nedeľa 31. januára 2016

Arašidy až naštíte


 
  Čo nevidieť musí byť zo mňa mašina na kilometre, letecké i pozemské. Takže pučím, zatiaľ iba  boulder a Tatry, ale aj to stačí mne, čajovému. Každý deň som na kašu, ale páči sa mi to! Preto tu najčastejšie vypisujem zážitky prevažne horoliapačského charakteru...letová sezóna sa nezadržateľne blíži a ja sa jej chystám naproti...kondička sa v tomto prípade hodí.

 Vo štvrtok ma už mrle idú zožrať, blíži sa využiteľné počásko. Dohoda je jasná, v piatok si vycválam na Terynu, na krvinky dám si nejaký choďáčik, večer dobehne Marek a v sobotu dáme kombo. Máme totiž z minulajška nejaké nevybavené účty s Pyšňákom. Keď už tam budeme, fukneme si to na poobedie Jordánkou na "Lomnický" čajík.


 Piatok o piatej už pochrapkávam v zbožňovaných koženkových kupéčkach. Síce nekúria, ale šak páperku mám jak svet, je mi to tri-päť. V PP vylietam z vlaku, sťa hodinu zadržiavaný prd z gatí, na autobusku, kde presne v čas príchodu, odchádza jediný autobus v priebehu hodiny smer Smokovec. (o tom blude čo spravili železnice ohľadom prípojov do Tatier, som písal už minule, ani sťažnosť nepomohla, poslali mi papierik kde to akosi snažia sa vysvetliť, ale väčší jeleň som z toho jak ten čo tu okolo dediny behá).

 Našťastie ho lapnem, teda namiesto o desiatej, svieži tatranský vzduch dýcham už o deviatej. Anciáša! Naberiem si kyselku na cestu a poďho do hôr. Horolezecké bagandže sa mi nechce na asfalte zbytočne drať, nuž stopnem na Hrebienok nejaký ten kočiar.


 Počásko poctivo študované, nesklame, o desiatej vyskočí Oskar a už aj ma opeká. Napajádu! Na Teryne tískam kapustničku teda už o jedenástej. Chytro dojednám noru na noc a poďho nahor. "Frekvečný tréning" značí cepínovačku vo firne najrýchlejšie čo to dá, cca 30 krokov a 5sekúnd výdych. Nech sa troška zapotím, keď už som tu. Ten nádherný pocit, keď mám natečené hnáty, zadýchaný som až strach a endorfíny napumpované dodávajú výhľadom jedinečný, štvrtý či piaty rozmer. Slnko smaží tvár a vietor skuvíňa v špárach. Dnes je dokonca tak mocný, (gfs kreslilo 15ms) že kúsky ľadu "utekajú" hore skalou rýchlejšie ako ja. Síce hodinku a sedem minút mi zaberie výšvih hore, ale šak mám batoh 8kilový, motyky, bagandže jak svet aj mačky. Na vrchole je nádherne, ono nič iné som ani nečakal. Zasnežené vrcholy, obmrznuté biele skaliská a samota...čas na rozjímanie.


  Zcválam to nazad na chyžu, do miešačky prihodím guľáš a ešte sa prejdem na slniečko. Chcel som ešte raz na Rohy, ale pre istotu si šanujem paru na zajtrajšie kombo.
  V noci príde parťák Marek, v nore je trošku chaos, lebo, trojposchodové postele...no musím to tu citovať lebo som sa na tom chichúňal ešte dobrú pol hodinu.

Tracklog

 "Hele, někdo mi chrní v pelechu" říká PepanStarýHarcovník.
 "Hore je jěšte jedno volný místo, já sem se bál že spadnu!" priznáva sa PepanStrachopud.
 "No ja na ten Lomničák zajtra neleziem, bojím sa že spadnem" nevydržal od srdu Marek.
Veľmi sme sa aj tak nevyspali, lebo chrápal voľakto, iný zase dubasil po chate jak keby ho blchy žrali. Ja som popúšťal zfermentovanú kapustnicu.... :D  To už k spoločnému spaniu na chatách patrí...



  O šiestej budím Mareka, nech už konečne ideme, lebo vyfrčím komínom von. Raňajky s čajíkom naparádu, cez okno vychutnávame svitanie. Nádherné, zase raz tatranské...Ani kemra nie je. Oproti minulému týždňu síce sneh zišiel, ale jemnúčko primrzol, takže sa nemusíme vôbec brodiť. Juj to je úľava! Dohodli sme sa na variante vytrieskať to žľabom do miesta kde sme minule skončili (aj tak to bolo také jalové lezenie) a vysmáhnuť to hore.


 Hneď prvá dĺžka je absolútne namakaná. Lezieme totiž krásne vymrznutou S,SZ stenou. Marečkan normálne v polke zaistí sa a kričí:
"Počkaj, dávam selfíčko!"
Na vrchol je to labúžo, Slniečko pečie na hrb, do tváre šľahá vetrisko, užívame.


  Na vrchole mi parťák pripraví zase jednu neočakávane vtipnú situáciu:
"Dáš si arašidy, dáš si ryžu....?" pýtam sa a vyťahujem poživeň s batohu.
"Ja viem čo si dám...ale ty si dáš desať!" dáva ma "dole" Marek.
Takže klikovačka na Pyšňáku....to mu nedarujem, Judášovi, už aj kujem plány ako bude pučiť hore na terase pred kaviarňou na Lomničáku...

   Zlaníme do sedla, žľabíkom v sakramentsky mokrom snehu zošľapeme kus nazad, vycepínujeme zase hore, do Jordánky. Na slnku je horko ako v pekle, minimálne...
 Reťaze sú celé od ľadu. po jednej fakt bombovej spŕške, učupím sa za balvanom a čakám kým to Marek celé vylezie. Bo takú bombu čo som dostal po prilbe dostať do tváre, tak mám minimálne týždňovú ak nie aj trvalú poruchu vo vysielaní, možno aj pár rezákov vybitých.

  Hore už lanovkári obzerajú, vypytujú sa...a Mareček si pekne kliky dáva pred vchodom, ľudia kukajú a ja sa teším. Dáme čajík, pokocháme sa, popíjame. Lano treba zmotať, poživeň dojesť.


  Výhľad je samozrejme aký? Bombovo-endorfínovo-smutno-clivo-šťastno-peckový. Pofukuje mrazivý vietor, nie síce veľmi tuhý ale aj tak. Dole na Lomnickom nose vidno ako víchor berie sneh. Sa všetci čerti ženia.
  Dnes tu bolo mnoho ľudí s vodcami, vraj 25, aj to vidno. Normálka je prešľapaná na parádu. Ako schádzame, zore nám hrajú večerné, zaslúžené predstavenie. Oranžáda za Gerlachom nás núti každú chvíľu stáť a cvakať, sledovať a nahrávať...najmä do hlavy. Takéto chvíle zachytiť dostatočne na fotku, je z môjho pohľadu nemožné. Koktail adrenalínu, únavy, ošľahanej tváre a do večerných odtieňov meniacich sa Tatier, ktoré sa doteraz do neba týčili len v čierno-bielej sterilite, nejaký ten čip nezachytí dostatočne.


  Neviem to nejako triezvo odhadnúť, ale v nárazoch tak, že miestami to neustojíme. Asi njám chcú dať najavo, že to nie je len tak, po štítoch liezť...občas sa hodíme cepínmi napred na zem ako Nemčúr do zákopu, bo by nás vzalo až do Lendaku...
 O siedmej večer po takmer 12hodinách sme v kočiari. Sme na blato tak ako sneh na Hrebienku. Marek ešte za kormánom strávi dobré tri hoďky extra, lebo ma odvezie až domov. Ako to dal? No na pána.

 Tracklog

 Tu je pár večerných, nakochačku....GoPročku som musel vrátiť tak iba z telefónu...















nedeľa 24. januára 2016

Z vozíčka do neba... a ja na Gerlach!



Krásne počasie na piatok a sobotu..z toho je ťažká dilema, čo z toho vystrúhať?
V piatok potandemiť a v sobotu už konečne niečo v Tatrách vyliezť? To by šlo...!

Cez tieto úžasné internety som sa spoznal s jedným chalanom z Bystrice, ktorému, bohužiaľ príroda či vyššia moc nenadelila toho najdôležitejšieho, zdravia. Nikdy nestál na vlastných nohách, pocit to musí byť veru krutý. Byť prikovaný k zemi, ku vozíku. Obmedzenia všade. Schody, obrubníky, to sú pre neho barikády neprekonateľné.


 Dopriať mu ten pocit voľnosti, byť slobodný ako vták, vysoko nad tým všetkým...to by bolo! Už dlhší čas to riešime, ale chcel som počkať na čas, kedy už na Donkoch bude dostatok snehu, ktorý mu zmäkčí pristávanie...pre istotu.


 O deviatej sa stretneme na parkovisku, pozháňal som obetavcov, menovite Hrivka, vlekára Jana a horskáča z Donovalov. Dvaja pomôžu môjmu pasažierovi Matejovi, do vzduchu, budú ho niesť, tretí mi pridrží padák aby mi uľahčil štart.

  Keď Mateja zapneme do sedačky a dovlečieme na štart, už chytá trošku hysáky. našťastie vetrík je ideálny na ľahký štart a tak ideme do toho!


Akonáhle sa odlepíme od zeme a sme v mojom svete, začína to prežívať ako sa na čerstvého vzduchoplavca patrí, intenzívne! Ja sa teším lebo cítim z neho to čo ja už tak intenzívne neprežívam, strach...


  Som strašne rád že letíme a že Matejovi som mohol trošíčku okoreniť život....

  Pristaneme ako do perinky. Potom frčím voziť ďalej. Každé pristátie ešte pokecáme a Matej fotí ostošesť. Perfekné fotky mi zrobil, darmo, s aparátom vie to!
 Potom ešte vozím ostatných, vždy pri pristátí hodíme kus reči....krásny to deň!

 Večer utekačky do Tatroch...Obidvaja sme si zabudli čelovky, tak v LM vylúpime Intersporty. Škoda že nakoniec ja som tú svoju mal a však je spln.
  Šlapačka na Zbojníčku je tak fenomenálna, že ja neviem na to nájsť slov. Mesiac svieti tak mocne, že čelovky ani netreba, Tatrovky vidno krásne šedočierne a mrzne až to praští! Nádhera! Fantázia!

  Rozhodli sme sa pre Gerlach, preto vstávame o 4:15 a o piatej už dubasíme smer sedlo Prielom. Snehu je vyše práva, veľa. Chodník je prešľapaný len kúštik, aj to vlastne iba skialpinistické stopy sú. Plahočíme sa nahor.


 Pri schádzaní z Prielomu ma Marek vymákne, musím klikovať v prašane :D však ja mu dám, pošetrím si svoju výzvu na klikovanie hore na Gerlašík.
  Cestou na Polský hrebeň už vychádza slnko a osvetľuje nádhernými farbami Gerlach aj všetko naokolo.


  Na slniečku rozbalíme raňajky, bo už sa terigáme hlbokým snehom čajsi dve hodiny, vytrovilo. Rozhodujeme sa že nepôjdeme Velickou próbou ale líniou by očko. Prekutráme sa snehom a poďho špárou nahor, Zisťujeme že tu je cesta Gerlachovská próba.

 Mordujeme sa snehmi, ktoré nedržia ani mak. Sem tam dzignem cepínom aj do skaly, čo je pod ním ukrytá. Nuže, už aj tak zatupené š-quarky dostanú zabrať. Ako naberáme výšky..začína mi prituhovať kemra na ruky.





  V sedle už poriadne fučí zo západu a už aj tak sakramentskému mrazu to pridáva pár stupňov dolu. V prvom štande si celkom dobre pomrznem. Tak isto aj v druhom, treťom, či štvrtom či piatom či koľko ich bolo, anciáša!

  
  Výhľady sú samozrejme úplne božské! Tatry úchvatne sa čnejúce všade navôkol. Doliny hlbočizné pod nami...ach nebesá!


  Dosiahnutý vrchol, ten najvyšší. Nie je to len o výhľade, nie je to len o tom že je najvyšší. Prekonávanie samého seba, nástrah prírody, vysilenia čí zimy. Má to svoje ťažko vysvetliteľné čaro. Či to povedal Tobek či niekto iný, je v tom niečo: Horolezectvo je o intímnom vzťahu s horami. Hory sú nádherné aj na pohľad, no rozdiel medzi kochaním sa pohľadom na hory a lezením je taký istý, ako medzi obdivom ku krásnej žene a opätovanom vzťahu s ňou.

 Marekovi dávam klikovať, pekne na vrchole....potrasieme hnátmi a od radosti môžeme ísť dolu :)
  

 Ďakujem za ďalší nádherný deň, deň na ktorý ako na kvantá iných, nikdy nezabudnem. Preto som tu, pre to žijem, aby som spoznával tento svet a veru, nestíham sa čudovať aký je nádherný!


 Batizovskou próbou dole...ku plesu sa brodíme až strach. Padlo rozhodnutie siahnuť si do kapes a prespať na Sliezskom dome. Celkom máme dosť, najmä tá zima nás zničila. Lomničák kreslil -21stupňov, keď prirátam vietor, na pocit to mohlo byť aj 30...no celkom sviežo!
  Vyvylíme dukátov ako neštastný zemäpán Jurošíkovi, ale máme kde kosti zložiť, za 30e si kúpime aj s Marečkanom po dva zašpinené taniere (tak tu volajú večeru) a poďho do hajan. Keďže v nedeľu má byť plano, teda okluzná fronta prechádzať, nepôjdeme nikam bo bude fúkať a snežiť ako besné. Stačilo....
V Polianke máme hodinu čas na vlak ku kočiaru. No nikto akosi nechápe že stopom na prst a s batohom plným lana a cepínov na jedinej ceste široko ďaleko NAOZAJ nechceme ísť do Španielska ale iba do druhej dediny...pomrzneme kýšťok...


nedeľa 10. januára 2016

Ďumbiersko-Donovalské kombo


  Že pôjdeme na Ďumbier, oznamuje mi Šulák vo štvrtok. Nevie však čo presne budeme liezť.  Ráno teda kráčame na Štefáničku v trojici, spolu s Danielom. Na chate robí aj Strmeň starší, takže o pokec je postarané a dobú váru tak isto. Posilním sa kapustnicou a poďho do mračien a vetra.


  Hore nahodíme výbavu, krompáče do rúk...zliezame, zlaňujeme dolu. Paľo totiž naštudoval na chate nejakú 4+ cestu na Baníkovom pilieri. Tuším sa tomu hovorilo Náhradný plán.
  Kým Šulák ťaha, s Danielom debatíme, mrzneme. Potom nastúpi on a mrznem už len ja. Klikujem si, drepujem, dlho mi je.


  V prvom štande mrzneme, keďže je strašne málo snehu a vraj aj trávy nedržia ako by mali. Šulákovi to ide teda pomaly, očami ho ťaháme nahor lebo kosa nám je ukrutná. Keď dolezie do ďalšieho štandu, teda druhého. Idem ako prostredný. S batohom plným páperiek na chrbte, mordujem sa hore. Ale lezec jalový som. V polke dĺžky spadnem a otočí ma chrbtom o stenu, predlaktím tresnem o voľajaký kameň a ten mi z pazúru moju š-quarkovú motyku vyrazí, smutný hľadím dolu...kotúľa sa, poskakuje až pod stenu. Anciáša!


  Mám jeden cepín a som v 4+ ( v dobrých podmienkach, ) (Paľo to ohodnotil na šestku dneska). Daniel mi kričí, zapni batoh a dolez to, v štande sa dohodneme...
  Pri predstave že by som tu mal kvôli menšej námahe nechať bágel plný teplých páperiek, rohodnutie je jasné, idem s báglom. Trošku mi to ale hlava neberie, jedna ruka normálna, môžem na trenie, na tlak a druhá s cepínom je o pol metra dlhšia...no celkom mi to dalo zabrať. Doleziem paliho, zaodejem sa, počkám kým dolezie aj Daniel a rozhodneme že čo ďalej. Keďže som samozrejme úplne najbiednejší liapač z nás, reku spustite ma dolu po cepín. Vysólujem si to dookola a vy to zatiaľ doleziete, ono aj čas sa už krátil, boli skoro tri hodiny.


 Keď sa odviažem, rýchlo utekám hľadať motyku, obávajúc sa či sa jej, úbohej niečo nestalo, či nepraskla alebo sa nezlomila. Betonový prefabrikát približne tonu vážiaci mi zo srdca odpadne keď zistím že jej nič nieje, Obehnem si skaly a dumám. Keďže sme tadiaľto šli ráno a za takmer nulovej viditeľnosti (medzičasom sa mraky zodvihli) a vietor zavial stopy, musím celkom dlho špekulovať nad cestou. Samozrejme našiel som ju a poďho si zacepínovať vo firníku, trošku kútikom v ktorom fučí sneh rovno do tváre.


  Hore nájdem ľadovú skrutku, takže komu chýba, je u chatára na Štefáničke....


 Hore vybehnem akurát za západu slnka. Chlapov obzerám, vykrikujem a hľadám ich. No sú za nejakým prahom, takže nič. Bežím na chatu.
  Debata na chate s dôchodcom menom Guma naozaj stojí za zmienku. Keď spustí príbeh o tom, ako je vlastne invalid a lezie po horách už roky rokúce, nedá mi to a spýtam sa ako to vlastne bolo. Takže: keď tu na ďumbieri raz liezli, na posledných pár metroch sa pod ním aj spolulezcom uvoľnila snehová doska a zleteli, prepytujem skoro 300m výšky dolu. Prekvapujúco, obidvaja to prežili, aj keď Guma mal prebitú lebku a spolulezec dolámanú panvu. Guma ho vytiahol na vrchol a doráňaný utekal na chatu, tam tesne pred skolabovaním stihol vysvetliť čo sa stalo....zobudil sa v nemocnici. Vtedy ešte frajerku, ktorá ho bola v špitáli pozrieť, presviedčal, že cez víkend pôjdu lyžovať. Ona, hľadiac na jeho stav, mu to nechtiac sľúbila. Nakoniec sa aj tak stalo, víkendová lyžovačka a to ostatné prinieslo trvalé následky....dnes má dcéra už tridsať rokov. (samozrejme ja to už tak podať neviem ako on, ale naozaj som sa už dlho tak výborne nenarehotal!)
Guma to zhrnul takto....Padol som na hlavu a pozri, čo som urobil...do chomúta sa dostal a trvalé následky majú okolo tridsať rokov, behajú po svete... :)
  Udivuje ma čo sú takýto chlapíci schopný prežiť......mimo iné má ešte aj nejaké dodzigané srdce, preto ani lietať oficiálne nemôže...zoberiem ho niekedy na tandem :)
  Po troch hodinách chalani doliezajú s čelovkami vrchol a som celkom rád že ich nejdeme ratovať.

  Popri dobrej kapustnici sa mi podarí zmanažovať zbalenie sušiaceho sa tandemu od posledného zboju, pretože chcem ísť rovno na Donky polyžovať, polietať a pokorčuľovať na víkend. Ani neviem ako a "už" o pol noci sedíme na chate s pivkom v ruke.


  V sobotu celý deň prelyžujeme, za 7 hodín mám aj celkom dosť, prvý krát stáť na lyžiach totú sezónu, ešte aj s tupými hranami :)


  V nedeľu zase lyžba a jeden zľot na tandeme s Marečkanom. nebolo to vyslovene že zlé, ale keby sa nad tým zamyslím, asi sme rozbaľovať padák vôbec nemali :D


  Nikomu sa nič nestalo takže pohodka....len Marečkovi sa v tejto špirále málinko priplanilo :)