štvrtok 5. apríla 2018

Seven Virgin Summits part 1 or how is climb&fly in Antarctica

At the end of the last year Juraj “Ďurifuk” Koreň and Michal Sabovčík started their first part of a unique seven-part project - SEVEN VIRGIN SUMMITSseven unclimbed summits on seven continents, which they want to climb and fly down on a paraglider. A connection of the elements of earth and air is going to be supplemented by the third one – water, when using a sailboat, kayak or raft… well, but first things first…

Antarctica was the first one and here’s the story...


Mountain climbers, similarly to paraglider pilots, discover places, logical lines, where not everyone can go and if, a long way from the summit to the base camp lies ahead of them. Glacier cracks, seracs, tricky avalanche slopes and scree areas and tiredness – that is the worst and very often the most difficult part of every expedition. Therefore, we, paraglider pilots are often looked at with envy enhanced by the feeling of sore knees. Fly down from the summit, and soar silently and effortlessly back to the base camp, car or freshly prepared dinner – that’s a dream of many mountain climbers, who would love to climb with a backpack just 2kg heavier. Pioneers of this sport like Igor Pap, Ueli Steck or Jarýk Stejskal and few others inspired us to make this combination possible. Combination of flying and climbing required much experience in both sports and therefore, I as a paraglider pilot and climber – beginner Juraj Koreň, approached a paraglider pilot – beginner and experienced mountain climber Michal Sabovčík: “Teach me to climb and I will teach you to fly…”
And during two seasons of joint climb&fly training in Tatras and Alps, an idea was born and got ripe in our heads – to make the project Seven Virgin Summits come true.

As the first one we got the chance to get to Antarctica, where we had our base camp in the form of 17-m long sailboat Altego 2, under the command of Jiří Denk. We sailed out from Ushuaia in the late December through the Beagle Channel, headed to the Cape Horn and further through the Drake Passage towards the Antarctic Peninsula. It was the most difficult and the most complicated access to a face I and even Mišo, have ever experienced. I personally spent six days in the seasickness delirium lying in the lower deck.

At the end of the sail, we finally see thousand meter high faces growing directly from the icy cold water. Clean, high and proud, beautifully untouched. Antarctic.

During a short stay at the Chilean Gonzales Videla Base on the continental Antartica, we meet the first penguin rookery, amazing and cute animals, which, however, smell so much of fish. Fish leftovers cover the whole piece of Antarctic land, where I step as the first one during anchoring the boat. Mission complete, but I return to the boat dirty from the penguin sh*t.

 Yes, it’s possible to fly here!
The weather is fantastic and so, as soon as possible, we climb the nearest summit, approx. 600 m high. Using our skis and crampons we reach the summit in less than three hours. The wind is perfect on the summit, and down there, deep under our feet, light fog is spreading romantically above the sea. We see fantastic sceneries of sea bays surrounded by virgin mountains with steep faces, looking at them, our hearts beat with desire. And we fly straight into this beauty and enjoy our first flight in Antarctica. 

Indeed, it’s a very emotional experience, enhanced by the wild terrain passing under our feet. Yes, it’s possible; we’re flying, flying in Antarctica! The last doubts vanished and we can stars looking for our virgin.

Sailing to the next anchoring place in the Port Lockroy on the Wiencke Island took as the whole day and we were enthusiastically watching and looking for possible ascend lines, take offs and landing spots on the glaciers at the foot of two approx. 1,000 m high mountain ridges of the Wall Range stretching along the whole island. In the morning, grabbing our skis, we set out to reach the base of the face with our big backpacks with paragliders, climbing equipment, tent, sleeping bags, food and cameras, each weighing maybe 15 kilograms. We reach the foot of the face around the noon, build the tent and take off the skis. We start to climb, but are forced to return after two hours. The sun has turned the snow into an unusable mash, avalanches are falling down, one after another. It won’t work like this.

Taking off into the Antarctic sky
We’re marching towards another mountain in the next ridge, another 10 km, building the camp again, we manage to get few hours of sleep. January in Antarctica is awesome, there’s no difference between the days and the nights, so it’s not strange at all that we set out at 2 am. No headlights are needed, daylight 24/7. 

We climb approx. 850 m high mountain, and despite the fact that there were low clouds under the mountain’s summit the whole time, around noon we’re lucky enough and take off from the summit into the Antarctic sky. The fly down takes few minutes and I can still feel the happiness. 

Did we manage it? The joyous feelings are blunted by certain bitterness, as during the ascent into the saddle we found fix ropes and pitons, so there was the possibility that our summit has been reached by someone else before us. Moreover, 850 m was enough for us. We wanted a four digit number.

We returned to the boat, and anchored in the real Antarctic storm, experiencing the katabatic wind, with 57 knot speed, spent a dramatic night after which we left the Wiencke Island. We’re sailing through the bays of the Antarctic Peninsula and discover a beautiful mountain with a superb climbing line, moreover on the continental Antarctica, around 1,000 m high. 

Ideal, beautiful, amazing. We’re trying to find it in our maps, its data, name, and altitude, everything that can be found out. We can’t find much though, in our maps it’s the highest peak of the Wild Spur ridge on the continental part of the Antarctic Peninsula. We even don’t know its altitude, we just see its beautiful symmetric shape and Mišo is admiring its clear, logical and challenging climbing line. I’m busy with studying the flight conditions during the take off, flight, wind and lading. Using binoculars, the captain is looking for the landing possibilities – 3 km on the right side of the mountain, where the glacier face meets the sea, seems to be a good place. 

Trial no. 2
Learnt by the previous action, we’re getting up at 2 am, with captain starting the motorboat and setting out through the bay, surprised by its real width. We were sailing maybe an hour. Approaching the face over the glacier takes another hour. During climbing the sun rises and creates low cumulus clouds on the blue Antarctic sky. The heart of each pilot rejoices seeing such clouds, but not mine! The wind chases the clouds the other way! We probably won’t manage to take off, but, anyway we climb. Our line is a direct icy couloir, which is in some places as steep as a vertical face ending with a snowy overhang.

The rocky parts are completely weathered, broken, with no possibility of quality belaying in the rock. We manage to climb the face and after a short ridge passage we stand on the summit, the GPS says 1,057 m AMSL, we climbed for 7 hours. Happiness, smiles. Only one thing is left – to take off.

My advice is to descend 100 m and try to take off into the wind, then turn towards the saddle a fly into the lee. That will be a tough nut to crack, but our paragliders are made for such extreme situations. Just to be sure, I communicate via the radio with our floating base camp and ask for information on the wind direction. With the reply “the wind direction is the same as the direction of the boat” we just smiled because, we could barely see the boat from such distance. So we must rely just on ourselves. While Mišo is taking off, I’m holding my breath, I’m worried about him flying in the lee, will he manage it? Because if something happens, no one will save us here. This is not like in Tatras, where you can land anywhere and in few hours you are back in the civilisation. Here in Antarctica, there’s only one possible place for safe landing. There’s no one to find you, no way to return on your own, and if you happen to fly a hundred meters farther, into the sea, you’re dead in few minutes.

Mišo disappears behind the edge in the lee. I’m taking off few minutes later, bit scared if he managed it as I can’t connect with him through the radio. After passing the edge, I see the paraglider spread out on the snow and Mišo lying without a move. Damn it! I hope that the paraglider haven’t collapsed and he hasn’t fallen, we don’t have any reserves, or back protectors. I’m shouting into the radio and he replies that he’s only enjoying the descend orgasm and that he’s seen an avalanche falling in the adjacent couloir.

Antarctic Virgin conquered
I’m joyfully flying along the face we’ve just climbed, only few meters far, making wingovers and turns. What an amazing feeling. We managed that! The Antarctic virgin is conquered and I’m flying down along those fantastic, wildly shapes rock pillars, massive ice seracs, on the places where no man has ever climbed or flown before. The feeling of a pioneer, discoverer enhanced by the adrenaline, and endorphins during climbing and flight.

Landing is followed by celebrating, smiles, handshakes and enthusiastic planning of further challenges in our project Seven Virgin Summits. In half an hour it starts to rain and snow, we managed it just in time. It seems that those who are prepared and brave are lucky.
We go to the beach, calling the sailboat to pick us up. The captain welcomes us with words: “Guys, I’ve sailed the world, people say I’m insane, but I don’t dare to think what you are …” From the safety of the port at “the end of the world” – Ushuaia (Vino tinto, Argentinian Chorizo) we were separated by the Drake Passage, whose huge waves, strong wind and sea currents has sunk tenths of ships. Therefore we’re waiting for an optimistic forecast hidden behind the Melchior Island. We’re killing the time by doing short trips to see the penguins and seals, or trying to get out of the boat on the floating ice floes and we pay a visit to the Argentinian base with very kind and hospitable crew, until the captain commands “Sailing out”. We’re unfastening the ropes and raising the anchor. Orcas are surfacing in the bay to say goodbye…

550 nautical mile-long sail across the Drake lies ahead of us, and the Drake didn’t give it to us for free. In the wind of 30 to 50 knots, in the waves around the number 7 of the Beaufort scale, we’re pushing forward at the speed around 10 knots towards the Cape Horn and then to the Beagle Channel. Constant bank and swinging makes sleeping impossible. This delirium took 6 days. I don’t remember much of that, most of the time I was lying and throwing up. I still don’t get how Mišo managed to cook, drink wine and prepare top-level meals using ready-to-cook food (after the best-before date) for the whole crew in such conditions.

New materials open new possibilities
Progress in material design opens new possibilities in all sports. New, ultra-light textiles enable the creation of paragliding gear lighter than 2 kilograms. It’s absolutely fantastic and gives us the possibility to try ultimate adventures, where the volume and weight of the gear are the crucial factor for success. Such adventures include solo bivouac adventures in Himalayas, hike and fly contests like X-Pyr or climb and fly challenges, like ours.
Thanks to ultralight materials and excellent designer work and cooperation with top paraglider pilots, the whole gear and equipment can be packed into a normal climbing backpack along with ropes, crampons, belay devices and ice axes. Of course, climbing with a bigger and heavier backpack is bit more difficult, but the vision of a fast and safe descent is worth it. In an emergency you can use the paraglider for bivouac, so we don’t have to carry sleeping bags, weighing approximately the same.
A huge thank you goes to all the sponsors, families, supporters and all, who supported us and believed that we can do that.

Deep in the heart of each and every climber there’s an inseparable companion of all fights – passion. It has various names – emotion, pleasure of conquering… it’s a funny feeling, which is worth suffering for and giving up a lot. Those, who have ever felt it, know what I’m talking about.” Wiesław Stanisławski

streda 24. januára 2018

Seven Virgin Summits časť Antarktická

"Nemožné je len jednou z možností!" To je výrok Pavúka, ktorý ma v podvedomí sprevádzal celú túto zapeklitú výpravu na druhý koniec sveta, do večne zaľadnenej a divokej Antarktídy. Krajiny kde sa lezie málo a lieta ešte menej. Kontinentu, kde sme sa vybrali najsamprv vrámci nášho projektu Seven Virgin Summits.

Varujem, bude to dlhý článok, kde skúsim popísať ako to celé vzniklo a našu víziu, samotnú akciu s Ďurifukovým optimisticko-zasneno-romantickým pohľadom na krásu tých miest a na záver nejaké faktografické údaje a odpozorované špecifiká počasia na lezenie, či lietanie. Záznam z nášho blúdenia, môžeš vidieť TU.

Prapočiatok môjho "lezenia" je kdesi v časoch základnej školy, kedy dlhé poobedia produkovali chalanské bláznovstvá, smartfónov nebolo a dukátov tiež nie. Liapali sme sa napríklad po stromoch a hradných múroch, ktorých má Kremnica na mraky, neskôr ma bratko zobral na skalu, ako skúsený horskáč. Čosi-nejaksi som sa dostal aj ku HMSke (áno, bola aj v Antarktíde a máš ju ty, Stanley!) , sedáku a kýbliku, ktoré som v akcii kúpil za groše za môj článok v novinách. Po ťažkých časoch stredoškolských, kedy najväčší frajeri boli tí s troma promile v krvi každý deň, som pochopil že takáto frajerina s opíjaním nebude môj šálok kávy, či súdok piva.
Spolužiak zo strednej, Marečkan, ma raz zobral do Tatier liezť a našiel som svoju zábavku na zimu, kedy sa lietať na padáku dvestokilometrové štreky veľmi nedá. Igor Pap ma  neskôr zavolal niečo nafotiť počas zletu z tatranského vrcholu a neskôr navrhol, nech oslovím Miša Sabovčíka, ktorý práve nedávno začal s lietaním a spojíme to. Slovo dalo slovo a bim, lezieme, lietame po horách ani malina. Mišo svoje neskutočné skúsenosti v zimnom lezení podáva mne a ja ho naopak zaúčam do plachtárskej meteorológie a lietaniu na nylonovom kapesníku v štýle:
"Nauč ma liezť, ja ťa naučím lietať!" (zvláštne citovať sám seba :D)

Po pár výpadoch do Tatier, prišiel nápad dať tomu myšlienku. Verzií bolo viacero. Traverz  zimných Tatier za pomoci paraglidu. Koruna Zeme, vyštverať sa na najvyššie vrcholy kontinentov a pustiť sa dolu.
Až mi raz Mišo zavolal mi že v Nepále stretol Máru, ktorý sa do Antarktídy v decembri chystá a či tam reku nejdeme.

Mišo, beťár, to ale vyšpekuloval ešte lepšie. Prišiel s nápadom vyliezť a zletieť panenské vrcholy na každom kontinente a to bolo presne to pravé!
Dobrodružný nádych objavovania, neznáme a ľudoprázdne oblasti, mimo všetkej tej komercie, ktorá už dnes sprevádza Korunu. Krása! Liezť a lietať na miestach, kde sa to nikto neodvážil, či to skôr nikoho nenapadlo, úplne ma to nadchlo.

Podujal som sa na manažment a hoci som obetoval 4 mesiace života príprave, neľutujem. Hoci som študent a rodičia sú na dôchodku, nemám v podstate nič a všetko som stavil na túto kartu, neľutujem! Boli sme v Antarktíde štýlom VENI VIDI VOLANTIS (prišiel som, videl som, letel som) a tu je náš príbeh:

A ide sa na to! Žrádla na mesiac, bateriek, lán, lyží a padákov je plná plachetnica a osem členov posádky stojí na palube a odhodlane sa lúči s "koncom sveta", najjužnejším mestom na planéte, Ushuaiou na ostrove Terra del Fuego. Morálnym vedúci je známy (a ukecaný) český horolezec Mára Holeček, potom tu máme jeho veselého parťáka Míru, postaršieho kapríka Martina, kameramana Galáska a za Slovensko je tu okrem mňa a Miša kamoš Sušky a samozrejme kapitán Jirka.

V tejto zostave sme vyplávali 28.12 na Antarktídu, ja už po pár hodinách prepadávam do delíria morskej choroby, ktorá mi strpčovala život a uberala svalovú i tukovú hmotu aj napriek nezvykle pokojnému "Everestu námorníkov" Draekovmu prielivu. Po šiestich dňoch sa blížime najprv k ostrovu Smith, ktorý je vysunutý od pevniny ďaleko do mora. Doma nad satelitnými snímkami mi sliny tiekli, reku si to vylezieme...há, chyba lávky. Celý hrebeň je korunovaný serakmi a je strašne teplo, všetko sa topí, žiadna pláž na vylodenie neexistuje, žiadna plocha na pristátie neexistuje. Plavíme sa teda ďalej.

Mračná sa trhajú a more mení farbu do tých najneuveriteľnejších odtieňov modrej, vietor  sa skľudňuje a v diaľavách, týčia sa Hory. Hory odeté do bieleho šatu, tvarované trpezlivo ľadovcami tisíce, či desaťtisíce rokov. Skaly príkre, ostré a čierne ako kolomaz dodávajú tejto panoráme punc divokosti. Biela, modrá a čierna, to sú farby ktoré vládnu v Antarktíde, síce v desaťtisícoch odtieňov ale stále len v trojici.
Plavíme sa ďalej a do mračien sa kde-tu zahaľujú ďalšie fešandy kopcovité a krivkami prekypujúce. Pri navigačnej službe na palube sa neviem na ne vynadívať. Pôsobia totiž hanblivo a len kde tu z nich niečo zazriem a už aj zase zmiznú, zanechávajúc moju predstavivosť bujnieť a hrať sa s náznakmi ich krásnych tvarov.

To tajomné ticho a žiadne stopy. Proste nič. Skala, sneh a ľad. Čierna, biela a modrá.  Zakotvíme pri chilskej základni a mám to prvenstvo z našej posádky vyskočiť na pevninu ako prvý. Prvenstvo zaváňajúce tučniačimi hovnami. Tie sú premiešané so zvratkami a zvyškami rýb úplne všade po zemi a skalách, o ktoré musím upevniť laná. A veľmi rýchlo sa nachádzajú na mne a nie, nemyslím tým laná...

To na vrelé uvítanie stačí.

Ráno sa črtá počasie ako lusk takže všetkých durím, hybajte na kopec. S  Mišom berieme lyže aj padáky, reku trošku sa rozlietame. Prístup na vrchol vyzerá viac-menej chodeckým terénom, takže len jednu motyku pre istotu. Pri stúpaní nahor sme znovu konfrontovaní s nádhernou divokosťou akú môže ponúknuť len Antarktída...samozrejme v troch farbách a ich desaťtisícmi odtieňov.

 Tie všetky steny a bralá, výšvihy a žľaby, seraky a piliere, tvarované do fantastických foriem. Priezračný vzduch, ktorý len kde-tu prerušuje malý mráčik, kumul. Nad morom sa rozpadácajú cáry hmly, pomedzi ktoré trčí sťažeň našej kocábky. Úchvatný pohľad korenený trochou potu, endorfínom a strachom, či niečo z toho čo vidím, vôbec dokážem vyliezť a zletieť....

Na vrchole rozbalíme naše lístky nadol, ultraľahké padáčiky od airdesign a v návale adrenalínu vzlietame na expresnú cestu ku lodi. Kým sa nachystáme, pre istotu skúsim padnúť do trhliny, osem metrov od vrcholu a pripíname lyže a všetky tie kamery. Otočka a púšťam sa dolu za Mišom....
...a letíme!
V Antarktíde!

Poviem pravdu, že už naozaj dlho som nemal také zvláštne pocity z letu. Pripadal som si vo svojom svete (rozumej vzduchu) nový. Neistý,  trochu vystrašený, so srdcom až v gatiach padnutým. Podo mnou utekajú seraky, skaly a trhliny ktoré končia snáď až v Belzebubovej plešine, tam dole v pekle samotnom. Krása. Bachnem si pár wingoverov, otočiek ponad kolóniu tučniakov, ponad našu plťku a pristávam s adrenalínom v krvi neďaleko pobrežia.

Mažeme na loď a plavíme sa počas poobedia na Márov vytipovaný ostrov Wiencke so základňou port Lockroy, kulisy nám robia čoraz príkrejšie grúne, na niektorých snáď ten sneh ani držať nemôže, tak sú strmé! Ako sa tak pozeráme dozadu, naraz sa zlomí kryha, lepšie povedané monster-ober-kryhysko veľká jak futbalové ihrisko, padá do vody, zdvíha vlny a z tej majestátnosti mám dosť.

Ostrov Wiencke musíme oboplávať a tak sa nám naskytá možnosť obzrieť si kopce v hrebeni Wall Range, odsledovať možné lezecké línie a ich zletiteľnosť. (Ešte som len v tretine blogu a už mi dochádzajú slová. )
Celú tú fantáziu podfarbuje zapadajúce Slnko, ktoré v mrakoch necháva bujnieť farby, naťahuje tiene a tie plasticky vykreslia členitosť terénu, ktorý, prisámbohu, nemá na svete obdoby.

O jedenástej kotvíme, ja sa ešte chytro s Mišom balím, lebo to tak vyzerá, že ráno ideme "na ostro" aj keď vlastne nemáme vôbec poňatia kam a čo, proste ideme na vec.
Vyrazíme okolo siedmej rána na nástup na skialpoch, že reku po ceste sa rozhodneme, kopcov plná prdel, z vrcholov to zletieť pôjde, pristáť je kde, len ten výstup. O pol desiatej rachne prvá lavína. O pol desiatej aj sedem minút druhá, o trištvrte na desať tretia... Pod stenou sa najeme, rozbalíme stan, odložíme lyže a prebytočné jedlo, driapeme sa naviazaný ľadovcom hore. Po dvoch hodinách to nemá zmysel. Všetko sa prebára, lavíny padajú jak nevíťazné čísla v športke a skala sa liezť nedá, je rozbitá. (2)

Otočíme to, presunieme sa pár kilometrov pod druhý hrebeň s plánom liezť keď slnko nebude svietiť do našej steny. Jeden z najkraších bivakov, aký som zažil...príroda, majster kulisár nám vytvorila tak nádhernú kochačku,
že príkre Himaláje strčila do vačku....

Do rána sa obloha dekne ale ideme aj tak do toho, najprv mašírujeme na severný cíp ostrova, aby sme zhodnotili že ten ľadovec neprejdeme lebo je ultra-mega roztrhaný a vrátili sa nazad. Nakoniec si z fotiek čo sme pri včerajšom peknom počasí nafotili, vymyslíme cestu nahor a lezieme do výšin, do mrakov v 700mnm. Sústredím sa na každý zásek cepínu, na každé kopnutie mačky, metre ubúdajú, hodiny pribúdajú a takmer nič sa nemení, len zavše rachotí skala padajúca nadol, či lavína kdesi na druhom ostrove. Dúfam, že najteplejšia časť dňa nám rozoženie kumuly, nalepené len na svahoch a umožní nám zlet na padákoch nazad. Dúfam, lebo cesta pešmo bude na pekných 10 hodín, zlaňáky cez tie trhliny jak psia mater rozďavené si neviem predstaviť. Sneh i ľadové úseky držia pekne, blíži sa sedlo a s ním aj seraky, ktoré zdola vyzerali ako najmenšie v celom hrebeni. Tým pádom aj najmenej previsnuté.

Posledný úsek nám naservíruje dva problémy, prvým je horkosť, keď sme objavili skoby a staré fixné lano, pravdepodobne na zostup. Druhým bol spomínaný serak (vysvetlivky označujem takto, sú na konci článku (1)), ktorý bol veľmi vzdušný, takmer nezaistiteľný. Mišo ho vyliezol ako keby nič, ja ho po dolezení nasledujem, ale keď vidím kade to šiel a že bol na jednej snežnej kotve, ktorú som vytrhol jak otiepku trávy, myslím si svoje.
 Po desiatich minútach sa mraky na pár chvíľ rozpadnú a ukáže sa vrchol Mount Wheat i ten bezmenný, na ktorý mierime. Vynorí sa aj ostrov Anvers a hory, rozokľané kanálmi všade navôkol. Sakra, my to hádam aj zletíme!

Rýchlo, rýchlo na vrchol v 850 metroch nad morom, kde sa pomer medzi časom kedy nevidíš na 5 metrov a výhľadom na sto kilometrov preklápa v náš prospech. Vietor fúka slabý, prevažne východný, čo znamená že poletíme do závetria.

Stúpajúcu nervozitu cítim v rukách i nohách,  a či je to zima? Na druhý pokus Mišo letí, zatočí do sedla a práskne to do závetria, letiac ponad stenu, ktorú sme pred chvíľou vyliezli, presne ako som mu povedal. V skratke, jediné možné pristátie je to pri lyžiach, preto nemôžeme letieť na náveternú stranu. Našťastie, Mišo sa učí rýchlo, vietor je slabučký a naše padáky sú na toto konštruované. Po pár sekundách letím aj ja.

 Bláznim sa popri stene, letím pár metrov od masívnych pilierov, od takmer neprekonateľných serakov, ktoré ale mne, letiacemu padáčkarovi nijak dušu netrápia, skôr naopak, kochám sa. Výška ubúda rýchlosťou približne 2 ms, takže behom pár minút pristávame pri lyžiach. Skôr ryjeme prdelou zem, pretože difúzne svetlo spravilo z bieleho ľadovca beztvarú masu a ani delfská veštica netuší, kde začína.
Radosť, odhodlanie a plány kazia tie skoby a lano v stene po predchádzajúcich výstupoch. Dáva to celkom zmysel, že tu niekto liezol, nakoľko sme na ostrove so známou základňou a dobrým kotviskom.

Nezostáva nám nič iné, ako sa zbaliť, odpochodovať na plachetnicu, prečkať tú extrémnu búrku o dva dni čo má prísť a skúsiť iný kopec, na inom mieste a začať v noci.

Na druhý deň sa vydriapeme cvične na vrchol nad prístavom o výške 600m, zletíme si ho, ako inak, do závetria slabého. Večer sa rozfúkalo tak, že ľad sa kotúľal hore kopcom, na ktorý sme sa so Šuškym štverali, strmý bol veru riadne. Pri návrate na plachetnicu sme sa v poslednej možnej chvíli preplavili člnom z brehu. Začali naozaj veľké vlny a prevrhnúť sa na kocábke z hliníka, bez vesty a ovešaný železom do tej vody, čo má stupeň aj pol pod bodom mrazu, no to nechceš!
V noci udrel bigbít. Kocábka plachetnicová visí len na kotve, bez lán, za záďou skaliská a pred provou ľadovec, ktorý nám s radosťou posielal poriadne kry rovno na loď. Tá o polnoci bola fakt obrovská, rachot pri náraze nás všetkých vystrelil zo spacákov. Pomocou motora sme sa jej striasli ale potlačila nás o 200m dozadu, kým kotvu poriadne chytilo znovu o dno. Pfú. Fúkalo 52 uzlov (98km/h) . Na kotvu dobré, nie?

Pri lovení panny sa plavíme okolo ostrovu Anvers, až ku zátoke Neko Harbor, ktorú si cestou sem všimol Sušky, ako zaujímavú lezeckú oblasť. Rovno z diaľky vidíme niekoľko možných, nádherných výstupových linií. Jedna z nich je na kopec Wild Spur. Ráno ideme na vec! Počasie (3) bude jakž-takž a čas dochádza, netreba preto váhať.

Ďalekohľadom z lode hľadáme možnosť pre vylodenie, ktorá sa nám črtá asi 3 km napravo od kopca, kde ľadovcové čelo klesá k hladine mora.
Poučení z predchádzajúcej akcie, vstávame už o druhej ráno, s kapitánom štartujeme motorový čln a vyrážame zálivom, ktorého skutočná šírka nás všetkých prekvapila, mrzli sme takmer hodinu v hliníkovom člnku, prdel si necítim ešče teraz. Prístup ľadovcom trvá ďalšiu hodinu.

 Počas lezenia vychádza slnko a vytvára nízku oblačnosť typu cumulus na modrom antarktickom nebi. Ach, aké krásne. Srdce každého letca plesá pri pohľade na ne, moje však nie! Vietor ženie mraky úplne opačným smerom! A poriadne tuho! Asi sa nám nepodarí odštartovať a ak áno, bude to asi ťažký death metal, ale aj tak lezieme hore. Naša línia je priamy ľadový žľab, ktorý sa miestami zostrmuje na úplne zvislú stenu so záverečným previsnutým snehovým prevejom. Skalné časti sú úplne zvetralé, rozbité, bez možnosti kvalitného zaistenia v skale. Ide nám to pomalšie ako na ostrove Wiencke, tak si všímam tie obludy skalné okolo. Na pohľad nádherná žula, vytvarovaná nespočetnými lavínami a mrazom. Veľmi krásne a nevšedné tvary, také ostré a nesúrodé. 

Stenu sa nám podarí preliezť a po krátkom hrebeňovom úseku stojíme na vrchole, GPS ukazuje 1057mnm, fúka okolo desať metrov za sekundu do chrbta, prevaľujú sa mraky... liezli sme sedem hodín a mne to prišlo ako chvíľka, možno pol chvíľky.

Radosť, úsmevy. Maškrtíme MARVU (ináč to pecka vecičku na akcie, tuším že si jej naberiem aj do Himošiek a na dlhé prelety) a zaštopľujeme klobásou čo u Miša sa údila.
 Teraz už len odštartovať. Radím zísť sto metrov nižšie aby sme boli von z mraku a skúsiť odštartovať proti vetru, potom zabočiť do sedla a prásknuť to do závetria. Bude to oriešok ale naše padáky sú na extrémne situácie ako stvorené. Pre istotu komunikujem vysielačkou s našim plávajúcim base campom a žiadam o informáciu o smere vetra. Nad odpoveďou „ vietor fúka tak ako je otočená loď“ sme sa museli rehotať, lebo na tú diaľku sme videli akurát tak kru, tri krát väčšiu ako celú plachetnicu, ktorá bola aj tak smietkou v zálive širokom 5 kilometrov. Takže sa musíme spoľahnúť zase len na seba. 

Pri Mišovom štarte ani nedýcham, pred chvíľou sa vietor skľudnil z 10 na 3ms, bojím sa či let v závetrí zvládne, pretože ak sa niečo stane, nikto nás tu nezachráni. Toto nie sú Alpy, Tatry, kde môžeš pristáť kam ťa vietor zaveje a za pár hodín po pristátí si v civilizácii. Tu v Antarktíde je miesto možného bezpečného pristátia jedno jediné, vopred vytýčené. Nemá Ťa kto a ani ako nájsť, zachrániť, nemáš sa ako sám vrátiť, a keby Ťa nebodaj alebo radšej nedaj, zafúklo o sto metrov ďalej, do mora, do 4 minút je po Tebe, umrzneš v tej ľadovej vode. Žiaden záložák, chránič chrbta... len Ty a Tvoje schopnosti.
A tak Mišo mizne za hranou v závetrí...
Niekoľko minút po ňom štartujem aj ja so strachom či sa mu to podarilo, nemám s ním totiž spojenie vysielačkou. Po prelete cez hranu vidím dole rozprestretý padák a Miša, ktorý leží a nehýbe sa. Sto diablov, dúfam že mu neklapol padák a nespadol. Kričím do vysielačky a on odpovedá, že si tu iba tak užíva zostupový orgazmus a že videl počas letu padať lavínu vo vedľajšom žľabe. No ďakujem pekne!

Radostne lietam popri stene, ktorú sme liezli, vo vzdialenosti niekoľkých metrov, strúhajúc wingovery a otočky. Úžasný pocit. Podarilo sa nám to! Pravá Antarktická panna dobytá a ja práve letím dolu popri tých fantastických a divoko tvarovaných skalných pilieroch, masívnych ľadovcových serakoch, na miestach, kde človek ešte neliezol a ani neletel. Pocit pioniera, objaviteľa a priekopníka umocnený dávkou adrenalínu, vyplavenými endorfínmi z lezenia a letu. Po pristátí nasleduje oslava, môj ničím nefalšovaný rehot, stisky rúk a nadšené plánovanie ďalších výziev v našom projekte Seven Virgin Summits. Za pol hodinu začína pršať a snežiť, stihli sme to teda natesno.
Audaces fortuna adiuvat. Zdá sa že Šťastena praje pripraveným a odvážnym.

Počas presunu na „pláž“ voláme plachetnicu, ktorá nás prichádza vyzdvihnúť. Chvíľu po našich stopách prebehne prvý splaz, potom druhý, taký mocnejší čo by som isto neustál a zletel dole svahom zo desať metrov na kamene. Audaces fortuna adiuvat... Víta nás náš kapitán so slovami:Kluci, já už obeplul svět, o mne se říká, že jsem blázen, ale co jste teda vy, to si netrúfam ani pomyslet...“

Od bezpečia prístavu na „konci sveta“, prívlastkom ktorým sa pýši prístavné mestečko Ushuaia, nás deli Draekov prieliv, ktorého mohutné vlny, silný vietor a morské prúdy potopili desiatky lodí. Preto čakáme na optimistickú predpoveď v zákryte na ostrove Melchior. Čas si krátime malými výletmi za tučniakmi a tuleňmi, ktorých môžeme za plutvy ťahať a oni aj tak spia, či skúšame z člna vyliezť na plávajúce ľadovcové kryhy a navštevujeme argentínsku základňu s veľmi milou a pohostinnou posádkou až kým kapitán zrazu nezavelí „vyplouváme“. Odväzujeme laná a dvíhame kotvy. Na rozlúčku sa v zátoke vynárajú kosatky...

Čaká nás plavba 550 námorných míľ „Drejkáčom“ a ten nám to dal vyžrať. Vo vetre 30 až 57 uzlov, vo vlnách okolo 7. stupňa podľa Beaufortovej stupnice križujeme tým prielivom smerom k mysu Horn a potom do kanála Beagle rýchlosťou okolo 10 uzlov. Neustály náklon a hojdanie znemožňuje spánok. Lanovie trieska o šťažen, kde stoná natrhnutá plachta, vlny sa prevaľujú cez palubu, z niektorých hrebeňov dokonca skáče naša prova. Na 17 metrovej plachetnici!
Ak sa ma niekto opýta, čo bolo na lezení a lietaní v Antarktíde to najhoršie, poviem že plavba jachtou. V predpovedi bol mordor jasne viditeľný už päť dní dopredu, ale.... Audaces fortuna adiuvat...

Toto delírium trvalo šesť dní. Ja si z toho moc nepamätám väčšinu času som preležal s grcátkom pri hlave, len doteraz nerozumiem ako v tých podmienkach dokázal Mišo variť, piť víno a pripravovať špičkové pokrmy z pofidérnych pozáručných polotovarov pre celú posádku lode.  Ďakujem Ti, aj keď som ich nejedol :)

Takže nemožné sa stalo skutočným, preplávali sme Drejkáč tam a zase späť, vyliezli, zleteli panenskú horu. Ďakujeme Šťastene že nám dopriala to počasie, že nás hory prijali ale aj prepustili. Ďakujem všetkým zúčastneným, za to že sme to spolu vydržali, Mišovi za trpezlivosť aochotu počúvať, učí sa rýchlo, ešte chvíľu a už ma nebude potrebovať! :D

Na záver TOPO našej cesty. 

Venovali sme ju pamiatke môjho ocina, ktorý počas našej výpravy posledný krát vydýchol a pobral sa hore, do modrej oblohy, ktorú pravidelne roky rokúce navštevoval najprv na vetroni, potom na rogale, ktoré vlastnoručne skonštruoval a nakoniec na paraglide. Tomuto kumštu zaučil i mňa som mu neskutočne vďačný, že tak načrtol zmysel môjho života. 

Myslím že nielen ja Ti, ocino, ďakujem za obzory, ktoré si mi otvoril, za slobodu, ktorú si mi ukázal.  Ďakujem Ti aj za všetky tie krásne a pre druhých ťažko pochopiteľné chvíle, strávené spoločne na letisku, kde nám budíčkom i večerníčkom bol rev motorov aeroklubových lietadiel a svišťanie krídel vetroňov. Za tie nádherné chvíle strávené nad lepením modelov a následné hodiny v poliach a kríkoch, hľadajúc tie uletené balzové potvory. Za tie báječné chvíle, ktoré si ako otec so synmi spolu či už tu na zemi, alebo ticho sa kochajúc nad ňou, prežíval. Za tie fantastické chvíle, keď sme spolu aj s Cypriánom a batohmi na chrbtoch brázdili kopce hľadajúc miesto vhodné na štart na krátku návštevu modrej oblohy. Pre tento sen, totožný s majstrom Leonardom, si bol schopný konštruovať Rogallove krídlo celé desaťročie v kabinete len na základe obrysového náčrtu s troma kótami, to bola výzva hodná leteckých inžinierov. Desať rokov...


Pokroky v dizajne materiálov otvárajú nové možnosti vo všetkých športových odvetviach. Nové, ultraľahké tkaniny umožňujú vytvoriť paraglidovú výstroj s váhou pod dva kilogramy. To je absolútna fantázia, ktorá otvára dvere k ultimátnym dobrodružstvám kde je objem a hmotnosť výstroje rozhodujúcim faktorom úspechu. Sú to sólo bivakové dobrodružstvá v Himalájach, hike and fly preteky ako X-pyr alebo climb and fly výzvy, ako je SEVEN VIRGIN SUMMITS.

Vďaka ultraľahkým materiálom a výbornou spoluprácou dizajnérov so špičkovými paraglidistami sa celé naše výbavenie bez problémov zmesti do klasického horolezeckého batohu popri lanách, mačkách, istítkach a cepínoch. Samozrejme s ťažším a objemnejším batohom je lezenie trochu náročnejšie, ale vízia rýchleho a bezpečného zostupu tých pár kíl ďaleko preváži.. Padák sa v núdzovom prípade dá použiť aj na bivak, takže nemusíme niesť spacie vaky, vážiace približne rovnako.

Ďakujem Katarínka, vážim si, že si to vydržala!

 Serak: (také sérak, původně ze švýcarské francouzštiny sérac) je blok nebo pilíř ledovcového ledu. Obyčejně mají velikost několika metrů i nebo větší.
Na rozdíl od lavin jsou pády seraků obtížně předvídatelné, protože odtávání má na jejich stabilitu menší vliv než mechanika pohybu ledovcového pole, a tak se mohou zhroutit i v noci. Proto představují nebezpečí pro horolezce. I když bývají za trvale chladného počasí stabilní, mohou být překážkou při pohybu na ledovci. Jsou dobře známy na mnoha světových horách, například na Kančendženze.
 (2)Skala a záludnosti kopcov Skaly boli poväčšine rozlámané tak, že keď som medzi ne zapáčil cepín, vypadávali jak nič. Na svahoch od 180-360° je charakteristické že sú strmé s obnaženými skalami a cez vrcholy sa prevaľujú seraky. Problém je že tam svieti slnko a roztápa seraky i sneh, tomu predídeš lezením od polnoci do obeda...
Svahy od 0-180° je charakteristické najmä to že sú plytké a leží na nich veľmi veľa ľadovca, ktorý má neskutočne veľké trhliny, toto sa moc liezť nedá...
Počasie v Antarktíde nie je tak úplne normálne predpovedateľné, chýba dostatočné pokrytie meteo stanicami. pevninský ľadovec o rozlohe 16 milliónov štvorcových kilometrov a nadmorskej výške 2200m vytvára katabatické prúdenie, ktoré slabší tlakový vietor otáča a fúka z kopcov do mora... do toho samotný tlakový vietor, ktorý sa na ostrovoch prejaví a rozsiahle a komplikované kanály, tvoriace čosi ako údolné vetry, to už začína smrdieť...
Za tých pár dní som si všimol dva typy počasia, neletitelné, kedy fúka síce na kopce od mora, ale 50-100km/h, takže sedíš v kocábke a piješ rum a modlíš sa k Neptúnovi že by Vás nezavolal na návštevu do mrazivých vôd, alebo slabý vetrík a pekné počasie s jasnou oblohou a poobede s kumulami, ale presadí sa katabáta a fúka do tulenej pazuchy dole z kopcov.

V hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania…je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí veľa obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe niekedy ucítili, vedia o čom hovorím.” Wiesław Stanisławski