sobota 28. novembra 2015

Alpské rande so skalou, ľadom a vetrom





  Hory, vrchy a grúne....slovenské mi už nestačia? Torre, cima, spitze...tie by som rád objavoval! Už dlhší čas mi to v kotrbe vŕta, pretože mám ľahučký Denali a chcem naberať skúsenosti a formu z pohybu v horách, takých naozajstných. Na prvé, nesmelé rande vyrážame spolu s Paľom Šulákom v nedeľu večer. Kočiar vrchovato naložený všetkým možným i nemožným športovým náčiním, vrčí celú noc. Svitanie nás dobehne okolo Insbrucku, kde už veselo zasnežujú zjazdovky. Zvrstvením a vetrom je však sneh unášaný popri kopci do mraku. V priesmyku St. Leonard je to už iná káva...-11°C a ťahá ma to odštartovať a zletieť ponad tú krásu do doliny zároveň s autom.



















 Sme trošku rozbitý z celej noci za volantom a preto sme sa rozhodli dnešný deň využiť na malé lokálne polietanie na teréne Voran. Pešo hore 900m prevýšenia nám dobre padlo, prevetrali sme ztuhnuté nohy. 
 Na štartovačke fúka krásne na kopec. Len je mi ľúto rozbaľovať sa do toho hnoju po zemi. Odlepíme sa spolu s Palim od zeme naozaj neskoro, okolo trištvrte na tri, to je v novembri viacej v noci ako cez deň. Kopec ale drží, nie moc ale na svažbu do odmrznutia to bohate stačí. Jedným okom škúlim na svah, druhým na tie bomba spitze (vrchy) oproti.   Zasnežené, strmé nebotyčné skaliská. Radosť to sledovať. Na také horiská by som nechal zájsť chuť. Samozrejme musím ešte hodne pučiť. Nie je to však len tak...pri ledabolo prístupe tu isto nie je problém zahučať :)



 Po asi hodinkovom rozjímaní a súčasnom odmŕzaní, hodím krásnu držku s parakotúľom na pristávačke a pekný deň za nami :) Večer sedíme u Rajčana v perfeknom bejváku a s ešte perfektnejšou večerou v brušku. Plánujeme čo na druhý deň. Počasíčko vyzerá letovo. Mohol by fúkať slabší Z-SZ, bude perfektne jasné počasie. Možností je veľa ale rozhodneme sa že sprobujeme na začiatok nejakú ferratu na Sella Towers SZ stenou a zhora odštartujeme. Je tam krásne plató z ktorého to pôjde ani mak na všetky možné strany. Ak to vyjde, bude to absolútne peckový zážitok, aspoň z môjho pohľadu.
  V Passo Sella necháme kočiar a v slušnom mraze kráčame popod tie mohutné skaliská. Ako hrady pre obrov., také mi tie Dolomity prídu. Cítim sa oproti nim zase raz ako bezvýznamná smeť, taký drobný.









Pri nástupe do ferraty mám dosť, rovno hore skalou, v mraze a ako bonus desaťkilový a nie úplne najmenší batoh ktorý ovplyvňuje moju stabilitu. Odmrznuté prsty tomu nepridávajú na paráde. A posledná vec...prvé via ferrata rande v živote :)



  Mordujem sa hore, pomaly zahrievam ruky. Všetko je v pohode do nejakej 70m výšky. Potom nasleduje komín bez lana.

  Asi takýto :) Ono keby Paľo nebol povedal s obavou v hlase že je to naprd. Možno by ma to ani nevystrašilo...
  Bonusom v tejto pasáži, okrem absencie istenia sú vyšmýkané chyty. V rukaviciach kde je teplo, je úplne naprd grip. Musia ísť dolu a holými rukami to už drží o málinko lepšie ale fajne ide mráz za nechty. Po minúte už necítim či niečo držím alebo nie. Našťastie blbá časť skončila.



 
Vylezieme do šotoliny a už chýba len pár metrov výšky a sme hore. Krásny, panaromatický a farebný výhľad sa nám naskytá. Viditeľnosť je takisto úplne neskutočná a keďže netienia ani žiadne mraky...pripadám si ako v raji, nebi, Valhalle či jednoducho v inom svete. Nadupaný endorfínmi a usmiaty od ucha k uchu...

  Riedky vzduch síce škrtí v krku a trošku otupuje hlavu, ale aspoň dáva pocítiť že som stále ešte čaj.      
  Pri prvej veži zasadneme a dáme si do nosa, chlebík so salámou a paradajkami...boží! Hneď sa zlietajú miestny borci...krkavce lačné. Kŕmime ich chlebom a vidno že sú navyknuté. Postupne sú bližšie a bližšie. Jeden taký zasoplený mi normálne vyskočí na topánku a z ruky zobne. Nuž, šťastie praje odvážnym....nažral sa dochuti. Chcel som hodiť aj tým ostatným vzadu, ale krkavec, beťár, vyskočí a mávne krídlami, chytí odrobinku počas letu.




  Neviem sa rozhodnúť odkiaľ by šlo dobre odštartovať, alebo skôr lepšie. Buď severná strana, kde je miesto pre dlhý rozbeh a fúka slabulinko proti ale zároveň nemáme šancu chytiť žiaden stupák popri skale, pretože tam nesvietilo slnko ani mak. Druhou možnosťou je štartovať na JZ, kde občas dýchne termika ale sneh na šotoline nie je, mohli by sme teda šnúry podriapať. Bonusom je prílišný sklon a krátky rozbeh. Rozhodneme sa pre prvú variantu, lebo je vidno že v doline zafukuje sneh z diel od severu.





Keď už konečne odštartujeme, letom sa to ťažko dá nazvať. Silnejšie hodená skala, tak si prídem...studená skala ma tlačí v klesáku nadol. Pohľad je to však perfektný.







  Ďalší deň už ide fronta, boli sme sa prejsť na jednu skalu neďaleko Bolzana. Kým však prídeme, začína pomaličky snežiť. V polovici z 1500m prevýšenia sa otočíme v hustom snežení, pretože si netrúfam pustiť Paľa do IFR :D Aspoň sme sa trošku prešli.

 
  Stredajší plán je vzhľadom na severný foehn jasne pozemský. Rajčan poradí kam by sme mohli ísť... Za rohom je krásny, skoro dvestometrový ľadopád. Matroš máme, niečo si požičiame a valíme!






  Veneziaspitze alebo Cima Venezia je kopčisko z ktorého pri perfektnej viditeľnosti vraj vidno až do Benátok. Zo severnej strany je maličký ľadovec a z neho vyteká ten náš zamrznutý vodopád. Nástup je asi hodinový, nikde nikoho nieto. Medzi sezónami je totiž akási ďúra, ani leto ani sneh, tak sú skoro všetky chaty a reštiky zavreté. V polke nástupu vidíme jednu dvojicu v ľade, nevedno ako sa tam vzali ale lezú. Kým prídeme tak to vydrtia až hore. Môžme ísť my.



Prvý ide Šulák, ja sa dole potím s istením. Totiž nové laná sa krkvú ako dážďovka, keď ju chytíš. Mám čo robiť a bárz mi aj teplo je. Po pár minútach kričí zo štandu, že môžem ísť. Takže zimná premiéra :D Mačky mám síce turistické ale cepíny bárz poriadne. Nutnú dávku teórie ako sa hýbať a uhly pri ktorých zbrane držia, Zaškolenie ohľadom skrutiek do ľadu som dostal za pochodu. :D Ale napodiv sa mi ide veľmi dobre. Nohami mlátim do ľadu ako besný, cepínmi ale netreba, držia perfektne. Samozrejme aj preto, že je ľad dosť položený.



  Ruky mi nenatekajú a teda až na jeden drobný problém cez tkaý "karfiol" chytro vydrtím ku štandu. Prehodím skrutky ktoré som vybral nazad Palimu. Zaodiem sa do páperky, bo tu už celkom slušne fúka.

  Šulák ide druhú dĺžku, istím a uhýnam sa padajúcemu ľadu. ale aj tak ma jeden trafí do oka.



  Za prahom čo je tak 20m vyššie sa Paľo zaštanduje, pretože máme len 10 šróbov, z toho sú štyri na štandy.

  Zruším, zhodím páperku a poďho nahor. Ide sa mi znova dobra až dokým nedoleziem do časti, kde je ľad síce mäkkučký, ale hlavne mokrý. Mačky aj zbrane v ňom držia dobre, ale keďže nemám nepremokavé rukavice, celkom rýchlo mi je zima. Doleziem do štandu a tam sa rozhodneme pre krátkosť slnečného svetla a nedostatku skrutiek pre zlanenie.



   Paľo zviaže laná a omotá okolo akéhosi ľadového stĺpu aby sme potom laná mohli stiahnuť dole bez straty skrutky. Ja, problematiky neznalý som v kľude, až dokým len tak kútikom úsť nepovie že voľajak to praská.... :D


 Ľudia sa prirodzene boja toho čo nepoznajú, niekto sa bojí lietať, pretože nerozumie turbolenciám, či neverí šnúrkam. ja nepoznám ako funguje ľad, čo vydrží, takže mám čoskoro tiež naložené. V štande som zostal sám a spolulezec pomaličky zlaňuje. Hypnotizujem stĺpik, aj šrouby na ktorých visím...pre istotu si zatnem aj zbraň povyše, keby náhodou povolili :D čo je hlúposť, ale kedže mi Pali nepovedal že podržia aj 2200kg, tak neviem.  Vždy keď pohodím hlavou, ozve sa praskot....v tom silnom vetrisku mi to príde ako keby praskal ľad.  Naložené druhý krát :D Už si predstavujem pád dole, odtrhnuté ruky a nohy... Ako predprípravu na zahučanie kochám sa pohľadom na okolité hory. To ma ukľudňuje pretože takto skončiť ja aspoň príjemnejšie ako nadzigať autom do stromu....To že praskot spôsobujú odlepujúce sucháče v prilbe mi v tej chvíli nedošlo.
  Aspoň som sa vybál dochuti :) pritom taká blbosť :D

 Paľo kričí z dola že môžem. Keď sa do toho opriem, strach by sa dal naozaj krájať. V kečke mi máta, keby sa ľad ulomil, nezrobím nič...Vydržal však bol dosť silný, ako Paľo hovoril...



    Kokšo, tak to bola šupa,. pecka, bomba. Chalani čo lezú seriózne sa určite smejú, ale pre mňa to bolo prvý raz...neskúsený si všetko predstavuje v najhoršom svetle.


     Pekne vymrznutý sa akurát so západom slnka dostaneme ku autu. Som šťastný ako blcha že sa mi nič nestalo a dal som to bez poisky :D Pali je zase rád že poliezol krásny ľad ešte ani zima nezačala...na SVK.


   Takže prvé rande dopadlo ako dopadlo, nebolo to najhoršie, aj sme polietali, aj poliezli aj sme sa vybáli... nádherný zážitok. Zima je dlhá takže určite sa ešte vrátim!

   Týmto sa chcem poďakovať najme Šulákovi, že sa na to dal nahovoriť a mal so mnou trpezlivosti. Rajčanovcom za to, že nám poskytli perfektné nocľažisko, kopec rád a postrehov a domácu váru, vďaka ktorej sme mali sily na rozdávanie.

Otestoval som Denali v drsnejších podmienkach, nazbieral nejaké skúsenosti aj pár červených krviniek. Aj Zajo ma podržal, nezmrzol som :)

  Ešte samozrejme musím mnoho halušiek pojesť a mnoho toho pozažívať aby zo mňa bolo niečo iné ako slabo vylúhovaný čaj, aspoň je motivácia!

           








piatok 6. novembra 2015

Slavkovsky peak trilogy (for my English speaking friends)



 Once the weather improves, Indian summer is coming in the end of October. Days are shorter and the thermals aren't so strong to achieve some distance. Its time to train an endurance! With a friend of mine, we are going to plane someproject for winter, especially flying in High Tatras. Warm up for this season will be the trilogy of Slavkovsky peak. Our goal will be to reach the top of Slavkovsky peak (2452 amsl) from Jakubkova lúka (Jacobs meadow), a small and almost flat ski resort, which is very good landing place. One "round" will have 1430 metres of ascent and  should take 3hours. Our "base camp" will be at Hrebienok, where we will keep our car with food and other supplies, it is 200m higher then LZ on the way to top.  We want to make this"round" at least three times, but we will see.
  So the day comes at 26th of October, when inversion is lower then LZ and slow SW wind blows.
Get up at 2:50 and rush under the hill, drink RedBull and start hiking at 4 o'clock. Under the shining moon and freezing night we are closer to first top with every step. We have  reached it before end of the night.  We are enjoying performance of rising new day and admire beautiful game of colors and shadows around us, this theater playing without any noise, and its for free. Great feelings are improved by the endorphins in blood.

  Here is first ascent LIVE TRACK on Airtribune




The soonest time for flying is 6:18 am, because, we cannot fly in IFR, and it is time of sunrise. Our takeoff is 200m lower than the top. It is because there is no snow here, only rocks, so impossible jump in the air without tear up our canopies. But there is some grassy place at Slavkovsky nos (nose). We took off with low backwind, small rocks are makingfew problems and tear up some lines and fabric, but nothing terrible, Denali still flying like before :). Flying near the rocks, knee timber in morning "golden hour" is so fantastic.

First flight TRACKLOG









I pack up my Gradient Denali into backpack as fast as possible, and drink something. We are hiking to the "base" where our car is waiting for us with a food. With full "tank" we are climbing up again. Sun is slowly warming the ground and enhancing the colors. There is an inversion down in the valley, only Spiš castle is out of it. So beatiful!

Second ascent TRACKLOG




  On top, we are before ten o'clock and this time we are enjoying different game of colors. Sun shines and threes down in the valley looks like in fire.




Again we must make 200m down, to our takeoff. But this time, slow front wind helps us to took off easily. Awesome loneliness in the sky...only soud of the wind in the ears. I am descent in spiral to loose some altitude and save time

Second flight TRACKLOG




   After landing and packing, I eat some energy bar and drink energy drink. My legs have solidified a bit. I am not as trained as my friend, also I don't have light boots. After reaching our "base camp" I need to eat something salted to prevent colvusions in legs. For taste I ate few nuts and drink something. I feel 3000m ascent in my legs and six hours of walking. After break, we start to hike up again. This time i need some "hero metal" music. No talking just focusing on breathing and steps, steps not so long and long, but fast.




  Somewhere in middle, Zdeno change to another "gear" and move away from me in a speed which I cannot reach. My focus on path is little bit worse, I am stumbling from time to time. I got to serious trouble, I lost my bottle with water. All the devils! Zdeno is so far away, my telephone does not have any connection and he has earphones, so he is deaf to my scream. But fortune helps me, at last possible part i scream in pause of music and he stops. He is giving me some water and we continue together to summit. We met Pawel Faron with friends there. But I am so exhausted to talk with them. Summit time....ah..so amazing. Sitting, eating, drinking...enjoying weather, visibility and nature....summits are residences of Gods. Men trust in it for many thousand years. I can understand them bit.

Third ascent TRACKLOG




  After some time spent at peak, we go down and take off for last time, with 4 m/s SW wind. I soar to the west and fly low above the ground. Just enjoying my flying existence. Smiling and laughing, thats what i do when i am flying...endorphins working hard!




 If I can choose to spend my life somewhere, it will be in the sky or as high as  possible...and of course I will do it!
 TRACKLOG




  From LZ to "base" its just 200m ascent and three kilometers and again, we enjoy it. There is a plenty of food, radlers and clean, soft and dry clothes in car. So nice feeling to change it.

Third flight TRACKLOG  









Recap of this beautiful day is as follows: 4300 ascent meters, 28 kilometers distance by walk and time 9 and half hour. My big thank you is to Gradient for great, easy to takeoff and really light Denali, also i thank ZAJO for great outdoor stuff and at last but not at least my big thank you goes to  Zdeno Vacke, who guided me to survive this and hopefully many other projects in the future. His knowledge about mountains and body is very useful, so thank you once again!






 At the end, maybe we can make it for 4th time, but i really want to fly down, and we cant make it before darkness, so next time? Maybe 5th times?
















  Big thank you for translation Michi!