pondelok 23. decembra 2013

Prechádzka po prašivej Prašivej

   Po včerajšej (21.12) Tlstej som sa akosi rozbehol, mám totiž chuť vyšľapať nejaký poriadny kopec zletieť dolu. Skúsim asi Krížnu alebo Prašivú. Požičal mi bráško pomerne ľahkú reverznú sedačku od Woody Valley, tak našúpem veci nevyhnutné do báglu a 5:55 už mastím z domu na vlak do Zvolena. Vo Zv mám pol hoďku do autobusu ( je to proti môjmu presvedčeniu stopárskemu nuž ale nedá sa ináč, tma je dlho a prichádza sakra skoro, nestihol by som sa aj stopnúť aj vyšľapať a zletieť ešte za vidna) v autobuse stretám Tomáša Miša, tak kecáme a lámem ho nech vyskočí na Donkoch a ide so mnou. Nakoniec frčí domov a ja idem zase sám... Lone wanderer trip, presne tak to mám rád. Sám ako vo vzduchu tak aj na zemi.


   Kráčam popod hnusne nízku oblačnosť smerom do Hiadeľského sedla, akosi je mi clivo, netušil som totiž že zaprdená hmla bude ešte aj na Donkoch a proklatě nízko. Trošku kdesi jaksi odbočím zrejme nie úplne vhodne a pekná cesta sa akosi mení v les. Trošku prejdem hore vyššie a čuduj sa svet, partizánsky chodník som naďabil. Partizánsky asi preto že na mape nebol a naposledy, okrem líšiek a medveďa ktorých stopy som tam objavil nešiel asi žiaden človek od štryridsáteho štvrtého, popadané stromy krížom kec chodník, poprípade nejeden potôčik priamo cezeň... fantázia čo sa mi mega páči.

 V sedle dávam pauzičku trošíčku, predsa len batoh nie je lahučký ako pierko. Pokračujem nekonečnou hmlou až na Prašivú... hore sa to občas pretrhne ale je mi jasné že si to aj pekne znesiem. Fučí ako prasa a hmla sa váľa všade.
 Pole kosky nemá konca kraja, dosť ma to vysiluje, snehu, ľadu po minďár aj troche a všade sa mi stavia do cesty tá zaprdená, prašivá koska!!! Stretnem týpka čo išiel z Ďurkovej zrána, troška pokecáme čo a ako a pokračujem ďalej. Medzi prašivou Prašivou a Chohuľou sa to začína pekne otvárať, jediná diera široko ďalako a rovno do Lúžnej, uj keby nefičalo tak si to krásne zletím ani med. Lenže z miesta kde by to šlo ma skoro sfúklo dole aj s batohom 15kilovým na chrbte....Nič to, pohajkujem dneska trošku viac, utešujem sa... ale moc to nepomáha :)
   Tak si aspoň fotím okolie a vychutnávam atmošku burácajúceho vetru s hmlou prevaľujúcou sa na sever hrebeňa


 Zošľapem, zošmýkam sa dole do lesa a nestíham sa čudovať. V lese je krvi jak v rímskej aréne, či tu strelil dakto dačo alebo sa to chniapalo a hrýzlo medzi sebou neviem a radšej ani nechcem vedieť a makám preč. Neskôr predsa len tuším že tú zver dakto odbachol lebo po zemi ju ťahal asi naspäť, na každom kameni čo trčí z cesty sú nejaké vydrapené chlpy, či krv. Už sa zvečerieva, sledujem hru svetla a tieňa v mračnách. Len odložím foťáčik  čo si to cvakám a už vidím zeleného džípa otáčať sa pred závorou, kričím naňho mávam a utekám šprintom tých sto metrov, našťastie ma zbadá a zastane... "reku ujco horár, vezmite ma dole do dediny bo už ma vystrie."
  Zoberie ma a počas cesty debatíme čo ako na medvede a aké stopy som dnes videl, či mal 50 a či sto kilo. Najlepšia hláška od neho je čo urobil keď naďabil na medveďa keď nechal flintu v aute. 
 "No vieš, maco 10 a či 12 metrov odo mňa, už na mňa oči upieral a flinty nikde, nuž tak som rukami rozhodil a zreval, že som sa až sám seba zľakol a našťastie sa maco zvrtol a utekal až sa prášilo. A ja tiež, na druhú stranu do auta po pušku, ale vieš, ťažko sa mi utekalo keď mi padlo srdce do nohavíc!" Takže už viem ako nato :D. V Lúžnej trošku pošľapem, na hodinách vidím že o 30minút mi z Donovalov odchádza poslený bus. Nuž čo, buď sa stopnem alebo pôjdem pešo až pokým budem vládať a vychrápem sa kdesi v tom padáku, keď som ho už toľko vláčil. Našťastie po troch kilákoch stopnem milý starší párik čo ide do merkuráču do BB, ej bisťu to mi padol kameň zo srdca ale nie do nohavíc ako horárovi, že budem dnes spať doma. Nakoniec sa stopnem až domov a veru, pekný deň to bol, i keď bez lietania. CARPE DIEM!

sobota 21. decembra 2013

Prvý zimný deň

   Ráno o nejakej pol šiestej sa budím aj bez budíka na neodolateľnú túžbu ísť si zabehať. Popod tmavú ale jasnú oblohu pádim behom na Štósik.

 Dnes by bodlo ísť niekam štýlom hike and fly. Ako na zavolanie je tu Pavol Rajčan, horo-lez-borec, ktorý začal zas lietať. O deviatej už sedíme v káre aj s bratkom a valíme smer Blatnica. Čumím von oknom sťa Fi(l)C(k)O na výsledky volieb BB kraja...od určitej výšky je všetko pokryté inovatkou a teda biele ako z rozprávky. Mal sa k nám pripojiť ešte Peťo ale akosi sa mu nechce a ani sa mu nedivím. Len čo prehupneme cez Krem. bane je jasné, hmla ako sviňa kŕmna a až po zem sa vála. 

nedeľa 15. septembra 2013

Sezóna postapokalypticko-dvetisíc-trinásta


  Konča sezóny sa blíži, tak sa pridám a bilancovať idem i ja.
Minulý rok som si v tušení konča sveta dal predsavzatia kruté, na prvý pohľad až nesplniteľné. Keďže som spolu s Matonim uletel 202km voľnú, tento rok (2013, ak boh dá a konča svet nenastane) skúsim uviať 200km s návratom. V časopise Cross Country som tiež čítal že Maurer uvial v 21 (to tento rok mám) 300+km, čo bol na tú dobu neskutočný výkon. Pridávam si trojkilo k cieľom na sezónu 2013.

Všetko to začalo zrušením niektorých mojich letov zjari. Musím byť dokonca aj vďačný, veľmi mi to pomohlo začal som posúvať svoje hranice. Našiel som vďaka tomu v sebe motiváciu dokázať to bez zľahčovania.

 Sezóna číslach:
Počet letov: 47
Celkový čas: 144:36:36 h
Celková voľná vzdialenosť: 3365.29 km  
 Nejaké moje vymyslené podkategórie:
Najdlhší let (časom): 8:15 h
Najdlhší tracklog: 324.742 km
Najväčšia výška: 3948 m.n.m.
Preletov nad 100km: 13

A nakoniec tie najdôležitejšie, všetky sú nie priamo plánované, ale keďže som napríklad rekordný deň na tristo kilometrový záfuk pokašľal už na 80tom kilometri, upravil som jedno predsavzatie na 300bodový prelet. Nakoniec na mojom tátošovi som zapučil:
 najdlhší PLOCHÝ TROJUHOLNÍK v Slovenskom CC (237,51km),
 najdlhší FAI TROJUHOLNÍK v Slovenskom CC (198,71km)
a úplne najsamväčší úspech je Slovenský rekord, FAI TROJUHOLNÍK (148,34km).

 Kedže som sa hlavne sústredil na súťaž Cross Country, aj výsledky sa museli dostaviť:
1. miesto v Slovenskom CC kategória Open, (súťažilo 189 pilotov)
1. miesto v Slovenskom CC kategória Sport, (súťažilo 171 pilotov)
1. miesto v Slovenskom CC kategória Tímy  (súťažilo 12 tímov)
75. miesto v World CC kategoria Open, (súťažilo 5737 pilotov)
65. miesto v World CC kategoria Serial, (súťažilo 5565 pilotov)
34. miesto v World CC kategoria Sport (súťažilo 4610 pilotov)


Na preteky som sa moc nesústredil ale predsa:
 Na Majstrovstvách Talianska som skončil 4. v Sporte a predomnou boli dva dalšie Aspeny.
V Slovenskom rankingu 3. miesto   odkaz na stránku LAA s oficiálnym rankingom

  Nebudem tu básniť o priekopníckych letoch, zvyšovaní levelov či o pilotoch konkrétnych firiem ktorý mi tvrdia že som nedostihnuteľný :DDD, podstatné je že môj Aspeník ma nikdy nesklamal či nepríjemne prekvapil. Tí čo so mnou občas lietajú, vedia že sa závetria či rozbitej termiky nebojím pretože ma moje éro podrží. To čo je na krídle podľa mňa najdôležitejšie, je možnosť predvídať jeho správanie najmä v kritických situáciách, v ktorých sa rozhoduje o celom prelete.




nedeľa 8. septembra 2013

CrossFatra

Vyzerá to opäť na Donovaly. Ráno mi kazí hmla. Vo Zvolene je to úplne typická jeseň i zima, samá hmla a po dvoch troch dňoch vydrží aj celý deň, koťuha!

Sme dohodnutý aj s Maťom na deviatu pri lanovke. Na štarte trávime dobrú hodinu a pol kecaním o lietaní. Čas rýchlo ubieha a sever prituhuje, okolo desiatej už mráčky vyzerajú použiteľne a tak to rozbaľujeme.
O pol jedenástej strácam pevnú zem pod nohami a vstupujem do sveta čistej a návykovej rozkoše. Zdvíham sa v celkom slušne silnom stupáku iba do 1700. Nevadí, hádam sa to ešte polepší! Šiniem si to na známy smer, síce hodne po doline ale predsa. Sypem k zemi ako kameň a nikde nič neviem nájsť a pritom mraky už naskakujú. Zdvíham sa až nad Motyčkami, teraz iba do 1500, po doline do ďalšieho stupáku mierim. Zase nič moc, 1500 je sakriš málo ako tak pozerám po prípadných pristávačkách. Majerová skala mi dúfam pustí poriadny stupák a tak vejem pol speedu ku nej, prelietam slabšie prdy lebo vidím otočené listy. Točím to a dúfam v dostúpanie mraku. Táto sláva sa nekoná. V 1700 je z toho nula a tak sklamaný mierim na sever. Na každom rebre až po Ploskú sú prdíky ktoré poctivo točím. 
  Okopávam stromčeky a stále dúfam v magické bidlo aspoň do dvoch litrov. Nijaké nechodí, zem sa blíži. Ešte čosi skúšam nad Lipt. Revúcou ale nič z toho, dvanásť hodín a práši sa mi od bot. Balím éro rozhodnutý vyšľapať na rebro z Rakytova a odpáliť to stadiaľ. Preskočiť Fatru, medzi-pristáť na Tlstej a cieľom bude domov môj.


Štyristo výškových metrov z L.Revúc vyšľapem priam s radosťou, až oči mi prechádzajú. Takto zospodu Rakytov nepoznám. Dosť tu preťahuje severný vietor. Dúfam že moja štartovačka bude v závetrí za kopcom a prebije to na južný až juhozápadný smer s nádychom termiky.
Na "mojom štarte" to vyzerá kadejak len nie ružovo, bije tu krásne zo SV a dobrých 5ms. Tak to rozbaľujem a odpálim. Dačo nasvahujem a šup to do závetria. Ani nie 20m nad stromami v doline zanorený lapám slabé nič, zvŕtam to na päte v nádeji že vankúš teplého vzduchu čoskoro udrapí vietor a mňa pojme. Po pár minútach to prišlo a radosťou prekypujem. Stupák má čosi vyše metra za sekundu, ale aj tak stúpam pomerne vysoko.
 Odfotím si štartovačku a ťažko nadobudnuté metre a šťastný mierim na Ploskú. Niekedy budúci rok to skúsim, podobne ako náš Prezident (LAA, https://www.facebook.com/media/set/?set=a.548880655159815.1073741851.162526783795206&type=1) akurát bezmotorovo. Uvidíme či zoženiem nejakých sponzorov na výstroj bivakovaciu.
Preskakujem pomedzi Ploskú a Ostredok, rozhliadam sa po prípadných pristávačkách. Nuž kdesi čosi by sa našlo ale kašlať na to, pristávam jedine na Tlstej. Chatu na Borišove si všímam asi prvý raz v živote, je teda pekne zastrčená. Mráčky mi naskakujú rovno pred nosom i keď moc nenosia a iba do 2100, nevadí. Slobodný ako orol s mysľou čistou nasávam atmosféru osamelosti v nekonečnom vzdušnom oceáne.
V pohodičke dotáčam a Tlstá sa vynára predomnou. Výšky mám aj viac ako by som potreboval, tak stáčam v slabej špirále, potom pár wingoverov pre pobavenie turistov. Ako to vypustím tak mi beží psisko oproti. Našťastie ma počujú ako revem a uviažu ho. Pristanem rovno pri vrcholovej knihe, ktorá tam nieje :D vykraduté a iba zdrapy papiera. Takže z podpisu nebude nič. Radšej sa teda odfotím :)
.Pár slov prehodím s turistami, ale dáky sú nemastný neslaný, ako keby som ich vyrušil pri dačom :D Radšej rýchlo zjem kakaové rezy, vylejem nádrž a letím k čertu.

TRACKLOG:http://www.xcontest.org/slovakia/prelety/detail:durifuk/6.9.2013/11:36

Desať krokov a dnes už po tretí krát vstupujem do môjho sveta. Bomba štvorková zo skál až do mraku je najsilnejšia z celého dňa. Vidím ako prichádzajú ďaľší turisti s vytočenými hlavami a vypleštenými okáľmi. Letisko na vrchole mizne hlboko podomnou.
Rovno proti slnku naskakuje kumul ktorý je kdesi medzi Ostrou a Krížnou, nedá mi moc ale dačo predsa. Ďalší nestíham a rozpadne sa kým podeň priletím.  Vetroň ktorý premastí ponad mňa ako keby sa mi vysmieval...letí ako raketka a k zemi ho neťahá ani za máčny máčik. A tak si kĺžem na cestu cez Šturec, riťou mi stíska kde tam sadnem, oči skĺzajú do zalesnených dolín. 
 V doline kade cesta na BB vedie, fúka svieži Z, a miestami preťahuje až JZ. Vyhliadnutá pristávačka s kravou uprostred však dáva. Zo 150 nad zemou to ustredím na 1.5 a GPSku dôjde baterka bez toho že by nejako dalo znať. Šmejd mizerný! Stupáčik nečakaný končí v 1500mnm, mám výšky aspoň do ďalšej doliny tak si letím a čuduj sa svet, kameňolom ktorý ma už neraz sklamal tento raz púšťa krásnych 2-2.5ms zanášaných zo SZ. Možno to dnes aj posadím za domom. Akosi to nevydáva cez lesy okolo Turčekovskej priehrady si už fakt netrúfam. Predpokladaný stupák sa nekoná, posadím to na akúsi dlhú lúčku s potokom a dvoma chatkami. Akonáhle sa vypnem zo sedačky, spočinie moja čistá teniska v celkom dosť špinavom hovne :D a to nie hocijakom ale rovno medveďom. Rýchlo zbalím saky paky, zmyjem pot v čisto-ľadovom potoku. 
Potrekujem pár kilákov a v tom lese stopnem horára na fabke, celkom som aj prekvapený, bo to som už fakt nečakal. Ešte dokonca pozná lietača z Kremnice tak za odmenu odvezie ma až k hlavnej skade stopom vejem sťa Tatár po Dolných Uhroch. 




a pár fotiek na záver:
 





piatok 6. septembra 2013

7hodín a 130km v septembri?? prečo nie?!

  Štvrtok mám v škole už všetko povybavované, zapísané a som dohodnutý s Davidom z Brna, že ideme skúsiť na Donovaly, či pôjde lupnúť nejaké to FAI. Predpoveď vyzerá veľmi dobre, až mi je to divnô. Predsa len je september. Zraz je vo Zvolene o trištvrte na osem, kvôli lanovke, ktorá nejde. Musíme rátať so šľapaním ale našťastie ideme lanovkou. Vrelá vďaka Maťovi.


 Na štarte sa klábosí čo a jak letieť, času máme ešte hodinu aj pol. Akonáhle odbije desiata hodina, robím paniku že je treba štartovať. David mi neveriacky odpovedá... "Vždyť je září!"
10:24 skáčem do toho a vytáčam krásny stupák do 1700+, Maťo štartuje za mnou ale neskoro a už sa nezodvihne a David sa rozhodol čakať. Pomaličky až idylicky si to šiniem smerom na Krížnu, fotím si už stokrát ofotené a čudujem sa nad pokosenou časťou. Kto by sa tu už len trepal s traktorom?? :D


 Ani nešľapem speed, užívam si. Bodov už nepotrebujem, jediné čo potrebujem sú krásne zážitky. Na Donky prilietam hodne nízko lebo je to proti vetru, vo výške je to akosi z SV, vidím štartovať mohykána ale fučí už dole kopcom a tak je to bigbít. Ja sa tiež horko-ťažko zvíham v rotore. Mierim plným kotlom proti vetru smerom na Hrebeň. Opäť je to LTT. Opieram to rovno o svah, keďže nad hlavou mám 6/8 cumulov, ktoré neťahajú ani za máčny máčik. Nevadí, skúsim to čo som vždycky chcel. Letieť čo najsamnižšie, ba až svahuvať :)


 Tento megablízky kontakt je fantastický, odhaľuje mi detaily na ktoré môj pohľad nikdy nepadol. Zlomy, zaujímavé šutre, čučoriedkári...Snáď na každom rebre sa motám a vysvahuvávam nejaké metre. Trošičku ma počas toho ale mrazí v zádech, predsa len, pristátí nieto moc a výšky už dupľom nie! Našťastie fúka krásne laminárne a predvídateľne. 


Všade je plno turistov, pri jednej skupinke dokonca zmecem pár wingáčov aby som vyklesal na úroveň Hrebeňa a pýtam sa kam majú namierené. Že vraj na Ďumbier... tak reku sewa za hodinu som tam :) Ešte si všímam bocianov, ktorý majú nakúpené odkiaľsi a cápe ich to do mraku... ani nestíham vybrať foťák a už sa v režime IFR :D


   Ďalším svetlým bodom v tej deke je banda kamzíkov ktorých aj stíham odfotiť. Ako sa šupnem cez Dereše vidím Tufoza ktorý debatí s turistami kdesi medzi mnou a Chopkom. Pridávam sa do debatného krúžku na dve minúty a po chvíli volám na Tomáša nech ide so mnou aspoň na Ďumbier. Vyzerá že ide ale nejako zbytočne dotáča metre. Zdrhám mu nasledovaný nejakých postarším MACom, popod Ďumbier lížem skaly, oblietam kamenné bašty.


 
 Od skál letím smerom na SV, kľudný ako večer v posteli. Začína sa to vpredu otvárať a mne naskakuje rada tak ju využívam. Mám plné zuby motania sa popri svahu, tak zvažujem či skúsim FAIko. Ak pôjde, sprobujem na Choč ak nie tak nevadí.Vylietam do doliny na plnom kotlíku mi to veje čajsi 30km/h. Takže to asi nepôjde.


Spadol som hodne nízko a tak sa zachraňujem dosť dlho. Cítim sa ako orol, nehľadím na pristávačky, motám sa v slabučkom stupáku a užívam si ten kľud a mier. Jediné čo naplno zamestnáva moju myseľ je ten stupák, kde je a či som ho ustredil správne.
Vytočím to do dajakých 1900+ a letím naspäť na Hrebeň, kde sa to krásne prečistilo a určite to šľape ako švajčiarske hodinky. Nie je to úplne tak, pretože na každom rebre musím pritáčať či prisváhovávať nejaké metre. Opäť však vyklesávam nízko, nizučko čo mi vôbec nevadí. Teším sa z toho že môžem pričuchávať k termike pri jej zrode. Krúžim šťastný ako blška. Rozmýšľam nad variantou, že pristanem na Prašivej a pokochám sa, večer to zletím, alebo to šupnem na Krížnu s podobným zámerom. AAAlebo dovejem domov. Rozhodujem sa pre jednu z posledných dvoch variánt.


Dotáčam 1950+ a kĺžem na štart. Tam však fúka zo 8ms dole brehom a samozrejme je to celé zadekované a vôbec to nefunguje. Nechám sa preto znášať po vetre až nad Motyčky kde sa krásne zdvíham na nasvietenom kopci. Je dosť hodín, vyzerá to úchvatne, dohľadnosť ako sviňa, ale ani za boha dostúpať mraky! 1700 je strop... nuž nevadí, som ja jak orol,
netočím vysoko motám sa popri zemi.


Varianta Krížna neprichádza v úvahu, mraky naskákané tienia mi na cestu. Nevadí šupnem to domov! Pomaličky sa prepracuvávam až ku Skalke, tu nastáva dosť problém, neviem dostúpať poriadnu výšku, mraky akosi klamú. Klesám hodne nízko a som na svahu sklonenom na V. Tiene z hrebeňa sa tiahnu ďalekooo. Som vo vytržení, chcem to už doletieť. Stačí jeden stupák. V posledných minútach pred dotykom zemským vidím otriasať sa osiku, okamžite mastím k nej a čuduj sa svet, je tam polmeter. Trpezlivosť metre prináša, krúžim i hľadím v diaľ až kým nemám 1700 a stupák končí. Podľa gps to dovejem a tak sa vydávam preč.








Rozťahujem ruky a teším sa, je mi svetažiť. Prečo? Lebo letím už sedem hodín, kilometre ani nerátam iba sa dívam po mojom chotári. Všetko to tu poznám a opäť nachádzam niečo nové a netušené. Nové uhly pohľadu na každý detail nášho Slovenska. V tejto eufórii pristávam za panelákom :)








A pár foto na záver.




utorok 20. augusta 2013

SLOVENSKÝ REKORD FAI 148km

  Je to tu. Blíži sa dátum Kaučovho rekordu z pred troch rokov. Bodíkov mám vyše práva a tak si odvážne kreslím 145FAI. Štart: Donovaly, 1.ob Harmanec, 2.ob Roszutec, 3. ob Ďumbier-Šťiavnica, naspäť na Donky. Reku, nieto čo stratiť, skúsim, potrénujem a keď bude možno aj uvejem. Ráno plaším Paťa Erdelyho a Pavčiho že treba už 9:20 vyrážať zo ZV. Stíhame LTT (len tak-tak) lanovku o desiatej, Cypo trošku mešká, lanovku nestíha takže čaká dole na dalšiu, ja sa rozbaľujem, nahadzujem si trať do gps a Paťo tiež. Stavia sa pri nás aj Haro, pýtajúc či je to už OK. Odpovedám "Kámoško, neváhaj!!" Takže 10:20 skáčem do toho a na Zvolene už točím bidielko do 2100. Paťo dotáča viac ale mne to stačí a tak mu utekám smerom na Krížnu lebo to nechcem letieť priamo. Tam sa trošku zasekám lebo to ide od Majerovej skaly kde už aj mrak sa robí len nemám dosť výšky aby som to preskočil. Tak chvíľu čakám a doberám v slabom jeden a pol metri.
  Preskočím na Majerovu skalu, veľmi, veľmi tesne. Na hodinkách 11:10, výška 1300, mm teraz tu vyhniť by nebolo príjemné. Paťo sa zatiaľ otáča naspäť a podceňuje moje odhodlanie sa vyzdvíhať. Kotlík pod skalou je ideál JV a tak pecka do mraku ma nenecháva na pochybách, šlapať to bude dnes parádne. Turisti začudovanie sledujú ako sa im zmenšujem. Vidím padák z ktorý ma poctivo doháňa, bratku letí ako z veľkej knihy a dobieha ma aj keď štartoval o 20 minút neskôr! 
   Dotáčam strop ktorý mám stále v 2100mnm, mierim na Harmanec, hrebienok z Krížnej dáva krásne stúpania. GPS pípa, na ďalší otočák je to 50km :) Cypo má nahodenú tú istú trať, lebo včera sme si povedali že to skúsime a tak sa na Ploskej stretáme a velíme spolu ďalej. 

   Mierime spolu celou Ľubochnianskou dolinou dlhou 25km,. Táto dolina je známa u padáčkarov biednou možnosťou návratu po pristátí ktoré tu je vrcholne obtiažne, nie je totiž moc kde. Nevadí, neprileteli sme tu pristáť!? Nosí to tu kvalitne, jeden mrak nám však rozpadá v -4 klesám do doliny. Ujej! Našťastie je tu stupák ako pre nás prichystaný, len vykrútiť. Kvôli rýchlosti vytáčam iba nutných 1500mnm a nechávam bratka ešte dostúpať, mastím plný speed do silnejšieho bidla, ktoré mi prezrádza nový mráčik. Po Kraľoviansku kopu je to parádička. V diali sa rysuje, kopec krás nevídaných, Veľký Roszutec. Ten je mojím druhým otočným bodom.
   Preskakujem prvý, Cypo letí za mnou asi 5 minút, nestrácam čas a valím na Rozsutec s úmyslom natiahnuť to čosi na sever ešte, kým ma bratu dobehne. Smažím plný kotel asi 1,5 km za môj otočňák. Keď sa vraciam zisťujem že zle je! som dosť nízko, je to tu zadekovanô. Do prčic! Sypem na Rozsutec, či ma tie skaly troška pridvihnú a brázdim to tam asi sto metrov pod vrcholom, turisti s veľkým záujmom sledujú čo budem robiť. Vydávam sa preto dopredu na nasvietený svah a doberám v silnom stupáku.... UFFF kríza zažehnaná!
  Valíme dopredu smerom na RK, v ďalšom stúpaní prilieta Robo Luby z Donovalov, debatíme v stupáku, že vraj chce letieť na Minčol (Kubínsku Hoľu) a naspäť na štart. Uzavrieť si kilo plochý trojuholník. Potom sa rozdeľujeme každý valiac svojim smerom.
  Pred RK nastáva kríza, s výškou ktorá nieje "povolená" a o ktorej sa teraz vedú nekonečné debaty, to priamo na Malinô brdo asi nepreskočíme, ešte k tomu je to tam zatienené.
  Po ceste vyčkávame v slabých nuličkách. Pomaly sa utvrdzujem v tom že to asi fungovať bude. Mám o sto dvesto viac ako bratm a tak nalietam nad tušený stupák a mám hneď +2ms. Bratko to tesne prelieta a chytá sa tiež... uff super, ďalšia kríza za nami. Myslím že má silnejšiu časť stúpania a tak vylietam proti vetru (slabému) nájsť ešte niečo silnejšie a zároveň mu nechávam čas aby ma dobehol. Spolu potom vytáčame +3ms. Preskok ponad dolinu na Donky je rýchly. Bavíme sa o trati, ktorú dnes chceme uletieť, ako to pekne odsýpa a zároveň, že času je nadostač, preto netlačiť na pílu ale letieť na istotku. To určite, letieť na istotu s výškami 2100 :D. Je to totálne nahovno najmä teraz, v NT. Mne ani Cypovi svedomie a hlavne zásada FAIR-PLAY hovorí že nejaké vypínanie gps, orezávanie výšky či zvýšenie triedy G (!!!) :D je neprípustné. Radšej totiž vyhnijeme a prehráme ako by som mali vyhrať podvodom! Preto to nakoniec dopadne aj tak ako dopadne, my to zavrieme a oni nie, PRAVDA ZVÍŤAZÍ!
  Nad Magurkou točím 5+ spolu s celou hrčou lastovičiek popiskujúcich.
  Do Demänovskej doliny skáčem s 2100 a opäť sa potvrdzuje že je to ťažšie, ani len nedoletím do kotlíka na Chopku, hnijem pekne až do 1400 dole do zatienenej doliny. Bojujem v stupáku tak slabom že ani neverím že sa zodvihnem. Vzývam Ailosa, aby ma k sebe pritiahol a veru asi vidí že sa snažím letieť podľa pravidiel a oceňuje moje snaženie. Doskakujem na nasvietené rebro  a už to bije hore. Dotáčam iba 2000 a celý čas po hrebeň ma poťahuje hore.
  Na Ďumbieri stáčame v špirále výšku, juh nosí ako víno ale len od 2100m. Takže tak, je to nahovno, do cieľa 25km a najväčšia šanca že nás natiahne je práve tu. Na Derešoch vidím Hormóna tak kričím aj s Cypom naňho a fotím. Niekto z turistov čo okolo neho prechádzajú, odpovedá že nech idem na poldeci... odpoveď "seriem ti na poldeci, letíme rekord" ich neviem prečo rozosmieva.
  Vajskovská skala vytvára velmi nepríjemnú kolmicu na hrebeň prelietam ju modliac sa nech to vidá, s možno 5timi metrami a valím ďalej. Kríza striedala krízu, stále som bol buď nízko a vyhníval do zalesnených dolín alebo som vysoko a ide ma pojať cez G priestor.
  Na Latiborskej holi prichádza skúška mojich nervov a viery v to že sa mi to proste musí podariť. Na preskok na S stranu mi chýbajú asi 2 metre, klesám dole do doliny kde nepristanem. Je to síce nasvietené ale viem že aj Matoni tu prohnil až kdesi dole do doliny kde pristál na zvážnici (jediné možno-nemožné miesto) frajer.
  Už nemám na výber, som s tým zmierený, 8km od zavretia to nemôžem zapichnúť, proste sa tu zodvihnem alebo skončím na stromoch. Po dvoch troch minútach ktoré mi pripadajú ako celý život mi srdce bije ako o preteky ale predsa nachádzam čosi slabé a tak sa zvŕtam a dúfam, ešte treba ten stupák dva krát dostrediť lebo končí v úrovni hrebeňa. Nakoniec to predsa len do dvoch tisícov vykrútim a v opojení to ženiem na plnom speede na Prašivú. Nenechaj sa uniesť vole, tuto to bude cucať ako sviňa takže bacha na výšku, znova a opäť. Dolietam čo najbližšie ku štartu a v trojke sa dvíham iba do výšky 2100, okrem dodržania pravidiel to vychádza na doklz na štart a zavretie FAI. Dupem plný kotel a letím, šťastný ako blcha pretože viem že som si tento prelet zaslúžil. Dnes sme spolu aj s bratkom prekonali nejednu krízu a  tá moja posledná ma skoro stála šišku. Dolietam popred tandemistov na novú hoľu a sypem to dole na wingoveroch a špirále na pristátie. Dole na zemi sa celý trasiem ako osika. Adrenalín vyplavený z poslednej krízy, hormóny šťastia zase z vedomia že sa mi podarilo to čo som si predsavzal a vymyslel a ešte aj kúsok viacej. 
   
Takže sen sa stáva skutočnosťou, uletel som spolu s bratom REKORD!!! Okrem toho som to uletel ako opakujem bez jediného podvodu, bez jedinej chybičky na kráse. Mať tak "povolené" výšky pokúsim sa o 200fai, ale, keďže lietame podľa pravidiel tak to ešte nepôjde. Nevadí, viem že sa to dá!



Pár vysvetliviek na koniec:
Lietanie podľa pravidiel: to znamená dodržiavanie hornej hranice priestoru G, teda 2450+70m ako tolerancia. Keďže PG nedisponuje veľkou rýchlosťou a teda nedokážem na ňom uletieť zo silného stúpania, musím opúšťať výťahy už v 2150, neskoro večer možno 2350mnm. Je to velmi veľký problém najmä v kopcoch ako sú NT, Veľká a Malá Fatra či VT. Kedy to na LU zmenia na 2900mnm ako je všade dookola neviem, možno sa ja toho ani nedožijem.