pondelok 18. apríla 2016

Dračí hřtán


Hromy a blesky! Do pekla tam! Kam? Do sveta šíííreho!
 Som mladý a mám čas, mám aj chuť a silnú motiváciu vidieť svet a najlepšie na vlastnú päsť. Najviac ma lákajú hory a veru taká láska neprejde len tak pre nič za nič, ba dalo by sa povedať že graduje s možnosťami a skúsenosťami. Vyliezť, pretrampovať či dokonca preletieť! V tom som sa našiel, síce iba pár dní, ale byť sám sebou a starať sa iba o to či mám kde vodu nabrať, kde oheň rozložiť, či nebodaj štartovať. Som snílek a často si prídem až príliš optimistický a hovorím si (cieľe nedosiahnuteľné), toto a toto chcem a toto dokážem, pravda, väčšinou sa to týka iba športu, ale nepoľavím. Minimálne v snívaní, to je najdôležitejšia časť, pretože hnaný víziami, postupne krôčik po krôčku je k cieľu bližšie. Juhoafrická republika ma fascinovala odkedy viem ako-tak lietať, chcel som ju navštíviť a hlavne previať. A ľaľa! Frčím tam!,

 Nejdem síce do rovín na odvijáky, loviť megaťažké kilometre (513km, rekord svetový do 2015), idem sa po kopcoch driapať, najsamprv len tak nezáväzne. Pokúsiť sa nájsť tú správnu chvíľu, to správne miesto na ten správny megahusťácky zážitok. Potom začne bigbít! Naháňačka s ostatnými, podobne duševne postihnutými jedincami ktorý nesú dopravný prostriedok, alebo on nesie ich (padáčkari a cyklisti). Ešte sa do toho priplietli daľekonosný prepletači nôh (ultrabežci) a máme krásne pošahaný pretek bez supportu X-berg Challenge. Koná sa 28.4 až 1.5 v Juhoafrickej republike, neďaleko hraníc s Lesothom (štát v štáte, ale skôr geografickou polohou, nie ako nemenovaný slovenský kraj... :D ) organizovaný X-alps atlétom Pierre Carterom. Pričom letecká vzdialenosť (moja, je najkratšia, ostatný musia chodiť po cestách pozemských, ja v ideálnom prípade využijem tie vzdušné :) ) má okolo 180 km. Okrem výbavy na let musím mať aj poživne a popivnie a aj pospanie, takže zatrénujem s poriadnym batohom zase raz po horách ktoré nesú meno Dračie. To už stojí za zmienku. Nuž dostal som pozvánku poctiť veľkosť Drakensbergu mojou drobnosťou. Také niečo sa predsa neodmieta! Takže už dva týždne sledujem letenky pohľadom lačným, v Lufthanse pýtajú čajsi 700 grajciarov za len cez pol sveta, bardzo dobrze!



  V Nepále bolo ako bolo, teda spätne hodnotím Hikemalayu ako najlepší paratramp, krajina ďaleká, zážitky mocnie, hory svetové, výhľady ukrutánske a tá samota...a obavy neopodstatnené, vietor fúkal dobrý, búrky sa dali obletieť a zjesť sa dalo niečo aj od miestnych. Ale šíry svet čaká a ja sa ho neviem dočkať!
 Beriem si toho výrazne menej, keďže podľa Pierra nie je problém piť vodu hocikde, ale tabletky si veru naberiem poriadne ;)
 Avaxiáš ma ponesie abo ja budem vláčiť jeho, nedočkavo šuští, akými zážitkami zase prešuští. beriem ľahkú sedačku a pár peckových spacích vychytávok od Zaja. Skydrop aj s fazuľkou sú samozrejmosťou.


 Chvíľka na zamyslenie, Dračie hory..,neviem ako je to u vás, ale vo mne takéto pekelnô meno vyvoláva pocit že tam nebude všetko s kostolným poriadkom. Aj taká Čertovica (či Čertova svadba sa to kedysi volalo) nemá meno len tak z prsta vycucnuté, v dávnejších dobách keď ľudia nechápali fyzikálnym procesom v atmosfére, pripisovali náhle a doslova "zlomyseľné" zmeny počasia nadprirodzenu všetkých druhov. Však to poznáte, ráno sa zobudíme do krásneho dňa, vonku slnko smaží ale pri južnom vetríku sa "napečie" mrokárik behom pol hodiny do búrečky a v horách sa s ňou neradno za pasy chytať. Kedže pre tento príklad Čertovica slúžila ako prechod z Horehronia na Liptov, mnoho furmanov, či pocestných tam zahučalo, zamrzlo, či stratilo sa....a teraz k Dračím horám, čo to bude tam za ZLO? Fukot, búrky, hmly či niečo iné? A možno len skaliská majú bizardné tvary pripomínajúce monštrá...a možno zase trepem z cesty. :D


  Ako špiónim zo satelitu, bude to úplne niečo iné ako Himošky, hlavne sú tie grúne trávnaté! Čo ma ale máta jemne, miestami až mocne, je skutočnosť že nikde na tých "internetoch" nevyskytujú sa lety v tejto oblasti. Aby som pravdu povedal sú tam asi 4 z toho 3 úplné zľoty a jeden 80km  záfuk na kreténa s takmer 5000m dostupmi, za SEDEM ROKOV. Nevedno čo si mám o tom myslieť. Podmienky sú nanič? Prevývoje či silné vetry (z dračích prdelí). Po poslednej interkontinetálnej skúsenosti mám taký tušák, či sa náhodou len nebáli pustiť do nepreleteného neznáma. Toho ja sa nebojím a popravde teším sa na nové skúsenosti s úplne novým prostredím. Napríklad, som preukrutne zvedavý ako s mojím orientačným zmyslom zamáva severná strana, ktorá je slnečná. Hady pavúky a čojaviem jaké príšery tam žijú a vzájomne sa požierajúce...no vraj najhoršie sú opice, paviány s tesákmi jak svet a kilami naozaj približujúcimi sa mojim.

 Dneska je už zaťažko objavovať nové kraje, hory. Všetko je už zmapované zo satelitu či google street view, Uli či kto ho už vytrepal aj na Eiger. Skôr ide o nejaký športovo nezvyklý "výkon". Ja som teda výkonnostne niekde na úrovni čaju, v svetlejších obdobiach kofoly, aj to melónovej (ble ) a preto nemám veľké nádeje na nejaké drsňáčiny, "výkony" a atak podobne...


 Plán, no neviem, zase idem na blink, mám letenku, pár dukátov vo vačku a veľké sny v hlave o nádherných grúňoch, ktoré môžem pravdepodobne preletieť a prechodiť. Tuto na obrázku je trať ktorá sa pôjde na pretekoch, nemá veľa ale vzhľadom na to že idem sám, tj no support, to bude asi trošku ťažšie s plánovaním. Na každom otočnom bode sa dá dobrať vody a prípadne si nechať doviezť čo potrebujem, ale musím im to nachystať predom. To bude pecka! Najmä ak čosi zabudenem, hahaha.
 Pokúsim sa zohnať SIM-ku, občas nejaký ten signál a pravdepodobne poriešim aj SPOT, čiže Live tracking aj mimo preteku.
Teším sa na Teba, svet šíry!





štvrtok 7. apríla 2016

Jarné kombo bajkovo-lezecky-letecké


  Prvý aprílový víkend to vypadá na celkom slušné počasíčko a na Donovaly sa ženie pol padáčkarského Slovenska. Kombinácia južného vetra, víkendu a premávajúcej lanovky zamáva nejedným leteckým abstinentom, väčšinou neodolá. 
  Doobeda vozím tandemy, keď nie sa pasažieri, zabávam sa na singlene, svahovať si ponad štart, točiť slabulinké stupáčiky, to je vždy balzam na dušu, najmä keď všetci ostatný sedia na kopci. Podvážený na 50-60kg pod minimálku a stále to krásne lieta, joj! Kým som bol na štarte zaránky sám, fúkalo malilinko zo severu, čo bol znak veľmi fajnového dňa, tož hodne instabilného. Podľa synoptiky ale okolo obeda mal stred výše prefrčať cez Poľsko ďalej na východ a malo to zjužnievať. To je síce super, ale tak isto bude vzdušný oceán stabilnejší, teplejší.



  A tak aj je, pred obedom ešte peckujú slušne silné stupáky, síce s mizernými dostupmi ale aspoň to. Nikde ani mráčka, vietor z juhu zosilnel. Rozhodol som sa skočiť na predný hrebeň cez Motyčky, ale s 1700 ma položí do závetria a ani neviem ako, prdím do hliny. Vždy tu jedným okom pozerám, že ej bisťu, nechcel by som tu vyľondovať...až teraz mám premiéru. Trošku pokory občas nezaškodí, nie je to vždy len med lízať, totie diaľky lietať. Ujco čo ma videl pristávať, hneď sa ponúkne že ma vezme na donky nazad, bo sa mu páčilo ako pristávam...no mne sa to nepáčilo, myslím si, ale veľmi som mu za tú ponuku vďačný, tak frčíme.
  Druhý pokus skončí  veľmi podobne, ale v Bielom Potoku, ancibuddha, takto povyhnívať, ako školák! Nuž, mám čo trénovať, slabé žudlačky mi akosi nejdú, oproti silným podmienkam pričasto nič neuletím....pokorený svojou vlastnou blbosťou, idem na stopa nazad. Po chvíľke ma berie milá pani, hodí očkom po hnátoch a pýta sa či leziem. Reku tak decentne, jalový som ale baví ma to. Pýta sa čo mám polezené, čiže skoro nič, ani tie čísielká nie sú nejaké mocnie. Pani si dala aj v Himalájach čosi....tak mi padá sánka :) Dumám že čo zajtra, bo ak to bolo dnes také stabilné a ufúkané poobede, zajtra to o veľa lepšie nebude....Vyrieši to ona, že zajtra ide na Kaľamárku. Chytro brnknem Marečkanovi a lúčim sa na Donovaloch "tak čus zajtra na skalách!"


Ráno sedlám cesťák, sedačka mi poriadne ritisko stláča, bo na chrbte mám 40l batoh plný lezenia a kempovacej výbavy, reku bude neletovo, pôjdem za nosom, ako príde. Aj keď je nedeľa a ešte k tomu teplá a slnečná, zaránky sa málokomu mordovať sa na skale chce. Naša výhoda! Do nejakej 11tej zapučíme múčne cesty na spodných skalách a aj tam mám celkom problémy, darmo nemám to tu zlozené a nabušený z bouldra, sústredím sa hlavne na ruky, nohy zabúdam vhodne klásť. 
  Cez obed odskočí Marečkan zaniesť spolulezkyňu, ktorá musí do práce či čo, nakúpi slaninky a chlebíka slatinského, či iných voňavo a chutne znejúcich božstiev. (po nepálskej hladovke je každé jedlo pre mňa božstvom, aj suchá kôrka)
  Kým príde rozložím oheň, stretnem Pani zo včera....kvasiť si pri ohníku s rozbitými bandaskami, vetrom vo vlasoch a slaninou v žalúdku...to je paráda! Ani sa mi nechce ísť na Horné skaly...
Keď sa tam premiestňujeme, stretnem Igora, prehodíme zopár slov o nejakých budúcich letecko lezeckých Tatranských prodžektoch a poďho znova drtiť.
 Ako sa to postupne vyľudňuje, rozliezame sa, ku koncu probujeme nejakú džadovinu za 7, až na jeden krok by to šlo, Marekovi zostane rest do budúca...Večer sadáme na naše tátoše, tí chudobnejší na bicikel, poctivo zamestnaný zaslúžene na motorku a ideme každý svojou cestou.


  Nájdem si nejaký fajný lesík v strede poľa neďaleko Vígľašu, rozložím oheň, rozbalím stan a pečiem slaninky. Tak je mi dobre, juj, vylezený, škvariac slaninku pri teplom ohníku...a uvedomujúc  tú slobodu ktorú som našiel. Toto som si v romantike večernej opekačky zapísal do zápisníčka:
" Výborný to pocit, stále na cestách, stope, vo vzduchu a či na skalách, v  horách. Čím je taký úžasný? Byť neustále vonku, na Slnku, v prírode, tešiť sa z toho že mám ČAS! Čas na sny a nápady, na ich realizáciu. Čas na ŽIVOT, ktorý mi bude rezonovať v spomienkach po celý zvyšok mojej existencie, pravdepodobne úmorného stereotypu, ktorý ma v pracovnom nasadení čaká....ale dovtedy, dovtedy musím zobrať batoh na plecia a užívať tie úžasné dary, ktoré mi boli poskytnuté. Som zdravý a nebojím sa sveta, CHCEM HO VIDIEŤ!"

 Na druhý deň sme mali ísť aj s Paľom Rajčanom kdesi-čosi poliezť, ale keďže nemá také laby ako ja a jeho výbava je v Itoške, ťažko sa nám pôjde. dobyciklujem teda na vlak a idem liezť do Ľupče, na Driekyňu. Keď dolezieme, rozhdonutý som ísť domov, vymeniť lezenie za lietanie, totiž počko hlásia využiteľné. 
 Rovinka do BB je v pohodičke, na Králiky je to už na cestný bajk a 10kg na chrbte, málinko strmé ale mordujem sa...dokonca tak strmé, že sem ani signál od O2 nevytiahne, chodia mi SMSky že sa mi nedovolali ľudia. Od lyžiarskeho strediska to už cesťák nezvláda, nuž prihodím si ho k batohu na chrbát a poďho...
 Na ďalší, tentoraz letový deň, mierim do Podkoníc tak ako celkom slušná partia lietačov z okolia. Pre istotu jedny trenky a tričko do padáku prihodím, bohvie kde skončím zase :)
 Aby toho nebolo málo, nejaký som uponáhľaný a pomerne skoro sa mi práši od bôt, tuším som sa od Donovalov naposledy nepoučil... :) Z Moštenice je to 5 km iba pod kopec, aby som bol čím skôr na štarte, pobehnem si...našťastie z pod kopca ma zobere Jana, ktorá vezie hore seba na prvú rundu leteckú a Salonku , ktorý už stihol vyhniť...

  
Hodín vyše práva, nasúva sa výškovka a zodvihnúť sa z Pleší je doslova pôrod. Nechal som sa zafúknuť až na Prašivú...potom je to už brnkačka. Okolo Táľov ma pripojíma do gundže mrakov, naštastie, viem že na výšku si mám dávať bacha a stočím špirálu.



Okolo Beňušky začne rošambo, tak pekelne sa rozfúkalo, že letieť na EN-D max 22 na plnom speede...je už šupa. Korení to nielen Koreňovo klianie že sa nechal takto dobehnúť, ale aj mizerné pristávačky okolo...teda jedna jediná aj tá ďaleko proti vetru. Ono dalo by sa nacapiť na svah s tým že ak vyhnijem stromujem. Vzhľadom na pokročilú dennú dobu, nepresvedčivé podmienky (neisté) sa radšej tlačím na pristátie.


  Nakoniec nový, vytunený Skydropík (verzie dva) smelo zapípa tú našu, dokúpim, vetrík sa trošku stočil z JV na J a môžem valiť Ďalej na východ.
Nad Bacúchom sa vyštverám znova nad hrebeň a ďalej je to klasická jazda, svahujem, užívam si najmä to že nemrznem. 


Z Kráľovky to zvrtnem nazad...rozmýšľam či stihnem do západu pristáť, už je hodín dosť veľa, ale na svahu sa udržím bo dosť fúka.



  Nakoniec ma jemne stáčajúci sa vietor na JZ položí za sedlom Priehyba, do Závadky. Zbalím a tma :D Behom na autobus aspoň do BR, kde už ma prichýlia Roháčovci (Ďakujem!!)
TRACKLOG
 Škoda že som jalový nie len na stene ale ešte aj vo vzduchu, mohol som vyše kila zapučiť, isto by to šlo keby som okolo obeda nepichol sa jak oštep hen do Moštenice. :D




 Počasie na nasledujúce dni je krásne teplé, ale prevažne neletové, skrz prisilné vetry. Vymením teda padák za lezenie a kempovačku. Po ceste na Pusťáčik si ešte vo Zv buchnem pár bouldrov u nás na školskej stienke. Teplý večer s jasnou hviezdnatou oblohou je priam ideálny. Ležím si pri ohni, plné brucho mám a na zajtra sa už teším. Šulák totiž na Jelenec ma volá liezť. vápno som síce liezol iba raz aj to sú už zo dva rocky, ale neva...jasné že idem!


 Poväčšinou lezieme na udicu, nejaké šestky, sedmičky, Šulák si frkne aj 8. To je už ale na mňa príliš, okrem toho predral som lezky už... :D


Ďalších niekoľko úplne namakaných dní...a som rád že dnes prší a môžem robiť agendu. Totiž blíži sa ďalší blok tentoraz omnoho nabúšenejších dobrodružstiev, tentoraz aj s príchuťou nejakého toho športového výkonu. Samozrejme na inom kontinente!




piatok 1. apríla 2016

Marcový zážitkársky nášup


  Po návrate som navštívil naše úžasné nemocnice a som rád že moje telo sa z toho bordelu vystrábilo až na jednu infúziu, samé. Takže sedemnásteho marca už aj frčím na Plešky aj s bratom, pokúšať šťastie letecké.
  Nie je všetko letové, čo sa modrie. Odštartujem o 3 minúty neskôr ako bráško a zhnijem ako sa mi patrí, keď nerozmýšľam. Chytro zbalím batoh a utekám nazad hore...kvadráče poriadne naliate, z nosa kvapká pot a blyšťákmi sa ťahám hore. Chytro, svižne lebo každá minúta čo prídem neskôr na štart, mi ukrajuje z "preletu".
 Ako hore vybehnem, inštrumenty znova vybalím a začnem sa dvíhať k nebu, je mi jasné, že to bude žudlačka a boj o každý meter. Nevadí, "to je tréning"
  Dostupy že 1300 :D to sa dá tak zo Zobora a po vetre, nie tu u nás, v gurce! Zaletím si aj do Hiadeľskej doliny na skusy, síce tam skoro vyhnijem a teda na krásne malej a zasekanej lúčke, ale nakoniec to voľáko odplachtím. Pristanem v Jasení a to tak naparádu že skoro trafím káble ponad cestu bo sa nejako bohapuste rozfúkalo a ja som si to nevšimol. Úchvatných 20km! :D
  Ono je to dosť zaťažko vrátiť sa v podstade zo stredu sezóny (v Nepále termika šlape ako hodinky) do nesmelých prvojarných pár kilometrových pôrodov.
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/17.3.2016/11:57


  Na Veľkonočné sviatky vychádza počasíčko ako lusk.  A keďže u nás doma sa vždy sviatky a akékoľvek voľné dni slávili ako ináč, športom všeho druhu (za čo som mamči nesmierne vďačný), rozhodnutie je jasné! Idem lietať! Kamarátov som zmotal na kurz ktorý organizuje náš ÚTVŠ na Tuzvo v spolupráci s najsamlepšou školou toť Hrivnákovov a priúčať bude aj El Prezidento našej LAA niekedy v apríli na Donovaloch ale napríklad Fero by si rád opáčil vzduch aj z tandemu. Nuž nie je nič jednoduchšie! Letíme nakoniec s celou bandou.

 Srandovné je keď si jeden pasažierik, hoc som mu to vysvetľoval, rozmyslí že my už naozaj letíme a prestane nohami prekladať. Tak krásnu držku znenazdajky som nehodil ani nepamätám. Šúchame sa po bruchách ako tulene keď do vody sa vrhajú. No prča neskutočná...
 KuPko odlieta okolo štvrť na desať, točí mráčik do 2000m a ja slintám. Keď odveziem partiu, tasím singla aj ja. Medzičasom ale severík zoslabil a točí sa to. Behám zo štartu na štart ako truľo s padákom v pazúre, pekne ma to žerie a spotím sa fajne.


 Akonáhle odpálim, svojská 4ročka z polozávetria, ťahá ma hore. Ten masakrálne slobodný pocit, keď sa zem vzďaľuje každou sekundou a panoráma sa otvára na každý boží smer. Dostúpavať do neba je proste paráda, najmä keď si to človek zaslúži, vykoumá kde ten stupák je a zvládne ho aj vykrútiť. Občas sa stane že stupák krúti mňa ako sáčiček. Ale každý jeden výťah do mraku je pre mňa jedno malé víťazstvo, vyhral som nad gravitáciou, síce len dočasne, ale aj to sa počíta.


   Probujem či by nešlo na trojuholník, ale nad motyčkami ma silný Z, SZ vietrík z Ailosovej prdelky zastaví. Takže čelom vzad a smer východ. Ponad Kozie chrbty a predom NT...popod chmárky to valí nádherne. tatrovky sú úplne krásne vysnežené, tiene mrakov z nich robia takú prírodnú odnož chiascuro...keby mi len taká kemra z toho potu nebola. Mrzne darmo, mne klepe zubami, postupne aj rukami....od Beňušky už aj nohami. Nie že by som nechcel ale dumám či nezakotvím radšej na zemi. Totiž dobré rukavice zostali kdesi v Nepále zapatrošené a tie čo mám, sú pekne o ničom. Lebo vraj nepremokavé a toto hento....nepremokavé sú preto, že namiesto membrány sú podšité igelitom, čiže 5 minút teplo, potom horúco, potom mokro a potom skapals! Zamrzne to na bomby a smrdí jak nohy  až sa hanbím ruku niekomu podať.
 Po Beňuške mám natočené, sledujem niekoho čo začiatočnícky po doline veje na pristátie už. Podľa bledej farby a evidentne nízkej štíhlosti padáčiny to tipujem na Janku z BB.
 Neskôr sledujem mladého Salónku Roháčovie  (raz to kváčol na strom a vyzeral ako vianočná salónka). Sa teším ako malý, reku poťáhnem ho ďalej do Raja, preletí sa, trošku pochytí finty a nebude sa báť pustiť. Problémom je že mám naňho jeden stupák a naozaj sa mi nechce v tej zime ho čakať.


  Nakoniec mus síce uletím ale nie ďaleko, niekde na úrovni stratenej sa to už hodne deklo a naozaj taký zamrznutý nechcem bojovať, pristávam. Celkom v peknej dolinke, srnkám skoro na hřbet, utekajú do lesa. Vyzujems a zo sedačky, klikujem, čúram ako zmyslov zbavený, rukami krútim a neviem čo všetko ešte. Zbalím sa a utekám hore birežkom v páperke bo furt je mi chladno. Je tu nádherne, nikde nikoho...do Demänovskej jaskyne ma dovedie značka. Juj či je mi fajne. Vymrznutý ale preletený. Keď sa dá už celý NT hrebeň prešmýkať, môžem slobodne vyhlásiť že CC kolotoč započal!
Ďakujem Roháčovcom, že sa po mňa vrátili kočiarom a že som im za odmenu mohol pojesť halušky a posmiať sa na vykopávkových fotkách z pionerskych čias tejto našej plachtovej vzduchoplavby.


 Sobotu tandemujem, nedeľu tak isto....v pondelok hlásia bohapusto preletovo, nuž po dvoch pasažieroch frčím na prelet. Jeden z nich ma ale zaujme, Istý doktor chce že by sme poviali ale bombovo, že naobliekaný je dosť, že aspoň pol hodiny. Nenechám sa teda dvakrát núkať. Zvŕtame to o desiatej už aj pod mrak. Chalanko je úplne hotový, rozprávame sa o tom čo všetko sa s touto plachtičkou dá, aké je to nádherné, byť nad tým všetkým, vidieť kopce sťa by sme orlami boli. Vysvetľujem mu ktorý je ktorý, mestá čo je vidno a teším sa s ním. Ako malé deti :) !
Okolo pol dvanástej vyťahujem Avaxiáša, že reku idem ja na prelet. Bojím sa že znovu odmrznem, ale chtíč po kilometroch a dobrodružstve je silnejší. Odpálim to a frčím smerom na Smrekovicu s plánom na DK, prípadne donaPoľska ak budem zimu zvládať. Ponad RK, Čabrať smerom na Kubínku, kochám sa Oravou s nie veľmi veľkej výšky, bo mraky ma zradili a pribíja ma k zemi. Občas niečo slabučké skrútnem, ale do poriadnej výšky ma to dostať nezvládne. Tak to pri Oravskom hrade zabalím. Ako sa tam krútim, sledujem húsenicu návštevníkov čo idú dole po tých strmých schodoch z horného hradu. hehe. Vypiskuje tam voľakto, cítim na sebe pohľady a cvaknuté spúšte. Pristanem neďaleko stanice. Rozvalím sa na Slnku a len tak si postupne odmŕzam. Juj, zajtra pôjdem tu kdesi.
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/28.3.2016/09:29

 Sadnem na vlak ale v DK sa mi už nechce, bo ide strašne pomaly a stojí kadetade. Idem radšej na stopa a celkom slušnú zmesku postretám. Do RK ma berie bráško v zbroji ktorý pozná môjho skoro spolužiaka zo strednej, bo je v ktorejsi druhej rote. Svet je malý a Slovensko ešte viac.
Z RK ma vezme dvojica ktorá je tak milá, že ma nenechajú na Donovaloch ale pomôžu mi naložiť tandema, ktorý som nechal u Horskáčov (za čo im vrelá vďaka patrí!) a chcú počúvať moje zážitky až do ZH. Nuž melem, melem o Rumunsku, Tatrách, Himalájach...vysmiaty ako lečo!


V base campe (rozumej doma, totiž tam len prenocuvávam, nabíjam baterky a občas umývam, periem sa) sa dám dohromady a nabalím, reku idem ja na Oravu. Má silno fúkať ale prekrásne byť, takže treba trénovať aspoň ťažké batožiská nosiť a málo žrádla stroviť. Vlakom do RK, potom na Choč, prespať na hoteli Chočskom a na ďalší deň 40km do Zuberca a potom možno cez Západnie do LM alebo sa ešte uvidí. Ešte nie som ani v polke (či češke? :D) a už mi volá teammate Marečkan, že bodlo by niečo poliezť. Riadim sa systémom Yes man (pecka film s Jimmom Carrym) takže jasneé, ideme! Aj tak mi už bandasky ochabujú, bodlo by im zapařit.


Krásny chodníček  v smrečine, s jemnučkým nádychom jari, ktorý podfarbujú nesmelo pípajúce vtáčence. Ci pána to je krasoty!
 Nádherný poobedný výhľad z Choča a príjemný večer v kolibke s plným žalúdkom...načúvam hvízdaniu vetra v zle utesnených škárach, pozerám cez okienko na mraky cestujúce po oblohe a premýšľam. Dumám nad tým, ako je možné že som taký spokojný? Ako je možné že som tu i tam, že cestujem a že...zaslúšim si to vôbec?? Pravda, nie každý deň je takýto nádherný a ružovo prifarbený endorfínmi ako tento...ale sú ich naozaj kvantá. A stále to pravé orechové nenastalo..toto všetko je len príprava či už duševná alebo fyzická na športovú Valhallu ktorú som si vysníval a ku ktorej dúfam smerujem.
 V týchto nádherných predstavách o ružových, upotených a telesne bolestivých ale duševne oslobodzujúcich dňoch ktoré ma čakajú zaspávam. Či to tie predstavy, ale do ružova som sa aj vyspinkal hoc mrzlo a nie málo. Ráno zkuchtím trenčanské s fazuľov a utekám do RK Marekčanovi naproti. Dubasil tu medveď, pre istotu si pospevujem. Ťažký batoh na chrbte mi ale nezabráni utekať...len tak,  čistej radosti a slobody a z tej krásnej prírody naokolo.




V RK sa stretneme a nahodíme batohy na motorku. V BC strovíme špenátu, potajme dúfajúc v masakrálne predlaktia ako mal Pepek Námorník. Na Kaľamárke je pomerne prázdno, polezieme nejaké čajové šestky a ja si skúsim vo vibramách nejakú 5ku. Pomedzi to založíme si ohník, uvaríme  strovu a pokračujeme na Horné skaly.
Máš troch bludišťákov u mňa za tento rýchly nápad, Marek!



   BC zase vymením výstroj za leteckú a kujem pikle na Zobor. Ráno ešte skočím do ZV zaniesť kameru, ktorá bola vybitá a kedže stop bol naparádu rýchly, zalukopalbím si zo pól hodinku. Do NR stop na prvý šup, nejaký hokejista HKM ZV čo sa volá braňo, celkom sme si dobre pokecali a vymenili pár fínt čo s načatým životom.
 Z Pyramídky štartujem čajsi pred jednou do plechovej oblohy a bojujem....fučák zľava, slabé dostupy ma pribijú do sedla Žibrice. Nevadí, kto krepo lieta musí veľa chodiť, bachnem ruksak s padákom na chrbát a rovinky a dole briežky utekám, hore iba silno kráčam, za 35min som na štarte
celý uveličený tou jarou čo sa tu už prebúdza...bo si to predstavte, stromy ešte bez listov, ale nejaká tráva a kvietočky už popod ne rašia, vyvoniava to až sa mi hlava o blyšťáky motajú. Chytro nahodím gľajta nad hlavu a poďho. Slabé dostupy 1300m ale silné stupáky a vietor ma nakoniec pribijú k zemi neďaleko za Topoľčanmi. Nebolo to veľa ale záfuk večernými rovinami a hlavne v TEPLOM vzduchu som si naozaj vychutnal do poslednej štipky!
http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/31.03.2016/13:19
 Ani len nestihnem sa zo sedačky vypnúť už aj ma berie kamarát z neba. Až do Hradiska, tam rovno bus stopnem až do ZV. Energie mám na rozdávanie, idem si ešte na hoďku a pol zabouldriť.... a potom jej mám ešte stále veľa, tak si idem ešte pár km zabehnúť....stále sa cítim ako tokamak, ale už treba spať bo je jedenásť. Hoci som v Himoškách pochudol, znova som v tej heroickej fáze že len búšiť behať lietať AAAAA!
  Balím batohy, vidíme sa na Donkoch? Tandemy? :)
za fotky ďakujem Patrikovi Šimkovi ;)