v šume vetra. Ďakujemvesmíru za tento emociálny bašável. Žijem aby som lietal a lietam aby som žil! 




Po pol hodinke stačí, vietor zosiluje a mračí sa to viac a viac. Blízko poslednej kopy, ma začne trošku už aj dozadu brať, smerom za kopec do mora. Pristávam na cúvačku, našťastie som to už predom šípil patáliu, nuž som si vyletel na speede tak, aby som nemusel cúvať do skál ale na trávnato-machovú plošinku. A beng, sedím. Spokojný! Vylezené, zletené, zažité a precítené.


Týmto považujem Severnú Ameriku za odfajnknutú. Síce len na 85% pretože síce sme vyliezli niekoľko panien ako expedícia a jednu aj ja, podarilo sa mi aj letieť z panenského kopca, no prvý bol viac menej choďákom a tento druhý, posledný bol turistami z druhej, plytšej strany už navštevovaný takže to bola len panenská stena. nepodarilo sa to naraz :/
No vzhľadom na to, že plán tohto leta bola napätý viac ako guma v trenírkach  pána poslanca Hrnka, polovicu expedičného času som strávil pretekaním sa na RedBull X-Alps, , som bez peňazí, bez priateľky, bez privátu, rozbitý, nedospatý a vôbec...môžem byť s výsledkom spokojný. Ako expedícia sme vykmásali 6 prvovýstupov na 5 kopcov, z toho 4 panenské.



Na záver si dovolím znova trošku pripomenúť  Stanislawského: v hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania.. je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí mnoho obetovať vytrpieť. Tí ktorí ho v sebe ucítili, vedia o čom hovorím.

Najbližšia expedícia formátu seven virgin summits sa uksutoční ďalšie leto...a nechajte sa prekvapiť!




Tak ďakujem, Grónsko! Vďaka tejto expedícii som sa konečne vymanil z patálií, smútku, depresie a všetkej tej špiny, neprávd a zavádzania. Fakt ďakujem! Sťahujem sa do dodávky a pokračujem vo svojej ceste. Bez svetlých a bezpečných zajtrajškov plných istôt, stereotypu a nevoľníctva. Všetko materiálne, čo mám, sa mi zmestí do kufra, čo pre mňa znamená že som slobodný a  možno pre ostatných že som chudobný. Ale ja viac statkov materiálnych nepotrebujem.
Znovu budem naháňať endorfíny, adrenalín, chrápať kde-kade pod Tatrami, Alpami či Pyrenejami s  kufrom plným športového náčinia a hlavou plnou snov, príbehov a inšpiráciou Tolkienom, Messnerom, Supertrampom, Kellem...

V živote budú úspešný len tí, ktorí robia to, čo majú radi, robia to s nadšením a z celého srdca. Reinhold Messner