piatok 23. decembra 2016

Domáce kolbište






Hore v horách, kde grúne vyliezajú jeden druhému na chrbát, aby dovideli čo najďalej, dve líštičky o strovu žobrú.
A nemám toho mnoho, ale podelím sa. A veru videl som už kadečo, krokodíly, antilopy, hrochy a kadejaké iné potvory, ale bisťu, líštička mi ešte z ruky nezobala.
Konečne môžem ísť tam, kde ma cez zimu srdce tiahne a hoc sú ďaleko, predsa len tam musím. Terynka, grúne, kamaráti...
Prvou tohtozimnou cestou stopnem náhodne kamaráta z Donovalskej HS, vraj majú na Teryne lavínový kurz. To bolo parády, pivka, slivovičky...
Najväčšia sranda začala až po večeri, pretože nakŕmiť 30 chlapov fazuľovou polievkou takto na večer má len jeden následok...nočnú kanonádu akú ani Stalingrad v štyridsiatom-treťom nechyroval.



Cez takýto čas sa toho veľmi nalietať nedá, keď sa aj dá, som rád aj za zlet z Lomnického sedla, či Lekvarády. Ale zato sa dá po stenách, skalách a či ľadoch štverať, to je iná paráda!
 Pečieme spolu s Mišom Sabovčíkom a Igym niečo šťavnaté ale medovníky ani štrúdeľ to veru nebude...vyjde to či nevyjde, uvidíme!


Záleží len od podmienok na domácom "kolbišti!"
Ale ako povedal jeden Maďar na Brnčalke:
"Hej hoši, vy tu máte parádne ihrisko, veď sa tu dá robiť úplne všetko!"


A veru dá, po návšteve Teryny, pozornému aj mierne oťapenému počúvaniu prednášky o lavínach priamo od špecialistov, mažem ráno domov.


Tak viac menej na otočku, poriadne sa najesť, doplniť výbavu a poďho nazad. Nočný výstup v mrazivej temnote je diabolsky fotogenický. Ale nemám statív a rozmazané fotky radšej nechcem. Preto len potichúčku šmochcem sa hore, nasávam ľadový vzduch a aj atmošku. Mišo mi ušiel, darmo, moje lyže majú nielen veľa rokov (30) ale aj veľa kíl. V tichu a pod zamatovou oblohou? Bez čelovky a sám, ľudkovia moji, to je čistočíra nádhera.



Ráno silno fúka a ešte aj dole briežkom takže sa nemusíme nikam ponáhľať. Prevandrujeme s Mišom cez Rohy na Brnčalu, fuk pivo a kapustnica a už aj ma ženie že poď na Imačky do Tatranskej Javoriny.


 Naozaj zaujímaví ľudkovia a ešte zaujímavejšia škola. Príjemný večer otupuje moje zmysly a hotujem sa do postele, lebo zajtra vraj ideme čosi objavovať aj s Igym.


Meškáme, nestíhame...ale výpad bol úspešný, nabudúce, tj. na vianočné sviatky ideme znova. Veľmi fotogenická dolina a aj počasie mi namixuje ďalší fenomenálny deň plný skialpovania, historiek a nových otlakov z topánok.

Keď vidím tie skaly, ľady a špice, šípim, že poliezť ich musím.
Aj novú bundu treba poriadne poskúšať...aj nervy upokojiť, aj nohy precvičiť...



Spíme v Javorine, lebo chata čo sa mala vybaviť, voľáko nevyšla, ale nevadí, zase nový ľudkovia a príbehy z Tatier, niektoré dýchajúce ďalekou históriou, iné športovými výkonmi.


Dlhá cesta domov do Kremnice je naozaj ubíjajúca, veď sa domov ani dostať nemôžem, vlaky nechodia, autobusy nechodia...radosť!


Ešte som len domov prišiel, chytro oprať a okúpať....o dva dni hlásia perfektné počasie, slabý vetrík, nuž:
"Na koné!"
"Kone nemáme!"
"Nuž tak utekajme!"
Skialpovačka na mojich muzeálnych kusoch jeden deň, ľady a žľaby s Mišom na druhý...a tie výhľady! Pre bohov!
Ani domov sa mi nechce ísť...a keď už, len na skok...






Ľady, skaly, grúne, zlety, skialpy, pot a z fazulí a kapustníc plynúce, horskochatovo-spolunocľažnícke plyny...taký bol prvý týždeň mojej zimy v Tatrách, čo prinesie druhý, no neviem sa dočkať!
Pôvodne som nechcel nič písať, len proste našúpať fotky a domyslite si...no nakoniec so mňa niečo vyšlo, aj keď mám pocit že úroveň je porovnateľná s majstrom nezmyselných viet aj zákonov, Dankom :)








pondelok 12. decembra 2016

Útok na Alpy (a slovenské predsedníctvo...)


Minulý rock sme sa so Šulákom vybrali k Rajčanovi, ktorého základňa je v talianskych Dolomitoch
neďaleko Merana. Tentoraz Šulák nemal dovolenku a tak sa zmagoril na úlet tatranský spolulezec Marek.

Oktávka plná lyží, cepínov, mačiek, foťákov a padákov dávala tušíť mäsitú nádielku dobrodružstva. Interval dobrého počasia mal byť naozaj dlhý, nuž sme sa pripravili na všetko a aj keď viac ako tri dni sme v Itoške byť nemohli.

Už prvý bol šťavnatý. Celučickú-celú noc za volantom...ale ten pohľad ráno. Pred očami sa nám vypína 1300m prevýšenia zo severnej strany Marmolady.  Rozhodli sme sa staviť po ceste k Rajčimu, že reku budeme unavení z cesty, skúsime niečo ľahšie a keďže mal fúkať slabý severík aj v tri a pol tisícoch, zletíme. 

Pri aute fučí statočný juh, ale hovorím si, hádam sa to zmení....hádam sa to otočí.
Batohy na chrbty a poďho do lopoty. Najsamprv pár metrov po vyjazdenej ceste, trošku popod lanovku a začína peklo. Odbočujeme totiž mimo zjazdovku a sneh je miestami nafúkaný, miestami vyfúkaný, miestami sa prepadáva ako kurz rubľa a to strašne rozhadzuje krok. Tri kroky to podrží, štvrtý  sa prepadne tak do pol lýtka, piaty už po koleno a unavuje to viac ako by sa patrilo. Do toho vyše desaťkilogramový batoh a mesiac zaháľania po operácii kolena, Marek zase bez spánku rovno po fajronte šoféroval 8 hodín. Jednoducho sme na blato ešte sme ani nezačali.

 Hodiny ubiehajú, metre pribúdajú, krása sa nám pred očami mihotá. Občas sa mi to všetko mihoce až tak, že sa mi zužuje zorné pole, to asi preto že som smädný ako Odin na polceste do Valhally, došiel už čaj vrchol je ešte ďaleko.  V strmom žľabe sneh nedrží ani máčny mak, pol kroku sa vždy prepadneme nazad...no nedáme sa ocigáňniť, na druhej strane širokého žľabu sa mi marí, že by to mohlo byť aj vyfúkané do tvrda. A bodaj ho, aj tak je.

Sú dve hodiny a o severnom vetre v 3000m ako hlásala predpoveď, ani nechyrovať. Éj, takto sa nechať okabátiť!

Spolu s kyslíkom ubúda aj nádej, ono na tandeme, v takej výške, na snehu a s bočným, či vetrom do zad, sa naozaj neradno zahrávať. Kutrám vo svojej makovici spomienky z 2014 Fasa Expo, keď som si na Marmoške tak fasa pristál ako asi 4589 a to celé na druhú ostatných pilotov. Pôjde to na ten juh? Však je tam skala ako do samotného pekla strmá, miesta málo, tandem je veľký. 
Ono nie že by sme to nemohli aj zliezť nazad ku kočiaru po vlastných, ale bez vody, s boľavou hlavou a slabý ako vrecúškový čaj, mno, to si koledujem o expresný presun do večných lovíšť (plachtíšť).
Tristo hrmených aj s vetrom, zvrtol sa na vrchole na taký SV-V, to by možno aj šlo. Rozbalíme sa, cepíny a mačky do batohov aby sme sa nedodriapali navzájom. 
"Marek, bojíš sa? Ak nie, je najvyšší čas sa začať !"


A fuk do toho, keby sa nám nepodaril štart, neviem neviem, mohol by tandem spadnúť bokom na svah, začať sa šúchať po snehu dole a ťahať nás za ním...hlbina je tam poriadna...
...ale zvládli sme to, letíme!


Perfektné výhľady na Dolomity všade navôkol, kontúry skál vystupujú v podvečernom svite, farby sú viac ako úchvatné...a hnáty omŕzajú.
Pristátie do protisvahu a vetru z kopca stekajúcemu ako riava, za chrbtom mrazivé jazero a síce to naznačuje istú dávku žúža, ale nakoniec to dopadlo dobre.
Celkom ma to dostalo, hltám vodu a sedím v aute vo vyhrievaných sedačkách ako kôpka nešťastia...nohy sú na prášky, hlava tiež, to bola rozcvička na zahriatie? (nad 2000m som bol naposledy v Gruzínsku)


Večer pri ohnivej vode spolu s Rajčim preberáme a špekuľujeme čo na druhý deň,  letieť sme leteli, pome dačo poliezť! Nuž voľba padla na "dvojdĺžkový" ľad pod Veneziaspitze, kde som mal minulý rok svoju ľadovú premiéru.


Rozbitý sa vymotáme z domu až o štvrť na desať, pod ľadom sme o 12tej. Prvú ťahám ja, celkom ma trasie, ono tohto sezónna premiéra, prvý krát v živote aj zakladám šrouby.


Druhú ide Marek, podotýkam že kľúčovú dĺžku. Elvisuje, ja očami doťahujem tie šrouby, ktoré našou ne-technikou nechcú chytiť. Zrovna v jednom mieste mi to príde tak, že keby dzigol, padne v kyve na mňa a sme jasní. Ale dá to na pána...Prvý krát na ľade, prepytujem.

Keď to doliezam, elvisujem aj ja, lýtka zhýčkané dostávajú zabrať. Dve dĺžky by sme mali, pomaly sa to začína pokladať viac a viac ale ujsť sa nedá. Takže si fukneme ešte ďalšie dve pod hviezdami posiatou, zamatovou oblohou, kde kraľuje ľadovo studený mesiac, osvecujúci všetko navôkol. Paráda.


Ticho, prerušované len jemným skuvíňaním vetra v špárach, tie hory okolo, zasnežené, strmé...nádherné. Ej, tuším som závislý a konečne môžem tomu zas začať holdovať.
Letné lezenie je pekné, ale táto zima, v horách je prázdnejšie a to je presne to čo vyhľadávam.
Cesta dolu je strmá a keď lapneme signál, hneď dávame vedieť že vsjo v požontku! Predsa osem hodín, tma už tri hodiny a amatéri v cudzom kraji.



Ak sme  boli rozbití z Marmošky, teraz je to na druhú, zajtra nejdeme nikam ani keby traktory lietali!
A oni lietali!

Ozvala sa mi Aaronova Renča, že reku keď sme tu, nevadilo by kus si poklebetiť. A keď už sa trepeme von, zoberieme tandema že si aspoň zletíme z Vorranu, kde ide, bohuchvála lanovka :)
V piatok, počko-nepočko, musíme domov, čo je škoda, ale určite ju ešte napravím/e!
Ďakujem/e Rajčimu za perfektný výlet, kopec skúseností a možnosť si takto pekne zablbnúť!


Taký bol náš útok na Alpy túto zimu, samozrejme sme sa všemožne snažili potopiť aj slovenské predsedníctvo, telom i dušou.










piatok 28. októbra 2016

X-Pyr Day 6-7 /EN/

...or how the drudgery finished!


Sixth morning… and it looks like all the previous mornings, broken, tired, looking like a ghost. It’s still dark when I’m setting off, as today a lengthy walk, without any bright prospects of flying, lies ahead of me. I’m literary ruining my body along the asphalt until I meet Jessie, who caught up with me.


We walk to the saddle during the whole morning; sometimes it’s raining cats and dogs, sometimes it’s just drizzling. At least we use the time to talk about our experience, where we’ve been and what we plan. For me it was a really interesting debate. Jessie is from Seattle and the mountains there are just round the corner of his house, so we also mentioned that maybe I would like to visit the US to try the conditions there as I’m fascinated by the diverse and vast nature… And to fly it with a wing… hell yeah! That would be something.

We both are dreamers with similar ideas and goals. What’s more Jessie’s support, Mr Cibulka, specifically his family name, sounded somehow familiar to me; he must come from somewhere here (I mean Slovakia or Czech Rep.). And as I learn, this guy was the support of X-Apls athlete Honza Rejmanek. The world is really small!!

After few hours and sixteen kilometres of walking we reach the saddle at 2,000 m. Few kilometres to the west we can see a nice “puffed” cloud and it must be really photogenic, as there’s one flash of light after another. We run, together with Jessie, from the saddle on the hill. Every second is crucial, I would say.

I have never experienced such a flash unpacking, and it would be worth it to time it. In 20 seconds, for sure, Avaxiáš is above my head and let’s go into the air. In front of me there are clouds, I soared few meters and jumped over backwards, and Jessie takes off, as well. We fly next to the slope, below us there are high voltage power lines. I don’t have my glasses and it started to rain, I can see a big bullshit, since all the water pours into my unprotected eyes. I feel like in a wild river, with groundspeed around 60-80 km/h.

We fly down the valley like missiles, now and then I’m taken a bit up at a turn, what makes me happy but worried as well. Behind me there’s that cloud and I really don’t want to be sucked into it. So I fly rather full speed, so that the others “can’t laugh at me”. I land just before the rain changes to a downpour, and when I say downpour, I mean a real one. Happy as a clam I pack the wing and I’m glad that I’ve flown 1,200 m of elevation and 13 km in five minutes. I’m happy also because everything went good and nothing bad happened, this is called pure luck. Since thirty seconds after we took off it started to hail, and to be honest, flying in hailstorm is something I haven’t managed yet :D




Next few hours, as Jessie said, can be described as sharing our misery on an asphalt road. Finally we split, unplanned, and there the party starts. I’m in such a narrow valley that my GPs doesn’t want to work, the trail gets lost somewhere in the overgrown gardens and steep hill, there’s another storm chasing me, and I’m tired.
I decided to climb a 2,500 m high mountain (1,800 m of climbing ahead of me!), from where it would be possible to fly tomorrow. I managed to climb to 1,800 m AMSL and I’m done, knees are fucked, soles are swollen and just to make it more interesting also the eyes had hard times. In the morning I look like an old toper, swollen face, purulent eyes (result of the bombing water in storm without glasses and overall exhaustion).
Walked approx. 32 km, climbed 3,000 m, flown 13 km.

..ou shit...who is this?

And there we go! The last day! I don’t know whether I should be happy nor not… I want to fly! In the morning the clouds are 500 m below the mountain, and it’s blowing like hell. In fact, I wouldn’t mind the wind, but the clouds are in unknown terrain and that’s not worth it. The overall exhaustion can be seen also in the decision making. I can think neither critically nor constructively. Support is catching up on their sleep and I wait at those 2,200 m until 11, then the clouds start to drop even lower and so I decided to descend on foot as there’s no chance to catch up with the guys ahead of me. Moreover, there’s the crucial jump, which I won’t probably manage with headwind. The walk through the wild national park is breathtaking, nothing hurts, as my head is so tired that is eliminates perception that dulls it. Maybe the headache is again from thirsty...thirsty which felt by Odin in halfway to Valhalla! :D 
Note:
Typical Spanish-Xpyr-competition day...thirsty and heat :D


Maybe it even saved me from making some bullshits. Since Jessie landed in trees on his reserve in strong wind… just for illustration :D

In the evening I want to fly down from a saddle but the take off is shitty, it blows like from mammut ass and in the wrong direction and the landing spots are already in the forbidden area. All the others are 40-50 km behind me as the crows fly and grounded… therefore end, ende, schluss! Terminal station! Ragnarok is over.


The feeling of liberation from the misery, continual starving and fatigue. But it was super cool, engrossing and strengthening. Team spirit supported by shared misery was born. Many new friendships forged in tough conditions were born. Many new experiences, which moved at least me to a completely new mental as well as physical level, were born. Because it was not only once, when I realised how close I was to killing myself.

...you know...i must fly!

I thank you all, you, who helped me somehow, and there are loads of you! Tandem passengers, sponsors, family, friends, those giving me lift when hitch-hiking, my team. Zajo helped me most, giving me a bunch of equipment that I tested, for example the new MERINO in which I sweated maybe hectolitres. I want to thank Gradient for a wing which hasn’t let me down in difficult and even impossible weather conditions and thanks to my brother, who designed it. Thanks a lot Avax! I want to thank Skybean for helping me with their superb devices, cameras and enthusiasm.

I want to thank all my readers, who felt like reading this entire staff and being in the shoes of a shy straw-haired Ďuro from Kremnica, who decided to try it and “fight” against blokes from all over the world.


In Port de la Selva we find out that among the best and also not so good competitors, i mean myself, we ended up on sixth place!
It’s said that we also deserved some kind of admiration for our brave feats, mainly for the flights which seemed reckless, but in fact they were all well thought-out

Especially my big thanks to: Inigo, for great idea to make X-pyr, to choose me after all that all annyoning messages I write to him and for great organization. 
My support team: Marek and Jakub and all on the net faraway there, to help me, to cook me, to wash my clothes and spend time there, in those faraway Hispanic-Gauls lands.  Zuzana for this great translation, which bring my word across the globe :D. Competitors which share their knowledge, humour and time with us.


     IT WAS AN HONOUR!