nedeľa 13. apríla 2014

V skratke čo je to paragliding, ako to funguje a o čo tu vlastne celý čas ide. (pre nelietačov)






Anglický termín PARAGLIDING je odvodený z pôvodných slov PARACHUTE (padák) a GLIDING (kĺzanie, plachtenie), a jeho slovenským ekvivalentom je termín PADÁKOVÉ LIETANIE. Odvodený termín PARAGLIDER znamená PADÁKOVÝ
KĹZAK, a slovom PARAGLIDISTA trochu ťažkopádne pomenúvame človeka, ktorý sa zaoberá PARAGLIDINGOM. 







Paragliding je teda mladý letecký šport, ktorý využíva schopnosť kĺzania a vyvíjania vztlakovej sily flexibilnou plochou vrchlíka s leteckým profilom krídla pre dopredný pohyb. A samozrejme využitie vetra a termickej činnosti je pre toto padákové lietanie hnacím motorom v dosahovaní výšok a preletových vzdialeností. 


Väčšina ľudí si paragliding často mýli s parašutizmom alebo rogalom. Základný rozdiel je v tom, že parašutisti vyskakujú, pre mňa z nepochopiteľných dôvodov (:D), z fungujúceho lietadla, užívajú si pocit voľného pádu, a padák využívajú len preto, aby ich voľný pád nezastavila náraz o matičku zem. Paraglidisti však využívajú kopce a terénne prevýšenia aby si užili pocit LETU, nie pádu. Pretože paraglidingový padák je určený svojimi výkonmi a vlastnosťami na lietanie, nie skákanie z lietadiel.




Rogalisti 
s ktorými si nás tiež mýlia, lietajú podobným štýlom ako my, akurát ich letové zariadenie je pevnej konštrukcie (trubky, skrutky, oceľové lanká) a tým pádom sa riadi zmenou ťažiska zatiaľ čo u nás primárne zmenou geometrických charakteristík nosnej plochy (jednoducho, ťahaním za správne šnúrky). Na rozoznanie jednoduché, tvar trojuholníka.
História paraglidingu siaha nepriamo do konca 60-tych rokov 20. storočia, keď bol vyvinutý prvý kĺzavý padák určený pre návrat kozmických modulov na Zem. Parašutisti začali túto konštrukciu využívať v 70-tych rokoch k zoskokom z lietadiel, 
no a prvé pokusy alpinistov o zlety z horských úbočí sa datujú do začiatku 80-tych rokov, ktoré sa považujú za obdobie vzniku tohto športu. Za 20 rokov prešiel paragliding prudkým rozvojom z hľadiska konštrukcie padákových klzákov a ich 
výkonnostných parametrov, ale najmä dosiahnutými preletovými výkonmi. Tie sa dnes pohybujú už nad hodnotou 500 km.
(prebraté z učebných osnov PK-A)

O čo tu vlastne ide? V športe zvanom paragliding existujú viaceré disciplíny a typy pretekov.
    také základné rozdelenie: 
motorový paragliding- chlapci z rovín s vrtuľou na chrbte, pokiaľ viem, pretekajú sa kto dlhšie vydrží letieť na 1l paliva alebo oblietavaním nafúknutých pylónov na čas alebo akrobaciou.
 (bezmotorový) paragliding- akrobacia- preteky podobné krasokorčuľovaniu, teda urobiť čo najlepšie sériu fintičiek tak aby sa to páčilo  porote.
 pristátie na presnosť-princíp je zhučať z kopca a trafiť sa do vytýčeného stredu alebo čo najbližšie, prvý dotyk  tela zo zemou (nohe, ruke, prdele... :D)
 lietanie na vzdialenosť- o tomto už čosi bližšie viem (keďže sa tomu venujem), rozdelil by som to ešte   na Cross Coutry a preteky.
Preteky- vo vopred vybratý a dohodnutý, zverejnený čas a miesto sa zíde banda pilotov. V zálohe býva niekoľko štartovacích plôch a podľa vhodnosti počasia sa vyberie vhodný štart. všetci zúčastnený (na svk 15 vo svete aj 150) piloti vyberú zpomedzi seba voľbou tzv: Task Comitee. Týchto pár pilotov vyberá trať ktorá sa bude letieť ten-ktorý deň. Táto trať (min.30km. max som videl asi 150km)sa skladá s otočných bodov  ktoré majú všetci nahraté v prístrojoch GPS a úlohou je v správnom (čo býva niekedy problém) poradí tieto body obletieť. Štartuje sa na trať v okne vopred stanovenom. Vyhráva zvyčajne ten čo do cieľa doletí prvý (race) alebo najrýchlejšie (speed run) a občas iba ten čo doletí najďalej. Rolu v bodovaní hrá viacero faktrorov, to či dotyčný letel prvý, či kopíroval skupinu, či bol na danom bode skôr ako iný atp. Tieto body sa potom sčitujú a na konci preteku, tj. po všetkých odletených dňoch v danom časovom úseku (2-7dní) vyhráva ten najväčší frajer. Poďla všetkého je to najobjektívnejší typ súťaženia v PG. Všetci v ten istý čas, to isté miesto, tá istá trať... rovnaké podmienky pre všetkých. Čo sa mne na tomto moc nepozdáva je tá masovka, kopec krídel, neskorý štart a väčšinou motanica okolo štartu, teda málo kilometrov.



Cross Country-alebo prelety, pre mňa to pravé orechové. Podstata je jednoduchá, uletieť (žiadne mezdipristátie) a zdokumentovať gps záznamom 4 čo nejhodnotnejšie prelety.(vo svetovom 6). To odkiaľ bude pilot štartovať, kam bude letieť či v aký čas a na akom padáku je jeho voľba. Samozrejme nesmie porušiť letecké predpisy daného štátu v ktorom letí (u nás problém výrazných rozmerov) inak bude jeho let vyradený. Uletieť hodnotný prelet neznamená vždy čo najdlhší. Tu je ďalšia možnosť voľby. Existujú tri typy tratí s rozdielnou náročnosťou a od toho sa odvíjajúcimi sa koeficientami.
Voľný prelet- inak povedané let z bodu A do bodu B cez tri otočné body (slangovo záfuk). Čo sa týka plánovania je to najjednoduchšia trať, stačí oblietať zakázané priestory typu letiská , vojenské priestory atp. Najvhodnejšie počasie na to je silný vietor a letieť s vetrom v chrbte až do večera kým nepristaneš lebo slnko zapadá. Na Slovensku uletený najdlhší je 202,5km. Koeficient za km je 1b.





Plochý trojuholník-(slangovo- svahovačka, plocháč, zelený trojuholník) let z bodu A do B, C a spať do A. Je stredne ťažká trať, kedže je už uzavretá, teda treba už čosi plánovať a to to aby sa pilot stihol do skončenia termického dňa doletieť späť na štart. Najľahšie je letieť po tej istej trase v prípade že fúka vietor smerom kolmým na hrebeň, ako v prípade dole. Za tento typ je koeficient 1.8b za km čiže uletím 100km a vrátim sa späť tak mám 180b. Slovenský najdlhší plocháč je 180km, (324b).


FAI trojuholník-kráľovská disciplína :) (slangovo: trojuhas, faiko, modrý trojuhas). Princípom tejto trate je preletieť nad tromi bodmi A,B,C a vrátiť sa naspať na štart. Rozdiel medzi zeleným a modrým je v pomere strán. Aby som uletel platný modrý trojuholník musia byť tieto tri body usporiadané do rovnostranného trojuholníka (minimálny podiel jednej strany je 28% z celkovej dĺžky),  pri zelenom je to šumafuk. Treba si taký prelet vopred naplánovať a prepočítať strany aby to sedelo, inak letí pilot zbytočne (viď nižšie nižšie). Dobré je lietať za slabého alebo úplne nulového vetra, to sa však často nestáva. Koeficient je 2.2b za km teda za tento konkrétny trojuhas 148km bolo 326 bodíkov. Najdlhšie fajko na SVK je 148km.







  To čo malo byť na začiatku, na začiatku nie je a teda, ako sa, kristušát motyka, dajú toľké kilometre uletieť bez medzipristátia (to je nežiadané) a aj bez motora. Za túto úchvatnú možnosť vďačíme prírode a jej úchvatnej sile. Padák, nech je akokoľvek výkonný, na svoj pohyb vzduchom spotrebuváva výšku. Výšku  teda mení na doprednú rýchlosť v rozmedzí 20-70km/h a opadaní 0.8-2.5ms. Krídlo teda v nehybnom vzduchu kĺže k zemi pomerom 1:8 až 1:10. Odštartuje z kopca a tým pádom dostane nejakú výšku toho kopca ale treba hneď nabrať ďalšiu aby bolo možné oddialiť dotyk zo zemou a letieť ďalej. Tu teda prichádza k slovu príroda. My využívame dva druhy získavania výšky: formou termických prúdov a svahového prúdenia.

Termika-laicky povedané, slnko svieti na zemský povrch a zohrieva ho na rozličnú teplotu v závislosti od uhlu dopadajúcich lúčov a typu povrchu. Od toho povrchu sa zohreje aj priliehajúci vzduch ktorý sa pri impulze môže odtrhnúť a začať stúpať. Dôležitý je rozdiel teploty, stúpa iba teplejší vzduch. Ide nie absolútnu teplotu ale relatívnu, teda rozdiel voči vzduchu okolitému. Ak sú tieto podmienky splnené, môže náš teplý vzduch začať stúpať až dokým nevychladne alebo ho nezastaví niečo iné. Často vystúpa až do výšky kde sa z neho stane oblak (kumul, buchta, chmárka). Využívame ho letom krúživým, ako si môžete všimnúť u orlov, bocianov či sokolov.
Svahové prúdenie-vzniká pri prúdení vetrom hnaného vzduchu cez vhodne tvarovanú prekážku. Predstavme si že to čo som dole nakreslil, je naozaj kopec ktorý stojí vetru v ceste... tým pádom ho obtieka, asi takto.



V časti kolmo nafukovanej, (zelenej) pri dostatočnej sile vetra je možné nastúpať nad kopec aj bez termiky. V červenej, naopak to vie pekne vyskladať avšak stupáčik tam má kľud a preto si tam občas poň zaletím (neodporúčam menej znalým).
Pomocou znalostí a skúseností s priebehom týchto fyzikálnych zákonov sú možné letecké presuny do skoro nepredstaviteľných diaľav. Ako sa premieňa takto získaná výška na vzdialenosť sme si už vysvetlili...a to či v daný deň odletí daný pilot 50 alebo 200km, sa už kumštom nazýva.

AK VÁM EŠTE NIEČO NIE ÚPLNE JASNÉ JE, DAJTE ZNAŤ, VYSVETLÍM. Možno som si nespomenul.....