nedeľa 28. februára 2016

HIKEMALAYA /EN/



Tatras, the Alps, the Carpathians, the Stara Planina moutains ... Nice hills they are ....but maybe is time push my limits? In December I dream on about some trip to south somewhere....to fly and hike and especially explore something new. I was thinking about Atlas, India and Nepal. I decided to not go to the Moroccan Atlas, locals said that is no more than 3h thermals in February, and its hard if  Ailos had a good mood, supported by excessive consumption of ambrosia or what ... India is good in April, but in that time i can fly a lot in Europe. So the card fell on Nepal. For hundred devils I must go there!  And he began to speculate, to identify what and how. However, distance is very big, ticket cost quite a lot and there are mountains as otherwise, the biggest in this world. Many thanks especially to Jan for advice as to the case, Stan for tips on weather and appropriate period to visit. And of course, my benefactors for borrowing all sorts of cool things, from water filter, gas cooker and UV filter, gopro and solar panel! The you-years would not have taken place without the support of our Slovak headers, since this SKYBEAN who gave me pennies needed for the airticket. I obtain 3.5 kg new steed, XC5 of the Gradient, this time in the Ultralight version of the X-Alps and lot of outdoor equipment from ZAJO, thanks a lot, buddies!



 It will be hard i think because I chose the supposedly "very strong" period, the Google wrote it, so hopefully it will be true. The departure of a few days left and I fall through the unexpected fear, what if this is not done, what if they are not fly over no possible landing area? What when will blow strong west wind, and the cloudbase will be low? What if I do not have enough to eat, where to sleep or take off. However, these doubts I dont feel for first time. The truth is that compared to past actions, this is a little bit rougher and bolder and crazier. Because I'm not going "only" fly, but also to hike ... At the takeoff from the landing, to sleep in a tent everywhere or maybe in locals houses, so adventure is guaranteed)... so ... That's why I dug up something I wrote before going to Romania but not made public.




"I am writing this on 06.06.2015 and no one knows why, but i want to say you my motivation if something bad will happened to me. 
 Life is a great gift, however, has its limits defined by time. Each of us got  the option how to live, someone thankfully hale and hearty, someone sick or confined to a wheelchair. you see, I was lucky enough that I was born healthy and later just few fractures or joint pain I have it still was exceedingly I was happy about it, I was looking forward out of it that I can run, climb, walk. and so I did everything. I loved the movement and outdoor life, in nature, on the road. the biggest has filled up flying to it I sacrifice everything, probable if you are reading this article, my life. As you are all no doubt heard about the incident on Rozsutec, or read the story of Dean Potter, many discussants criticized what they did that leave the family, hazarding with their own lives. But know  that your life is really just your and do with it what want. My motto was live my dream, so that I was ready to die at any time with a happy heart because I have lived every day as if it was to be my last. The fact that someone flies, climb or jumps BASE does not mean that he wanted to die, but he just enjoing the world and life itself. Someone enjoying live without objective (i dont blame him) but it was not my destiny or perhaps Dan Osman´s. We try to push the limits, maybe just our, maybe  sometimes meaningful, sometimes meaningless. But even master cuts himself. Maybe I was cut myself, in strong lee side, or low over the trees, maybe just above the rocks, or simply eaten somewhere by bear, can become many things .... but my life was wonderful! Who knew me personally, I knew that I was very happy and often carefree, I owe this to my dream that became true. But I'm not here ... I sailed off somewhere else, maybe in heaven, hell maybe, maybe to the Valhalla, and maybe I'm just died, as proclaims science. But believe me, I died happy .... You may take me as an example, whether good or bad it is your choice. For me it was heroes like Messner, Alexander Supertramp McCandless or Chrigel or Kleja... wouldnt serve others by your example ...  Use your free time to the fullest, spend it with its closest friends or family but not in front of TV, PC, go out! Travel! Hike! Play sports! Enjoy!


P.S. If after me remained parachute, harness, or vario and I didnt ruin it, please give them somehow beginner, or someone in need of money.  '



... Yes, I was scared! but i stay alive after Romanian trip and now is something bigger in front of me! (it was not so hard as everyone tells me before my departure)



  Articles of trekkers who completed a hike around Annapurna with a backpack on back, I reproached something like Nepalese proverb: "Do not try to change Nepal, Nepal will change you!" So curiosity with me rattling, I am exceedingly anxious-what's will change with me and my perception of the world. Eightthousand metres peaks are not visible for each and every day .... Trekker really have a perfect experience, but the icing on the cake will be just that flying. The spiritual dimension of flying is really hard to describe, particulary on places such as the Himalayas !! I will be happy if its grandeur touch height 5000 meters above and the temperature up there I cant imagine. These walls must be something amazing, be sure to come as a speck, fragile and uninteresting.


 The plan is : from Bratislava by plane to Dubai, then sleep 19hours on airport, jump into another to Kathmandu. (The way I will enjoing of view through window down the mountain, I deliberately take a seat on the side where they will be larger moutain ranges). In Kathmandu I decide whether I go if, straight from the first hill, or go to Pokhara ... and it still do not know how. There'll have maybe two days flying and testing new Avax and local conditions of Sarangkot and then heads out for adventures to the west, above the Annapurna and Dauglíri. I found a sort of itinerant place of sanctuary, that I would like to visit. Along the way, however, some problems. The most windy valley in Himalayas and 3500 m wooded hills and rocky peaks, narrow valleys and no landing place at about 15km. It will be bigbeat! If the west wind is too strong, I will turn to the east, above the Annapurna and Manaslu. How much it will possible fly with east direction. That's the plan, but of course the 80% it will develop quite differently. I calculated that if I have a day was able to fly away 50km, it would be awesome. Incredible hike and fly experience in the Himalayas (although only the tiny but still!) should be  HIKEMALAYA!



I hope that you acquire Nepalese SIM card and I can occasionally throw something on FACEBOOK PAGE of my team. I'll have SPOT and which I hope will work and there is a page on LIVETRACKING. In the backpack is also a tourist diary where I honestly remarking experiences and trivia during certain boring evenings under bilions of the stars and most famous and exiting moutain range in the world ... that after his return throw to digital form and I will also translate into English, I will post it here...
If i will return, of course! :)

Here is rest of story

NAMASTE!

 Please dont think I consider myself as a brutal sportsman doing everything. I am in fear as everyone else :)

sobota 27. februára 2016

HIKEMALAYA /SK/


  Tatry, Alpy, Karpaty, Stará Planina...Pekné to špice....čo tak posunúť svoje hranice? V decembri som sa rozsníval, reku skočím si na juh volakde....polietať i pochodiť a hlavne zažiť niečo nové. V merku bol Atlas, India a Nepál. Do marockého Atlasu som nešiel, miestňaci tvrdili, že viac ako 3h termiky vo februári nehrozí ani keby mal Ailos výbornú náladu podporovanú nadmernou konzumáciou ambrózie či čoho...proste slabota, inverzky a tak. India je dobrá až na apríl, to sa dá už aj tu v Európe mútiť. Takže padla karta na Nepál. Sto čertov nech ma rohom do boku kole ak tam nepôjdem, povedal som si. A začal špekulovať, zisťovať, čo a jak. Predsa len, diaľka je to prepekelná, letenka stojí dosť veľa a hory sú tam ako ináč, najsamvršatejšie na tomto svete. Veľmi ďakujem najmä Janovi za rady ako na vec, Stanovi za tipy ohľadom počasia a vhodnej periódy na návštevu. A samozrejme mojim dobrodincom za zapožičanie najrôznejších vychytávok, od vodného filtra, benziňáku či solárnych panelov, kamery, foťáku.... Tento vý-let by sa nemohol uskutočniť bez podpory našich slovenských hlavičiek, tuto od SKYBEANU, ktorý mi dali groše potrebné na letenku. Zajo ma patrične zásobil novým matrošom, takže nevymrznem a k tomu som fasol som nového 3,5kg tátoša, XC5 od Gradientu, tentoraz v ultralight X-alps verzii....anciáša, prekrstím ho na Avaxiáša! :D



  Bude to asi poriadna nakladačka, lebo som si vybral vraj "very strong" periódu, tak písali na googli, tak to hádam pravda bude. Do odchodu zostáva pár dní a mňa prepadáva nečakaný strach, čo keď to tak nebude, čo keď nepôjde preletieť cez tamtú zasekanú oblasť? Čo keď bude fúkať silný západný vietor, či základne budú nízko? Čo keď nebudem mať čo jesť, kde spať či pristáť. Holt, však tieto pochybnosti nezažívam prvý krát. Pravda je tá, že oproti minulým akciám, táto je o málinko drsnejšia a odvážnejšia a šialenejšia. ďaleký to kraj, hory vysoké a podmienky silné...a pretože nejdem "iba" lietať, ale aj chodiť...na štarty z pristátia, spávať v stane kadetade, prípadne u miestnych...takže zážitok zaručený...
 Preto som vyhrabal čosi, čo som napísal pred odchodom do Rumunska ale nezverejnil.

"  Píšem to dňa 6.6.2015 a nevedno prečo ale prepadla ma potreba vyjaviť  sa Vám, keby sa mi niečo prihodilo........
  Život je veľký dar má však svoje hranice vymedzené časom. Každý z nás dostal aspoň nejakú tú možnosť žiť, niekto chvalabohu zdravý ako ryba, niekto chorý a či pripútaný na vozík. Viete, ja som mal to šťastie že som sa narodil zdravý a až na pár zlomenín či bolestí kĺbov som ním stále bol a veľmi preveľmi som si to vážil, tešil som sa z toho že môžem behať, liezť, chodiť. A preto som to všetko aj robil. Miloval som pohyb a život vonku, v prírode, na cestách. Najväčšmi ma napĺňalo lietanie, ktoré mu som obetoval všetko, pravdepodne ak čítate tento článok, aj život.
 Ako ste všetci určite počuli o incidente na Rozsutci, či čítali príbeh Deana Pottera, mnohí  diskutujúci kritizovali to čo urobili, že opustili rodinu a že hazardovali s vlastným životom. Ale vedzte že váš život je naozaj len Váš a robíte s ním čo uznáte za vhodné. Mojím heslom bolo žiť tak, aby som bol pripravený kedykoľvek zomrieť s radosťou v srdci preto, lebo každý deň som žil ako keby mal byť môj posledný. To že niekto lieta, lezie, či skáče BASE neznamená že chce zomrieť, ale že ho baví svet a dokáže si svoj pobyt na tomto svete naozaj vychutnať. Niekoho baví žiť bez cieľa, (nevyčítam mu to) ale to nebol môj ani trebárs Osmanov údel. Bavilo nás posúvať hranice, niekedy zmysluplné, inokedy iba svoje vlastné, možno aj nezmyselné. Ale i majster kat sa utne. Možno som sa uťal i ja, v nejakom silnom závetrí, nízko nad stromami, tesne nad skalami, alebo ma proste kdesi zožral medveď, stať sa mohlo všeličo....ale môj život bol krásny! Kto ma osobne poznal, vedel že som bol veľmi veselý a často až bezstarostný, vďačím za to svojim snom ktoré sa stali skutočnými a napĺňali ma. 
 Ale už tu nie som...odplachtil som niekam inam, možno do neba, možno do pekla, možno do večných lovíšť (plachtíšť :D ) a možno som iba umrel, ako hlása veda. Ale verte mi, zomrel som šťastný....

 Možno si zoberiete príklad, či dobrý, či zlý  to je už na Vás. Pre mňa bol vzorom Messner,  Christopher McCandless či Chrigel, Kleja...nechcel by som slúžiť  svojím  prikladom iným ale...sakra stálo  to za to! Využívajte svoj voľný čas naplno, trávte ho so svojimi najbližšími ale nie pred telkou, choďte von! Cestujte! Turistikujte! Športujte!

 Tak a teraz sa naozaj porúčam.... dobre sa tu majte a vzájomne si pomáhajte! Ak sa mi bude dať, určite u Ailosa či kohokoľvek zodpovedného, vybavím vám počasie každý voľný deň, len mi dajak dajte vedieť že ktorý presne a nejaké tie detaily (dostupy, smer a sila vetra...)

P.S. Ak po mne zostal padák, sedačka či vário a nevzala ho skaza, venujte ich prosím nejakému začiatočníkovi, či niekomu v núdzi peňažnej. (škoda hormónik, že si ešte menší a tenší ako ja, rád by som ti moje krídlo dal....len musíš viacej stroviť :D )  "

Z toho vyplýva...že áno, bál som sa! Už sa len teším!
V článkoch rôznych trekkerov, ktorý absolvovali túru okolo Annapurny s batohom na chrbte som vyčítal čosi ako nepálske príslovie: "Nemeň Nepál, Nepál zmení Teba!" Takže zvedavosť so mnou lomcuje, som veľmi-preveľmi nedočkavý, čo to so mnou a mojím vnímaním sveta urobí. Predsalen osemtisícovky sa nevidia každý deň....trekkeri majú naozaj perfektné zážitky, ale čerešničkou na torte bude práve to lietanie. Duchovný rozmer lietania sa naozaj ťažko popisuje, dupľom na takých miestach ako sú Himaláje!! Budem rád ak v ich majestátnosti poškádlim výšku 5000m tie teploty hore vyššie si ani neviem predstaviť. Tie steny musia byť niečo úchvatné, určite si prídem ako smietka, krehká a nezaujímavá.





 Plán je asi nasledovný....z BA osedlám Flydubai boinga do Dubaja, pochrápem si nejaký ten čas na letisku, preskočím do onakvejšieho viača do Káthmandú. (cestou sa budem priposierať z výhľadu cez okienko dole na hory, zámerne som si dzigol miestenku na tú stranu kde budú väčšie gury). V Káthmandú sa rozhodnem či pôjdem už rovno z prvého kopca, či pôjdem do Pokhary (už tam bude lietačská výprava Orešancov tak sa možno vidíme)...a to ešte neviem ako. Tam si dám jeden možno dva dni lietanice a ošahávačky nového Avaxiáša a miestnych podmienok z Sarangkotu a potom vyrazím vstříc dobrodružstvu smerom na západ, popod Annapurnu a Dauglíri. Našiel som si akési putovné miesto so svätyňou, ktoré by som rád navštívil. Po ceste je však niekoľko problémov. Najveternejšie údolie v Himalájach a 3500m kopce zalesnené a zaskalené vrcholy, úzke doliny a žiadna pristávačka na cca 15km. To bude riaden bigbít! Ak bude západný vietor príliš silný, zvrtnem to na východ, popod Annapurnu a Manaslu. Koľko to na východ len pôjde. Taký je plán, ale samozrejme na 80% sa to vyvinie úplne inak. Počítal som že ak by som za deň bol schopný uletieť 50km, bolo by to peckové. Špicová hike and fly skúsenosť v Himalájach (síce iba tých prťavých ale aj tak!) čiže HIKEFLYMAYA!


 Dúfam že si zaobstarám nepálsku SIM kartu a  budem môcť občas niečo hodiť na FB. Budem mať so sebou SPOT-a ktorý dúfam bude fungovať a tu je stránka na LIVETRACKING. V ruksaku bude aj turistický zápisník, kde si poctivo budem poznamenávať zážitky a drobnosti počas určite nudných večerov pod miliardami hviezd v tých najpeckovejších kopcoch na svete...ktoré neskôr po návrate hodím do digitálnej formy a  dám aj preložiť do angličtiny, zverejním ich tu..(díki Michi, šľak ťa z toľkých kecov trafí!)
Ak sa samozrejme vrátim :)

NAMASTE!



pondelok 22. februára 2016

Ako motykáma Záhradky kypriť...

 

Poznáte to, keď vás mrlé žerú, svalmi šklbe, nohy si pýtajú nejakú tú zátaž. Trošku som si v horúčkach poležal a normálne ma išlo od nervu rozdrapiť ako gumu v trenkách. Tak sme počasie nepočasie vyfrčali s teammate Marekom do Tatier. Samozrejme nikam inam ako na obľúbenú a najvyššie položenú Terynu. Nabrali sme si matrošu a úplne bez plánu sme v piatok večer nažhavený frčali v tom frajerskom marekovom hintove 4x4. V Smokve už nesmoklí ale sneží.
  Hátyžáky máme ovešané kadečím možnm, od cepínov, cez laná, prilby...dnes pribudli aj lyže. Bo snehu je prepekelne moc. Už to pôjde aj do lavín, preto asi do žiadne steny a na štít sa liapať nebudeme...len sme proste potrebovali vypadnúť tuto zdola...nazad do miest kde je nám dobre, kde sme šťastný a slobodný.

 Na Hrebienku si podkujeme nohy lyžámi a poďho,...mne sa v lezeckých topánkach ide parádne, nuže, mäkké sú. Pri Studenovodskom potoku prefrčíme cez nejakú mláku, bo tu ešte nemrzne. Ale o sto metrov vyššie už hej a o srandu je postaranô, lepí sa nám sneh ako smola na sklznice. Síce papieráky máme ale aj tak to je cítiť. Tak vyzúvame tie kopytá lyžové. šúpeme namrznutý sneh dole nožom :D

 Za Zamkou nás dobiehajú češi "all dynafit "style. pod Hangom začína preťahovať vetrisko, snežisko, tma ako v rohu a snehu ako predvolebných bilboardov....alebo sľubov. Zošuchuje sa nám pod lyžami ktoré sme si zaobuli a tak si ich znova vyzúvame. Dobieham jedného čecha, bo druhý mu ufujazdil. Týpo že " hele, vole kam jdete?"
 "na terynu, kam inam?"
"nevyviedli by ste mě tam? já som sa stratil a nikdy tady ani nebyl...."
Tak čo by nie, brodím prvý, druhý ide stratenec a tretí to istí marek. Ide sa mi celkom dobre, som sa napráskal na večeru zemiakového šalátiku a takýchto brodeníc som si už len túto zimu pár odbil.
 Proti vetru nevidím nič, lebo fučí tak 15ms a sneh mi kole do očí. Pozerám sa teda iba do strán a dozadu ale tak nemáme sa veľmi kde stratiť, ani keď po chodníku nie je ani stopy. Na chatu dovejeme o POL DVANÁSTEJ, to jest za viac ako 4 hodiny zo smokvy, csa....ani mi to tak dlho neprišlo. Ešte sme sa poriadne zhorcovali so štastne nájdenými brami čechmi a do hajan.

 Ráno mi ale nie je do reči, ani mak. Nikam inam ako na Zamku na ten ľadový festival nedjeme. Však je snehu strašne, ja som si zabudol prilbu a marek mačky :D
  Zlyžovať to dole v papierákoch, metri prašanu a v horolezeckých topánkach čo síce na chodenie sú tvrdé ale na lyže to nieje ani mak...je šmak. Čo sa týka pádov sme na tom 4:4 s Marečkanom. Skialpoši sa nám smejú ao sa gúľame dolu....al ja naozaj viem lyžovať, aspoň troška....však od dvoch rokov som na nich už brúsil miestne grúniky.


 Na zamke postretáme známych, toť Roba Lubyho ml. Mária Piťucha. Ja som zaproboval amatérsku kategóriu a spokojne išiel dopočutia. KeĎ som odchádzal Robo práve doliezol trať ako prvý úspešne...no gratulujem, má pary jak lokomotíva.
 Cestou domov stretnem vo vlaku teammate Kupka Strmeňa aj s kamarátom čo mi naložili chlebíkov a keksíkov a objedám sa doparády až domov.


 Domocem sa domov až v nedeľu...a v pondelok ideme na ľady aj so Šulákom a Danielom. Aj keď má byť dosť horúco, chceme to ísť oprobovať. Paľo rozhodol že pôjdeme na Záhradky, celkom trefne nie záhradku polievať ale záhradka polieva nás.



 Mokrý som jak pes, aj do kopýt mi natieklo, cez diery od mačiek čo som do nohavíc presekal. ľad je kašovitý ale zase drží to krásne. Záhradku kypríme motykami a ona nás za odmenu polieva...krása. Miestami sa viac cítim ako potápač než ako ľadoborec...


 Zbehneme dolu, cestou ešte stretnem Kamila...a pekný deň, hoc len na prvej hranke ale predsa Tatranský.


  Pravdepodobne posledný krát tento rôčik zima v Tatroch, aj keď no....motyka streliť môže. Ale už sa do teplých a hlavne vysokých krajov poberám...letenka zakúpená, vecí popožičiavaných. Ešte zohnať gľajta....a nabrať stratenú odvahu a ďalšie dobrodružstvo, ktoré tentokrát predčí všetky predchádzajúce!





štvrtok 18. februára 2016

First one official "training"


THIS IS IT! Ďurifuk  goes for X-pyr!

Of course, not alone, but his team members are:

Jakub Strmeň, competition and tandem pilot, Relaxed flyer, driver of support vehicle, cooker, navigator and I hope also partially helpful meteorologist, a person mowing the lawn at take off place and most importantly, teaser.

Marek Zemko, Tatry‘s climber, Gerlach’s push ups champion and heavy goods sherpa, certainly not as serious fart.

Well, what’s going on here? Why so much spam? So much chaos and so many words? When lounging around Tatras I have found new readers (hearers are hearing, anyone commanded, listeners are listening, not telling anybody anything .... you just read J

As many of you know, I am definitely not any hard rock-climber, runner or t.o.u.r.i.s.t..... there is only one thing that I am good enough in – I can say with respect – and it’s paragliding. Good enough means that even more could be done, but you know, you either have pennies but do not have the time, or you have the time but the pennies are very deep in your wallet. That's my case. But when you really want and train, everything is possible, perhaps if I would work harder, some results will come. Everything can happen, you just need to want and do your best for it. A few days ago, it came to light that what I've gambled on, what I convinced myself that way that leads in this world, through the Pyrenees. This will be our ring in pure sporting competition. 

Back to the point.  I moved further into the so-called hike & fly level, so adventure plus tourism multiplied by flying two times. There has been written a lot about it, thus I'd rather quote Zdeno Vacke:

"Paragliding has had in the world for more than 30 years of tradition and like any other sport it is developing in different directions. Someone likes long flights so he is able to travel through half of the world to try them, e.g. go to fly to South Africa, Brazil or Kenya that there flew 400 kilometers or more during a single flight. Another one is looking for an ultra lightweight equipment which allows to climb any hill by walk and quietly tumble into the valley. Flying long flights so-called "cross country" like any other soaring sports is based on a combination of an appropriate weather conditions and pilot's skills enabling glider such as the parachute wing, stay as long as possible in the air and fly over different distances. This requirement corresponds to the equipment which represents "high end" in the development of aerodynamics. On the contrary, mountain flying or so-called "Hike and Fly" trend is a representative of minimalism. Seats of a weight up to 400 grams, parachutes weighing up to 4 kg and other ultralight equipment parts enable pilot to become nearly outdoor runner moving the country at the same speed as if he doesn’t carry back the flying equipment. What is, however, the advantage of both approaches in combination, it says the trend in extreme races such as the relatively well-known X-Alps and relatively new X-Pyr.

Relatively simple idea, which is common for all outdoor sports, so to get from point A to point B by using some of the sports tools, is the basis of this competition. Those funds are your legs, the device is a parachute and place the mountains, respectively the whole massifs such as the Alps from east to west, and the Pyrenees from west to east. By foot the big odyssey for runners of KILIÁNOVÁ format, for skiers maybe something for Bonatti’s nature, but a combination of air and ground challenge for every skilled pilot. And it should be added that this is clearly the most effective way of movement in the mountains, because pilots can fly over 200 km in a single day not only in the Alps. From the classic "bivouvac fly" when a pilot carries the necessary equipment for solitary stay in the nature, a competitor takes what is strictly necessary such as the parachute, seat, appliances, reserve parachute, helmet and backpack. Weight of the set is due to special materials reduced to 8 kg and it is quite possible and run with it. The rest stuff is managed by "suporter", the second team member, which moves the car and carries food and accommodation for the pilot. However, he must not help him to carry cargo, or to give him a lift or otherwise to facilitate his movement to the target. In addition to the time and material consumption, it is very difficult not to be nominated to such a race because there are no clear eligibility rules. Thus, it is an adventure race with everything as it is.“

So the first step to my imaginary sports Valhalla would be completed. But to be chosen does not mean automatic success. For me, this means that in six months I have to be perfect, any hill can’t be any problem, any distance, and any non-flying weather. So hurry into the mountains up to sweat, freeze, fear ...

 Therefore, preparation must be versatile, while striving to reach serious air kilometers, it would be better to have hydraulic instead of legs. So heavy backpacks, boots, hoes and others, it would be good to have too little oxygen as well. Along with teammate Marek we are carrying for a couple of weekends. This Friday, Saturday, he is not available but it does not change things much. Only that I will not be a super climber, but just a walker. At least I can take a pretty heavy “hátyžák“ (as my grandma the old bag used to call).


  I take with me a sister of the "most senior" (PhD student, how should I name him), fresh member of our university mountaineering club Slavia. I planned to carry some kilograms, the girl would walk in the winter little bit while a few drops of sweat dropping down which means a nice weekend just happened.


  It seems that it hangs over us a bad constellation of stars. Train is late one hour in Vrútky already. At stationon the way they announced through the intercom that a nurse is needed as some troublemaker injured his head. Poprad shows on the board half past nine. Today's plan to Tery cottage and Baranie rohy will be difficult to catch until the dark. In Smokovec we went for acidulous water and together with the guys from telecommunications we are moving to Hrebienok. Very great damage would be to destroy the shoes on asphalt, we saved a good three quarters of an hour. Beautifully snowy Lomnicky peak which proudly clouds blown away from his face, welcomes us back ... "at home" (Messner said something like my home is where my kids are. My home is where I feel good. Under the clouds, in the hills, on them or under them!)

We are meeting Jozo Kubáni in front of Teryna and he haunts us because of avalanches. While it is number two, and number two means the most disasters, as it is only 'moderate' risk. If we do not like it, no problem, we will turn around. We will eat the big portion of the cabbage soup at the mountain hut let’s go in the footsteps to Rohy. A tree frog (it’s me) argues that until we get on the top, the peak will not be covered by clouds. Although the snow is more than a lot, powder snow, and firn is laying under it, but it does not tend to be kind of lapsing. You can see some of those snowy sheets ...

I'm taking one of the borrowed ice axe, and the other one badly fixed was leaving away from the “hátyžák“ (backpack) to the snow, while we have not noticed it until it was too late. We have reached the top in the best moment. It is four p.m. and five minutes after us the Sun goes down behind Ľadový peak.


I will spend some attention to these views, because – o shit - it is so pompous. We are above the clouds, high, so high. Golden hour with long shadows models already spectacularly sculpted Tatras. No matter how many times I stand here, but it's always something different, something new, something awesome. As icing on the cake it is shown swirling snow from Ľadový štít, but it is too far to make a picture and to be honest, such a view I selfishly keep to myself only :)

   
I fill in quickly some kilojoule in the form of peanuts and “harula” (potato pancake), and it feels really good. A little bit frozen we can go down once Helios went behind peaks, truly, it is getting cold, fortunately that I have “páperôčka” (anorak) of Zajo brand. We come to the mountain hut safely before full dark. People from the hut will not leave us hungry, we eat some goulash and we are happy. Red cheeks, frosted hands. It is very comfortable to sit in the cottage with full stomach.


In the morning we get up at half past five as we want to get to Lomničák. Pedestrian terrain using of course. Through filmmaking drain into the saddle of Lomnický and there it will be clear whether we will go to the top or not. First, because of the weather, and than because of the condition of my sparing partner or level of snow. Since it's been on Baranie a lot and windy as well, it can be really hard in the drain.


After a bit chaotic breakfast we go down to the start and let’s go to the top again. Sunrise between two layers of cloud. Fog in the valley and cumulus at about 2100 meters. Red is all around me thus I'm so excited. Even more the rocks are affected by the fire colours of clouds. All it takes only a short time, perhaps five minutes and it's gone .... Another of the experiences that I will remember to grove.


There is a lot of snow in the lee of the rocks. I am moving zigzag on the rocks, grass and select the smallest mud. Not to let something start unnecessary. But everything keeps beautiful.

In the saddle we twisted back, in the morning the clouds did not move by more than 100-200 meters, so we will see probably a great white nothing. Moreover, a girl is getting tired, so let to keep it for the next time.

Trough ski slope down to Lomnice on track to Poprad. Perfect! Train is coming within an hour, so we take a pleasure in the view
 of the greens. I wish to be here again soon. Not by coincidence, but along (also) from Baranie rohy, we went to shambles,
 and tried black pudding (jaterničky). Oh, truly nothing wrong to me before but I´am better now! 




















nedeľa 7. februára 2016

Z Baraních rohov na jaterničku


  A JE TO TU! Ďurifuk aj s tímom ide na X-pyr!

 Samozrejme nejde sám, jeho teammate sú:

Jakub Strmeň, pilot C a T, relaxačný preletár, šofér podporného vozidla, varič, navigáror a dúfam aj čiastočne nápomocný meteorológ, kosič štatovačiek a to najdôležitejšie, vtipálek

Marek Zemko, horoliapač tatranský, klikovač gerlachovský a nosič ťažkonákladný, určite nie je vážny ako prd

Dobre a o čo tu vlastne ide? Prečo toľký spam? Toľké haló a toľko rečí? Keďže som si flákaním po Tatrách našiel nových počítačov (poslucháči poslúchajú, nikomu nerozkazujem, počúvači počúvajú, nikomu nič nevyprávam....Vy iba čítate :D ) 
  Ako mnohý viete, nie som žiaden drsný horoliapač, bežec ani t.u.r.i.s.t.a....jediné čomu by sa s nadsázkou dalo povedať obstojne venujem, je paragliding. Obstojne značí, že aj viacej by sa dalo, ale poznáte to, buď máte groše ale nemáte čas, alebo máte čas ale je hlboko do kešeni. Toť môj prípad. Ale keď sa chce a trénuje, všetko sa dá, možno keď sa pripriem, bude zo mňa niečo. Všetko sa dá, len treba chcieť a ísť si za tým. Pred pár dňami vyšlo na svetlo sveta to, na čo som stavil všetko, pretože som presvedčil sám seba, že tade vedie moja cesta týmto svetom, cez Pyreneje. Tie budú naším kolbyšťom v čistom športovom zápolení. 


 K veci. Aby som sa neopakoval o paraglidingu som niečo popísal TU. Posunul som sa ďalej do takzvaného hike&fly, čiže dobrodružstvo plus turistika krát lietanie na druhú. Popísalo sa o tom kadečo kadetade, radšej si dovolím si citovať Zdena Vackeho:

  "Paragliding má za sebou vo svete viac ako 30 ročnú tradíciu a ako každý iný šport sa vyvíja rôznymi smermi. Niekoho lákajú dlhé prelety a dokáže za nimi cestovať cez pol sveta a ísť lietať do Južnej Afriky, Brazílie či Kene aby tam preletel až 400 a viac kilometrov počas jedného letu. Niekto zasa vyhľadáva ultraľahkú výstroj, s ktorou môže na ľubovoľný kopec vyšliapať po svojich a v tichosti zletieť do údolia. Lietanie preletov takzvané „cross country“ je podobne ako každý iný plachtársky šport založený na kombinácii vhodných poveternostných podmienok a pilotovej zručnosti, ktoré umožnia klzáku akým je aj padákové krídlo, udržať sa čo najdlhšie vo vzduchu a preletieť rôznu vzdialenosť. Tejto požiadavke zodpovedá aj výstroj, ktorá predstavuje „high end“ vo vývoji v aerodynamike. Naproti tomu horské lietanie alebo tzv. trend „Hike and Fly“ je predstaviteľom minimalizmu. Sedačky, ktoré vážia do 400g, padáky s váhou do 4kg a iné ultraľahké súčasti výstroje robia s pilota takmer outdoorového bežca, ktorý sa premiestňuje krajinou rovnakou rýchlosťou ako keby si na chrbte neniesol lietajúce zariadenie. Aké je však spojiť prednosti oboch prístupov o tom hovorí trend extrémnych pretekov akými sú pomerne známe X-Alps a pomerne nový X-Pyr.
     Pomerne jednoduchá myšlienka, ktorá je spoločná pre všetky outdoorové športy, teda dostať sa z bodu A do bodu B za použitia nejakého športového prostriedku je základom aj týchto pretekov. Tými prostriedkami sú vaše nohy, zariadením je padák a miestom sú hory, respektíve celé masívy ako sú Alpy od východu na západ, či Pyreneje od západu na východ. Na pešo isto poriadna odysea pre bežcov Kilianovho formátu, na lyžiach možno niečo pre nátury Bonattiho, ale kombináciou vzduchu a zeme výzva pre každého zručného pilota. A treba dodať, že je to jednoznačne najefektívnejší spôsob pohybu v horách, pretože piloti dokážu nielen v Alpách preletieť za jediný deň aj 200km. Od klasického „bivouvac fly“ kedy si pilot zo sebou nesie nevyhnutný výstroj na osamelý pobyt v prírode, si pretekár berie to najnevyhnutnejšie a to padák, sedačku, prístroje, záložný padák, prilbu a batoh. Váha kompletu je vďaka špeciálnym materiálom redukovaná na 8kg a je celkom možné s ňou aj bežať. O zvyšok vecí sa stará „suporter“ druhý člen týmu, ktorý sa pohybuje autom a nesie stravu a nocľah pre pilota. Nesmie mu však pomáhať v nosení nákladu, prípadne ho viezť a inak mu uľahčovať jeho pohyb do cieľa. Okrem časovej a materiálovej náročnosti je veľmi zložité vôbec sa na takýto pretek nominovať, nakoľko neexistujú jasné kvalifikačné pravidlá. Je to teda dobrodružný pretek so všetkým ako má byť."

 
  Takže prvý stupienok do mojej pomyslenej športovej Valhally by bol. Ale iba byť vybratý, neznamená automatický úspech. Pre mňa to znamená že za pol roka musím byť proste makak, akýkoľvek kopec nesmie byť problém, akákoľvek vzdialenosť, akékoľvek neletové počasie. Takže hor sa do hôr potiť, mrznúť, báť sa...
  Príprava musí byť teda všestranná, dokým začne honba na seriózne letecké kilometre, načim je mať namiesto nôh hydrauliku. Takže ťažké batohy, topánky, motyky a vôbec, dobré by bolo aj málo kyslíku. Spolu s teammate Marekom sa vyvlačujeme už pár víkendov. Tento piatok, sobotku, síce nemá čas ale to na veci veľa nemení. Iba to, že nebudem super horolezčiť, iba chodiť. Aspoň zoberiem poriadne ťažký hátyžák (ako stará mať batohu vravievali).




Beriem zo sebou sestru "služobne najstaršieho" (doktorant, no ako by som to zaonačil), čerstvú členku nášho univerzitného horolezeckého klubu Slávia. Reku ja si ponosím kilečká, dievka si trošku pochodí v zime, pár kvapiek potu upustí a pekný víkend za nami.

 Zdá sa že nad nami visí zlá konštelácia hviezd. Rýchlik mešká hodinu už vo Vrútkach. Na stanici v LM zase cez vlakový interkom zháňajú lapiducha, lebo nešťastník akýsi, hlavu si roztrepal. Poprad ukazuje na tabuli pol desiatej. Dnešný plán na Terynu a Baranie rohy, bude ťažké stihnúť do tmy. V Smokve na kyselku a s chalanmi od telekomunikácií vezieme sa stopom na Hrebienčok. Preveliká škoda by bola topky na asfalte drať, ušetrili sme dobrú trištvrte hodinku. Nádherne vysnežený Lomničák, ktorému z hrdého, strmého čela mraky odfukuje, nás víta nazad..."doma" (Messner hovoril čosi ako, môj domov je tam kde sú moje deti. Môj domov je tam, kde sa cítim dobre. Pod mrakom, v kopcoch, na nich či pod nima!)







Pred Terynou stretáme Joža Kubániho, straší nás lavínami. Je síce dvojka a pri dvojke sa stáva najviacej nešťastí, lebo však je to iba "mierne" nebezpečenstvo. Ak sa nám to nebude zdať, čože, otočíme sa. Na chatičke strovíme poriadnu kapustnicu a poďho v stopách na Rohy. Rosnička (skromne ja) tvrdí, že kým sa hore vydriapeme, vrchol už v mraku nebude.
  Snehu je síce vyše práva, prašanu, a pod ním je firn, ale nemá tendenciu sa to nejak sklzávať. Vidno nejaké tie splazy... 

  

Beriem si jednu požičanú motyku, druhú nanič upevním a porúčala sa z hátyžáku (batohu) do snehu, ani sme si to nevšimli, kým nebolo neskoro. Na vrch sa vyšmodrcháme v napríhodnejšej chvíli. Sú 4 hodiny poobede a 5 minút po nás, zájde Slnco za Ľadový štít. 
  
  Týmto pohľadom venujem nejaký ten odstavček, bo hrom do toho, také je to pompézne. Sme nad mrakmi, vysoko, vysokánsko. Zlatá hodinka s dlhými tieňmi modeluje už aj tak okázale vymodelované Tatry. Neviem koľký krát tu stojím, ale vždy je to niečo iné, niečo nové, niečo veľkolepé. Ako čerešničku na torte sa nám ukazuje víriaci sa sneh z Ľadového štítu, je ale príliš ďaleko na nejakú tú fotku a osobne, takéto pohľad si sebecky nechám len pre seba. :)


 Chytro doplníme do miešačky nejaký ten kiloJoul z arašidov a harule, ej či to dobre padne. Obmrznutý môžeme ísť dolu, ako zašiel Hélios za štíty, veru, zozimilo sa, ešte šťastie že páperôčku od Zaja mám. Na chyžu zídeme bezpečne ešte pred úplným zotmením. Partička chatárska nás nenechá o hlade, strovíme po guláši a je nám svetažiť. Vyštípané červené líca, vymrznuté ruky. To sa príjemne sedí v teplúčku chaty s plnými brušiskami. 


  Ráno vstávame na pol šiestu, bo chceme si to na Lomničák lupnúť. Chodeckým terénom samozrejme. Filmárskym žľabom do sedla Lomnického a tam sa uvidí, či pôjdeme na vrchol a či nie. Jednak kvôli počasiu, jednak kvôli parťáčkynej kondičke prípadne množstve snehu. Keďže ho dnes bolo na Baraních habadej a do toho fúkalo, môže ho byť naozaj v žľabe čertviekoľko.



  Po trošku chaotických raňajkách zídeme dolu, ku nástupu a poďho zas nahor. Východ slnka pomedzi dve vrstvy oblačnosti. Hmly v doline a cumulov v cca 2100m. Červená sa to tu všetko tak pitoreskne, že som vo vytŕžení. Dokonca od mračien aj skaly tú plamenistú farbu chytajú. Všetko to trvá len krátko, možno 5 minút a je to preč....Ďalší zo zážitkov, ktoré si budem pamätať aj v hrobe.

V závetriach za skalami snehu neúrekom. Kľučkujem po šutroch, tráve a vyberám čo najmenšiu brodenicu. Aby zbytočne sme niečo nepustili. Ale drží to krásne. 

  
V sedle to zvrtneme nazad, za dobedie sa mraky nezodvihli o viacej ako 100-200m, teda by sme videli asi veľký biely prd. Plus dievčina je unavená, tak necháme si ho nabudúce.



    Po zjazdovečke dolu do Lomnice na stopa do PP. No napajádu. Rýchlik prichodí až o hodinu, pokocháme sa zatiaľ diaľky tými grúňmi. Už aby som tu bol zas! Vo vlaku vyzutý, príjemne spotený, krčíme sa pri oknách a študentík čo sedí oproti, akosi sa odťahuje...povtipkujeme a snaží sa nám navravieť že nesmrdkáme príliš.... :D 

Aby to náhoda nebola, cestou (aj) z Baraních rohov, skočíme na zabíjačku a doštopkáme sa jelitom (čiže jaterničkami). Ej veru nič mi nebolo, ale je mi lepšie!