"Nemožné
je len jednou z možností!" To je výrok Pavúka, ktorý ma v
podvedomí sprevádzal celú túto zapeklitú výpravu na druhý
koniec sveta, do večne zaľadnenej a divokej Antarktídy. Krajiny
kde sa lezie málo a lieta ešte menej. Kontinentu, kde sme sa vybrali
najsamprv vrámci nášho projektu Seven Virgin Summits.
Varujem, bude to dlhý článok, kde skúsim popísať ako to celé vzniklo a našu víziu, samotnú akciu s Ďurifukovým optimisticko-zasneno-romantickým pohľadom na krásu tých miest a na záver nejaké faktografické údaje a odpozorované špecifiká počasia na lezenie, či lietanie. Záznam z nášho blúdenia, môžeš vidieť TU.
Prapočiatok môjho "lezenia" je kdesi v časoch základnej školy, kedy dlhé poobedia produkovali chalanské bláznovstvá, smartfónov nebolo a dukátov tiež nie. Liapali sme sa napríklad po stromoch a hradných múroch, ktorých má Kremnica na mraky, neskôr ma bratko zobral na skalu, ako skúsený horskáč. Čosi-nejaksi som sa dostal aj ku HMSke (áno, bola aj v Antarktíde a máš ju ty, Stanley!) , sedáku a kýbliku, ktoré som v akcii kúpil za groše za môj článok v novinách. Po ťažkých časoch stredoškolských, kedy najväčší frajeri boli tí s troma promile v krvi každý deň, som pochopil že takáto frajerina s opíjaním nebude môj šálok kávy, či súdok piva.
Spolužiak zo strednej, Marečkan, ma raz zobral do Tatier liezť a našiel som svoju zábavku na zimu, kedy sa lietať na padáku dvestokilometrové štreky veľmi nedá. Igor Pap ma neskôr zavolal niečo nafotiť počas zletu z tatranského vrcholu a neskôr navrhol, nech oslovím Miša Sabovčíka, ktorý práve nedávno začal s lietaním a spojíme to. Slovo dalo slovo a bim, lezieme, lietame po horách ani malina. Mišo svoje neskutočné skúsenosti v zimnom lezení podáva mne a ja ho naopak zaúčam do plachtárskej meteorológie a lietaniu na nylonovom kapesníku v štýle:
"Nauč ma liezť, ja ťa naučím lietať!" (zvláštne citovať sám seba :D)
Po pár výpadoch do Tatier, prišiel nápad dať tomu
myšlienku. Verzií bolo viacero. Traverz zimných Tatier za
pomoci paraglidu. Koruna Zeme, vyštverať sa na najvyššie vrcholy
kontinentov a pustiť sa dolu.
Až mi raz Mišo zavolal mi že v Nepále stretol Máru, ktorý sa do Antarktídy v decembri chystá a či tam reku nejdeme.
"Jasné!"
Až mi raz Mišo zavolal mi že v Nepále stretol Máru, ktorý sa do Antarktídy v decembri chystá a či tam reku nejdeme.
"Jasné!"
Mišo,
beťár, to ale vyšpekuloval ešte lepšie. Prišiel s nápadom
vyliezť a zletieť panenské vrcholy na každom kontinente a to bolo
presne to pravé!
Dobrodružný nádych objavovania, neznáme a ľudoprázdne oblasti, mimo všetkej tej komercie, ktorá už dnes sprevádza Korunu. Krása! Liezť a lietať na miestach, kde sa to nikto neodvážil, či to skôr nikoho nenapadlo, úplne ma to nadchlo.
Podujal som sa na manažment a hoci som obetoval 4 mesiace života príprave, neľutujem. Hoci som študent a rodičia sú na dôchodku, nemám v podstate nič a všetko som stavil na túto kartu, neľutujem! Boli sme v Antarktíde štýlom VENI VIDI VOLANTIS (prišiel som, videl som, letel som) a tu je náš príbeh:
A ide sa na to! Žrádla na mesiac, bateriek, lán, lyží a padákov je plná plachetnica a osem členov posádky stojí na palube a odhodlane sa lúči s "koncom sveta", najjužnejším mestom na planéte, Ushuaiou na ostrove Terra del Fuego. Morálnym vedúci je známy (a ukecaný) český horolezec Mára Holeček, potom tu máme jeho veselého parťáka Míru, postaršieho kapríka Martina, kameramana Galáska a za Slovensko je tu okrem mňa a Miša kamoš Sušky a samozrejme kapitán Jirka.
V tejto zostave sme vyplávali 28.12 na Antarktídu, ja už po pár hodinách prepadávam do delíria morskej choroby, ktorá mi strpčovala život a uberala svalovú i tukovú hmotu aj napriek nezvykle pokojnému "Everestu námorníkov" Draekovmu prielivu. Po šiestich dňoch sa blížime najprv k ostrovu Smith, ktorý je vysunutý od pevniny ďaleko do mora. Doma nad satelitnými snímkami mi sliny tiekli, reku si to vylezieme...há, chyba lávky. Celý hrebeň je korunovaný serakmi a je strašne teplo, všetko sa topí, žiadna pláž na vylodenie neexistuje, žiadna plocha na pristátie neexistuje. Plavíme sa teda ďalej.
Mračná sa trhajú a more mení farbu do tých najneuveriteľnejších odtieňov modrej, vietor sa skľudňuje a v diaľavách, týčia sa Hory. Hory odeté do bieleho šatu, tvarované trpezlivo ľadovcami tisíce, či desaťtisíce rokov. Skaly príkre, ostré a čierne ako kolomaz dodávajú tejto panoráme punc divokosti. Biela, modrá a čierna, to sú farby ktoré vládnu v Antarktíde, síce v desaťtisícoch odtieňov ale stále len v trojici.
Plavíme sa ďalej a do mračien sa kde-tu zahaľujú ďalšie fešandy kopcovité a krivkami prekypujúce. Pri navigačnej službe na palube sa neviem na ne vynadívať. Pôsobia totiž hanblivo a len kde tu z nich niečo zazriem a už aj zase zmiznú, zanechávajúc moju predstavivosť bujnieť a hrať sa s náznakmi ich krásnych tvarov.
To tajomné ticho a žiadne stopy. Proste nič. Skala, sneh a ľad. Čierna, biela a modrá. Zakotvíme pri chilskej základni a mám to prvenstvo z našej posádky vyskočiť na pevninu ako prvý. Prvenstvo zaváňajúce tučniačimi hovnami. Tie sú premiešané so zvratkami a zvyškami rýb úplne všade po zemi a skalách, o ktoré musím upevniť laná. A veľmi rýchlo sa nachádzajú na mne a nie, nemyslím tým laná...
To na vrelé uvítanie stačí.
Ráno sa črtá počasie ako lusk takže všetkých durím, hybajte na kopec. S Mišom berieme lyže aj padáky, reku trošku sa rozlietame. Prístup na vrchol vyzerá viac-menej chodeckým terénom, takže len jednu motyku pre istotu. Pri stúpaní nahor sme znovu konfrontovaní s nádhernou divokosťou akú môže ponúknuť len Antarktída...samozrejme v troch farbách a ich desaťtisícmi odtieňov.
Tie všetky steny a bralá, výšvihy a žľaby, seraky a piliere, tvarované do fantastických foriem. Priezračný vzduch, ktorý len kde-tu prerušuje malý mráčik, kumul. Nad morom sa rozpadácajú cáry hmly, pomedzi ktoré trčí sťažeň našej kocábky. Úchvatný pohľad korenený trochou potu, endorfínom a strachom, či niečo z toho čo vidím, vôbec dokážem vyliezť a zletieť....
Na vrchole rozbalíme naše lístky nadol, ultraľahké padáčiky od airdesign a v návale adrenalínu vzlietame na expresnú cestu ku lodi. Kým sa nachystáme, pre istotu skúsim padnúť do trhliny, osem metrov od vrcholu a pripíname lyže a všetky tie kamery. Otočka a púšťam sa dolu za Mišom....
...a letíme!
V Antarktíde!
Poviem pravdu, že už naozaj dlho som nemal také zvláštne pocity z letu. Pripadal som si vo svojom svete (rozumej vzduchu) nový. Neistý, trochu vystrašený, so srdcom až v gatiach padnutým. Podo mnou utekajú seraky, skaly a trhliny ktoré končia snáď až v Belzebubovej plešine, tam dole v pekle samotnom. Krása. Bachnem si pár wingoverov, otočiek ponad kolóniu tučniakov, ponad našu plťku a pristávam s adrenalínom v krvi neďaleko pobrežia.
Mažeme
na loď a plavíme sa počas poobedia na Márov vytipovaný ostrov
Wiencke so základňou port Lockroy, kulisy nám robia čoraz
príkrejšie grúne, na niektorých snáď ten sneh ani držať
nemôže, tak sú strmé! Ako sa tak pozeráme dozadu, naraz sa zlomí
kryha, lepšie povedané monster-ober-kryhysko veľká jak futbalové
ihrisko, padá do vody, zdvíha vlny a z tej majestátnosti mám
dosť.
Ostrov Wiencke musíme oboplávať a tak sa nám naskytá možnosť obzrieť si kopce v hrebeni Wall Range, odsledovať možné lezecké línie a ich zletiteľnosť. (Ešte som len v tretine blogu a už mi dochádzajú slová. )
Celú tú fantáziu podfarbuje zapadajúce Slnko, ktoré v mrakoch necháva bujnieť farby, naťahuje tiene a tie plasticky vykreslia členitosť terénu, ktorý, prisámbohu, nemá na svete obdoby.
O jedenástej kotvíme, ja sa ešte chytro s Mišom balím, lebo to tak vyzerá, že ráno ideme "na ostro" aj keď vlastne nemáme vôbec poňatia kam a čo, proste ideme na vec.
Vyrazíme okolo siedmej rána na nástup na skialpoch, že reku po ceste sa rozhodneme, kopcov plná prdel, z vrcholov to zletieť pôjde, pristáť je kde, len ten výstup. O pol desiatej rachne prvá lavína. O pol desiatej aj sedem minút druhá, o trištvrte na desať tretia... Pod stenou sa najeme, rozbalíme stan, odložíme lyže a prebytočné jedlo, driapeme sa naviazaný ľadovcom hore. Po dvoch hodinách to nemá zmysel. Všetko sa prebára, lavíny padajú jak nevíťazné čísla v športke a skala sa liezť nedá, je rozbitá. (2)
Otočíme to, presunieme sa pár kilometrov pod druhý hrebeň s plánom liezť keď slnko nebude svietiť do našej steny. Jeden z najkraších bivakov, aký som zažil...príroda, majster kulisár nám vytvorila tak nádhernú kochačku,
že príkre Himaláje strčila do vačku....
Do rána sa obloha dekne ale ideme aj tak do toho, najprv mašírujeme na severný cíp ostrova, aby sme zhodnotili že ten ľadovec neprejdeme lebo je ultra-mega roztrhaný a vrátili sa nazad. Nakoniec si z fotiek čo sme pri včerajšom peknom počasí nafotili, vymyslíme cestu nahor a lezieme do výšin, do mrakov v 700mnm. Sústredím sa na každý zásek cepínu, na každé kopnutie mačky, metre ubúdajú, hodiny pribúdajú a takmer nič sa nemení, len zavše rachotí skala padajúca nadol, či lavína kdesi na druhom ostrove. Dúfam, že najteplejšia časť dňa nám rozoženie kumuly, nalepené len na svahoch a umožní nám zlet na padákoch nazad. Dúfam, lebo cesta pešmo bude na pekných 10 hodín, zlaňáky cez tie trhliny jak psia mater rozďavené si neviem predstaviť. Sneh i ľadové úseky držia pekne, blíži sa sedlo a s ním aj seraky, ktoré zdola vyzerali ako najmenšie v celom hrebeni. Tým pádom aj najmenej previsnuté.
Posledný úsek nám naservíruje dva problémy, prvým je horkosť, keď sme objavili skoby a staré fixné lano, pravdepodobne na zostup. Druhým bol spomínaný serak (vysvetlivky označujem takto, sú na konci článku (1)), ktorý bol veľmi vzdušný, takmer nezaistiteľný. Mišo ho vyliezol ako keby nič, ja ho po dolezení nasledujem, ale keď vidím kade to šiel a že bol na jednej snežnej kotve, ktorú som vytrhol jak otiepku trávy, myslím si svoje. Po desiatich minútach sa mraky na pár chvíľ rozpadnú a ukáže sa vrchol Mount Wheat i ten bezmenný, na ktorý mierime. Vynorí sa aj ostrov Anvers a hory, rozokľané kanálmi všade navôkol. Sakra, my to hádam aj zletíme!
Rýchlo, rýchlo na vrchol v 850 metroch nad morom, kde sa pomer medzi časom kedy nevidíš na 5 metrov a výhľadom na sto kilometrov preklápa v náš prospech. Vietor fúka slabý, prevažne východný, čo znamená že poletíme do závetria.
Stúpajúcu nervozitu cítim v rukách i nohách, a či je to zima? Na druhý pokus Mišo letí, zatočí do sedla a práskne to do závetria, letiac ponad stenu, ktorú sme pred chvíľou vyliezli, presne ako som mu povedal. V skratke, jediné možné pristátie je to pri lyžiach, preto nemôžeme letieť na náveternú stranu. Našťastie, Mišo sa učí rýchlo, vietor je slabučký a naše padáky sú na toto konštruované. Po pár sekundách letím aj ja.
Bláznim sa popri stene, letím pár metrov od masívnych pilierov, od takmer neprekonateľných serakov, ktoré ale mne, letiacemu padáčkarovi nijak dušu netrápia, skôr naopak, kochám sa. Výška ubúda rýchlosťou približne 2 ms, takže behom pár minút pristávame pri lyžiach. Skôr ryjeme prdelou zem, pretože difúzne svetlo spravilo z bieleho ľadovca beztvarú masu a ani delfská veštica netuší, kde začína.
Radosť, odhodlanie a plány kazia tie skoby a lano v stene po predchádzajúcich výstupoch. Dáva to celkom zmysel, že tu niekto liezol, nakoľko sme na ostrove so známou základňou a dobrým kotviskom.
Nezostáva nám nič iné, ako sa zbaliť, odpochodovať na plachetnicu, prečkať tú extrémnu búrku o dva dni čo má prísť a skúsiť iný kopec, na inom mieste a začať v noci.
Na druhý deň sa vydriapeme cvične na vrchol nad prístavom o výške 600m, zletíme si ho, ako inak, do závetria slabého. Večer sa rozfúkalo tak, že ľad sa kotúľal hore kopcom, na ktorý sme sa so Šuškym štverali, strmý bol veru riadne. Pri návrate na plachetnicu sme sa v poslednej možnej chvíli preplavili člnom z brehu. Začali naozaj veľké vlny a prevrhnúť sa na kocábke z hliníka, bez vesty a ovešaný železom do tej vody, čo má stupeň aj pol pod bodom mrazu, no to nechceš!
V noci udrel bigbít. Kocábka plachetnicová visí len na kotve, bez lán, za záďou skaliská a pred provou ľadovec, ktorý nám s radosťou posielal poriadne kry rovno na loď. Tá o polnoci bola fakt obrovská, rachot pri náraze nás všetkých vystrelil zo spacákov. Pomocou motora sme sa jej striasli ale potlačila nás o 200m dozadu, kým kotvu poriadne chytilo znovu o dno. Pfú. Fúkalo 52 uzlov (98km/h) . Na kotvu dobré, nie?
Pri lovení panny sa plavíme okolo ostrovu Anvers, až ku zátoke Neko Harbor, ktorú si cestou sem všimol Sušky, ako zaujímavú lezeckú oblasť. Rovno z diaľky vidíme niekoľko možných, nádherných výstupových linií. Jedna z nich je na kopec Wild Spur. Ráno ideme na vec! Počasie (3) bude jakž-takž a čas dochádza, netreba preto váhať.
Ďalekohľadom z lode hľadáme možnosť pre vylodenie, ktorá sa nám črtá asi 3 km napravo od kopca, kde ľadovcové čelo klesá k hladine mora.
Poučení z predchádzajúcej akcie, vstávame už o druhej ráno, s kapitánom štartujeme motorový čln a vyrážame zálivom, ktorého skutočná šírka nás všetkých prekvapila, mrzli sme takmer hodinu v hliníkovom člnku, prdel si necítim ešče teraz. Prístup ľadovcom trvá ďalšiu hodinu.
Počas lezenia vychádza slnko a vytvára nízku oblačnosť typu cumulus na modrom antarktickom nebi. Ach, aké krásne. Srdce každého letca plesá pri pohľade na ne, moje však nie! Vietor ženie mraky úplne opačným smerom! A poriadne tuho! Asi sa nám nepodarí odštartovať a ak áno, bude to asi ťažký death metal, ale aj tak lezieme hore. Naša línia je priamy ľadový žľab, ktorý sa miestami zostrmuje na úplne zvislú stenu so záverečným previsnutým snehovým prevejom. Skalné časti sú úplne zvetralé, rozbité, bez možnosti kvalitného zaistenia v skale. Ide nám to pomalšie ako na ostrove Wiencke, tak si všímam tie obludy skalné okolo. Na pohľad nádherná žula, vytvarovaná nespočetnými lavínami a mrazom. Veľmi krásne a nevšedné tvary, také ostré a nesúrodé.
Stenu sa nám podarí preliezť a po krátkom hrebeňovom úseku stojíme na vrchole, GPS ukazuje 1057mnm, fúka okolo desať metrov za sekundu do chrbta, prevaľujú sa mraky... liezli sme sedem hodín a mne to prišlo ako chvíľka, možno pol chvíľky.
Radosť, úsmevy. Maškrtíme MARVU (ináč to pecka vecičku na akcie, tuším že si jej naberiem aj do Himošiek a na dlhé prelety) a zaštopľujeme klobásou čo u Miša sa údila. Teraz už len odštartovať. Radím zísť sto metrov nižšie aby sme boli von z mraku a skúsiť odštartovať proti vetru, potom zabočiť do sedla a prásknuť to do závetria. Bude to oriešok ale naše padáky sú na extrémne situácie ako stvorené. Pre istotu komunikujem vysielačkou s našim plávajúcim base campom a žiadam o informáciu o smere vetra. Nad odpoveďou „ vietor fúka tak ako je otočená loď“ sme sa museli rehotať, lebo na tú diaľku sme videli akurát tak kru, tri krát väčšiu ako celú plachetnicu, ktorá bola aj tak smietkou v zálive širokom 5 kilometrov. Takže sa musíme spoľahnúť zase len na seba.
Pri Mišovom štarte ani nedýcham, pred chvíľou sa vietor skľudnil z 10 na 3ms, bojím sa či let v závetrí zvládne, pretože ak sa niečo stane, nikto nás tu nezachráni. Toto nie sú Alpy, Tatry, kde môžeš pristáť kam ťa vietor zaveje a za pár hodín po pristátí si v civilizácii. Tu v Antarktíde je miesto možného bezpečného pristátia jedno jediné, vopred vytýčené. Nemá Ťa kto a ani ako nájsť, zachrániť, nemáš sa ako sám vrátiť, a keby Ťa nebodaj alebo radšej nedaj, zafúklo o sto metrov ďalej, do mora, do 4 minút je po Tebe, umrzneš v tej ľadovej vode. Žiaden záložák, chránič chrbta... len Ty a Tvoje schopnosti.
A tak Mišo mizne za hranou v závetrí...
Niekoľko minút po ňom štartujem aj ja so strachom či sa mu to podarilo, nemám s ním totiž spojenie vysielačkou. Po prelete cez hranu vidím dole rozprestretý padák a Miša, ktorý leží a nehýbe sa. Sto diablov, dúfam že mu neklapol padák a nespadol. Kričím do vysielačky a on odpovedá, že si tu iba tak užíva zostupový orgazmus a že videl počas letu padať lavínu vo vedľajšom žľabe. No ďakujem pekne!
Radostne lietam popri stene, ktorú sme liezli, vo vzdialenosti niekoľkých metrov, strúhajúc wingovery a otočky. Úžasný pocit. Podarilo sa nám to! Pravá Antarktická panna dobytá a ja práve letím dolu popri tých fantastických a divoko tvarovaných skalných pilieroch, masívnych ľadovcových serakoch, na miestach, kde človek ešte neliezol a ani neletel. Pocit pioniera, objaviteľa a priekopníka umocnený dávkou adrenalínu, vyplavenými endorfínmi z lezenia a letu. Po pristátí nasleduje oslava, môj ničím nefalšovaný rehot, stisky rúk a nadšené plánovanie ďalších výziev v našom projekte Seven Virgin Summits. Za pol hodinu začína pršať a snežiť, stihli sme to teda natesno.
Audaces fortuna adiuvat. Zdá sa že Šťastena praje pripraveným a odvážnym.
Počas presunu na „pláž“ voláme plachetnicu, ktorá nás prichádza vyzdvihnúť. Chvíľu po našich stopách prebehne prvý splaz, potom druhý, taký mocnejší čo by som isto neustál a zletel dole svahom zo desať metrov na kamene. Audaces fortuna adiuvat... Víta nás náš kapitán so slovami:„Kluci, já už obeplul svět, o mne se říká, že jsem blázen, ale co jste teda vy, to si netrúfam ani pomyslet...“
Od bezpečia prístavu na „konci sveta“, prívlastkom ktorým sa pýši prístavné mestečko Ushuaia, nás deli Draekov prieliv, ktorého mohutné vlny, silný vietor a morské prúdy potopili desiatky lodí. Preto čakáme na optimistickú predpoveď v zákryte na ostrove Melchior. Čas si krátime malými výletmi za tučniakmi a tuleňmi, ktorých môžeme za plutvy ťahať a oni aj tak spia, či skúšame z člna vyliezť na plávajúce ľadovcové kryhy a navštevujeme argentínsku základňu s veľmi milou a pohostinnou posádkou až kým kapitán zrazu nezavelí „vyplouváme“. Odväzujeme laná a dvíhame kotvy. Na rozlúčku sa v zátoke vynárajú kosatky...
Čaká nás plavba 550 námorných míľ „Drejkáčom“ a ten nám to dal vyžrať. Vo vetre 30 až 57 uzlov, vo vlnách okolo 7. stupňa podľa Beaufortovej stupnice križujeme tým prielivom smerom k mysu Horn a potom do kanála Beagle rýchlosťou okolo 10 uzlov. Neustály náklon a hojdanie znemožňuje spánok. Lanovie trieska o šťažen, kde stoná natrhnutá plachta, vlny sa prevaľujú cez palubu, z niektorých hrebeňov dokonca skáče naša prova. Na 17 metrovej plachetnici!
Ak sa ma niekto opýta, čo bolo na lezení a lietaní v Antarktíde to najhoršie, poviem že plavba jachtou. V predpovedi bol mordor jasne viditeľný už päť dní dopredu, ale.... Audaces fortuna adiuvat...
Toto delírium trvalo šesť dní. Ja si z toho moc nepamätám väčšinu času som preležal s grcátkom pri hlave, len doteraz nerozumiem ako v tých podmienkach dokázal Mišo variť, piť víno a pripravovať špičkové pokrmy z pofidérnych pozáručných polotovarov pre celú posádku lode. Ďakujem Ti, aj keď som ich nejedol :)
Dobrodružný nádych objavovania, neznáme a ľudoprázdne oblasti, mimo všetkej tej komercie, ktorá už dnes sprevádza Korunu. Krása! Liezť a lietať na miestach, kde sa to nikto neodvážil, či to skôr nikoho nenapadlo, úplne ma to nadchlo.
Podujal som sa na manažment a hoci som obetoval 4 mesiace života príprave, neľutujem. Hoci som študent a rodičia sú na dôchodku, nemám v podstate nič a všetko som stavil na túto kartu, neľutujem! Boli sme v Antarktíde štýlom VENI VIDI VOLANTIS (prišiel som, videl som, letel som) a tu je náš príbeh:
A ide sa na to! Žrádla na mesiac, bateriek, lán, lyží a padákov je plná plachetnica a osem členov posádky stojí na palube a odhodlane sa lúči s "koncom sveta", najjužnejším mestom na planéte, Ushuaiou na ostrove Terra del Fuego. Morálnym vedúci je známy (a ukecaný) český horolezec Mára Holeček, potom tu máme jeho veselého parťáka Míru, postaršieho kapríka Martina, kameramana Galáska a za Slovensko je tu okrem mňa a Miša kamoš Sušky a samozrejme kapitán Jirka.
V tejto zostave sme vyplávali 28.12 na Antarktídu, ja už po pár hodinách prepadávam do delíria morskej choroby, ktorá mi strpčovala život a uberala svalovú i tukovú hmotu aj napriek nezvykle pokojnému "Everestu námorníkov" Draekovmu prielivu. Po šiestich dňoch sa blížime najprv k ostrovu Smith, ktorý je vysunutý od pevniny ďaleko do mora. Doma nad satelitnými snímkami mi sliny tiekli, reku si to vylezieme...há, chyba lávky. Celý hrebeň je korunovaný serakmi a je strašne teplo, všetko sa topí, žiadna pláž na vylodenie neexistuje, žiadna plocha na pristátie neexistuje. Plavíme sa teda ďalej.
Mračná sa trhajú a more mení farbu do tých najneuveriteľnejších odtieňov modrej, vietor sa skľudňuje a v diaľavách, týčia sa Hory. Hory odeté do bieleho šatu, tvarované trpezlivo ľadovcami tisíce, či desaťtisíce rokov. Skaly príkre, ostré a čierne ako kolomaz dodávajú tejto panoráme punc divokosti. Biela, modrá a čierna, to sú farby ktoré vládnu v Antarktíde, síce v desaťtisícoch odtieňov ale stále len v trojici.
Plavíme sa ďalej a do mračien sa kde-tu zahaľujú ďalšie fešandy kopcovité a krivkami prekypujúce. Pri navigačnej službe na palube sa neviem na ne vynadívať. Pôsobia totiž hanblivo a len kde tu z nich niečo zazriem a už aj zase zmiznú, zanechávajúc moju predstavivosť bujnieť a hrať sa s náznakmi ich krásnych tvarov.
To tajomné ticho a žiadne stopy. Proste nič. Skala, sneh a ľad. Čierna, biela a modrá. Zakotvíme pri chilskej základni a mám to prvenstvo z našej posádky vyskočiť na pevninu ako prvý. Prvenstvo zaváňajúce tučniačimi hovnami. Tie sú premiešané so zvratkami a zvyškami rýb úplne všade po zemi a skalách, o ktoré musím upevniť laná. A veľmi rýchlo sa nachádzajú na mne a nie, nemyslím tým laná...
To na vrelé uvítanie stačí.
Ráno sa črtá počasie ako lusk takže všetkých durím, hybajte na kopec. S Mišom berieme lyže aj padáky, reku trošku sa rozlietame. Prístup na vrchol vyzerá viac-menej chodeckým terénom, takže len jednu motyku pre istotu. Pri stúpaní nahor sme znovu konfrontovaní s nádhernou divokosťou akú môže ponúknuť len Antarktída...samozrejme v troch farbách a ich desaťtisícmi odtieňov.
Tie všetky steny a bralá, výšvihy a žľaby, seraky a piliere, tvarované do fantastických foriem. Priezračný vzduch, ktorý len kde-tu prerušuje malý mráčik, kumul. Nad morom sa rozpadácajú cáry hmly, pomedzi ktoré trčí sťažeň našej kocábky. Úchvatný pohľad korenený trochou potu, endorfínom a strachom, či niečo z toho čo vidím, vôbec dokážem vyliezť a zletieť....
Na vrchole rozbalíme naše lístky nadol, ultraľahké padáčiky od airdesign a v návale adrenalínu vzlietame na expresnú cestu ku lodi. Kým sa nachystáme, pre istotu skúsim padnúť do trhliny, osem metrov od vrcholu a pripíname lyže a všetky tie kamery. Otočka a púšťam sa dolu za Mišom....
...a letíme!
V Antarktíde!
Poviem pravdu, že už naozaj dlho som nemal také zvláštne pocity z letu. Pripadal som si vo svojom svete (rozumej vzduchu) nový. Neistý, trochu vystrašený, so srdcom až v gatiach padnutým. Podo mnou utekajú seraky, skaly a trhliny ktoré končia snáď až v Belzebubovej plešine, tam dole v pekle samotnom. Krása. Bachnem si pár wingoverov, otočiek ponad kolóniu tučniakov, ponad našu plťku a pristávam s adrenalínom v krvi neďaleko pobrežia.
Ostrov Wiencke musíme oboplávať a tak sa nám naskytá možnosť obzrieť si kopce v hrebeni Wall Range, odsledovať možné lezecké línie a ich zletiteľnosť. (Ešte som len v tretine blogu a už mi dochádzajú slová. )
Celú tú fantáziu podfarbuje zapadajúce Slnko, ktoré v mrakoch necháva bujnieť farby, naťahuje tiene a tie plasticky vykreslia členitosť terénu, ktorý, prisámbohu, nemá na svete obdoby.
O jedenástej kotvíme, ja sa ešte chytro s Mišom balím, lebo to tak vyzerá, že ráno ideme "na ostro" aj keď vlastne nemáme vôbec poňatia kam a čo, proste ideme na vec.
Vyrazíme okolo siedmej rána na nástup na skialpoch, že reku po ceste sa rozhodneme, kopcov plná prdel, z vrcholov to zletieť pôjde, pristáť je kde, len ten výstup. O pol desiatej rachne prvá lavína. O pol desiatej aj sedem minút druhá, o trištvrte na desať tretia... Pod stenou sa najeme, rozbalíme stan, odložíme lyže a prebytočné jedlo, driapeme sa naviazaný ľadovcom hore. Po dvoch hodinách to nemá zmysel. Všetko sa prebára, lavíny padajú jak nevíťazné čísla v športke a skala sa liezť nedá, je rozbitá. (2)
Otočíme to, presunieme sa pár kilometrov pod druhý hrebeň s plánom liezť keď slnko nebude svietiť do našej steny. Jeden z najkraších bivakov, aký som zažil...príroda, majster kulisár nám vytvorila tak nádhernú kochačku,
že príkre Himaláje strčila do vačku....
Do rána sa obloha dekne ale ideme aj tak do toho, najprv mašírujeme na severný cíp ostrova, aby sme zhodnotili že ten ľadovec neprejdeme lebo je ultra-mega roztrhaný a vrátili sa nazad. Nakoniec si z fotiek čo sme pri včerajšom peknom počasí nafotili, vymyslíme cestu nahor a lezieme do výšin, do mrakov v 700mnm. Sústredím sa na každý zásek cepínu, na každé kopnutie mačky, metre ubúdajú, hodiny pribúdajú a takmer nič sa nemení, len zavše rachotí skala padajúca nadol, či lavína kdesi na druhom ostrove. Dúfam, že najteplejšia časť dňa nám rozoženie kumuly, nalepené len na svahoch a umožní nám zlet na padákoch nazad. Dúfam, lebo cesta pešmo bude na pekných 10 hodín, zlaňáky cez tie trhliny jak psia mater rozďavené si neviem predstaviť. Sneh i ľadové úseky držia pekne, blíži sa sedlo a s ním aj seraky, ktoré zdola vyzerali ako najmenšie v celom hrebeni. Tým pádom aj najmenej previsnuté.
Posledný úsek nám naservíruje dva problémy, prvým je horkosť, keď sme objavili skoby a staré fixné lano, pravdepodobne na zostup. Druhým bol spomínaný serak (vysvetlivky označujem takto, sú na konci článku (1)), ktorý bol veľmi vzdušný, takmer nezaistiteľný. Mišo ho vyliezol ako keby nič, ja ho po dolezení nasledujem, ale keď vidím kade to šiel a že bol na jednej snežnej kotve, ktorú som vytrhol jak otiepku trávy, myslím si svoje. Po desiatich minútach sa mraky na pár chvíľ rozpadnú a ukáže sa vrchol Mount Wheat i ten bezmenný, na ktorý mierime. Vynorí sa aj ostrov Anvers a hory, rozokľané kanálmi všade navôkol. Sakra, my to hádam aj zletíme!
Rýchlo, rýchlo na vrchol v 850 metroch nad morom, kde sa pomer medzi časom kedy nevidíš na 5 metrov a výhľadom na sto kilometrov preklápa v náš prospech. Vietor fúka slabý, prevažne východný, čo znamená že poletíme do závetria.
Stúpajúcu nervozitu cítim v rukách i nohách, a či je to zima? Na druhý pokus Mišo letí, zatočí do sedla a práskne to do závetria, letiac ponad stenu, ktorú sme pred chvíľou vyliezli, presne ako som mu povedal. V skratke, jediné možné pristátie je to pri lyžiach, preto nemôžeme letieť na náveternú stranu. Našťastie, Mišo sa učí rýchlo, vietor je slabučký a naše padáky sú na toto konštruované. Po pár sekundách letím aj ja.
Bláznim sa popri stene, letím pár metrov od masívnych pilierov, od takmer neprekonateľných serakov, ktoré ale mne, letiacemu padáčkarovi nijak dušu netrápia, skôr naopak, kochám sa. Výška ubúda rýchlosťou približne 2 ms, takže behom pár minút pristávame pri lyžiach. Skôr ryjeme prdelou zem, pretože difúzne svetlo spravilo z bieleho ľadovca beztvarú masu a ani delfská veštica netuší, kde začína.
Radosť, odhodlanie a plány kazia tie skoby a lano v stene po predchádzajúcich výstupoch. Dáva to celkom zmysel, že tu niekto liezol, nakoľko sme na ostrove so známou základňou a dobrým kotviskom.
Nezostáva nám nič iné, ako sa zbaliť, odpochodovať na plachetnicu, prečkať tú extrémnu búrku o dva dni čo má prísť a skúsiť iný kopec, na inom mieste a začať v noci.
Na druhý deň sa vydriapeme cvične na vrchol nad prístavom o výške 600m, zletíme si ho, ako inak, do závetria slabého. Večer sa rozfúkalo tak, že ľad sa kotúľal hore kopcom, na ktorý sme sa so Šuškym štverali, strmý bol veru riadne. Pri návrate na plachetnicu sme sa v poslednej možnej chvíli preplavili člnom z brehu. Začali naozaj veľké vlny a prevrhnúť sa na kocábke z hliníka, bez vesty a ovešaný železom do tej vody, čo má stupeň aj pol pod bodom mrazu, no to nechceš!
V noci udrel bigbít. Kocábka plachetnicová visí len na kotve, bez lán, za záďou skaliská a pred provou ľadovec, ktorý nám s radosťou posielal poriadne kry rovno na loď. Tá o polnoci bola fakt obrovská, rachot pri náraze nás všetkých vystrelil zo spacákov. Pomocou motora sme sa jej striasli ale potlačila nás o 200m dozadu, kým kotvu poriadne chytilo znovu o dno. Pfú. Fúkalo 52 uzlov (98km/h) . Na kotvu dobré, nie?
Pri lovení panny sa plavíme okolo ostrovu Anvers, až ku zátoke Neko Harbor, ktorú si cestou sem všimol Sušky, ako zaujímavú lezeckú oblasť. Rovno z diaľky vidíme niekoľko možných, nádherných výstupových linií. Jedna z nich je na kopec Wild Spur. Ráno ideme na vec! Počasie (3) bude jakž-takž a čas dochádza, netreba preto váhať.
Ďalekohľadom z lode hľadáme možnosť pre vylodenie, ktorá sa nám črtá asi 3 km napravo od kopca, kde ľadovcové čelo klesá k hladine mora.
Poučení z predchádzajúcej akcie, vstávame už o druhej ráno, s kapitánom štartujeme motorový čln a vyrážame zálivom, ktorého skutočná šírka nás všetkých prekvapila, mrzli sme takmer hodinu v hliníkovom člnku, prdel si necítim ešče teraz. Prístup ľadovcom trvá ďalšiu hodinu.
Počas lezenia vychádza slnko a vytvára nízku oblačnosť typu cumulus na modrom antarktickom nebi. Ach, aké krásne. Srdce každého letca plesá pri pohľade na ne, moje však nie! Vietor ženie mraky úplne opačným smerom! A poriadne tuho! Asi sa nám nepodarí odštartovať a ak áno, bude to asi ťažký death metal, ale aj tak lezieme hore. Naša línia je priamy ľadový žľab, ktorý sa miestami zostrmuje na úplne zvislú stenu so záverečným previsnutým snehovým prevejom. Skalné časti sú úplne zvetralé, rozbité, bez možnosti kvalitného zaistenia v skale. Ide nám to pomalšie ako na ostrove Wiencke, tak si všímam tie obludy skalné okolo. Na pohľad nádherná žula, vytvarovaná nespočetnými lavínami a mrazom. Veľmi krásne a nevšedné tvary, také ostré a nesúrodé.
Stenu sa nám podarí preliezť a po krátkom hrebeňovom úseku stojíme na vrchole, GPS ukazuje 1057mnm, fúka okolo desať metrov za sekundu do chrbta, prevaľujú sa mraky... liezli sme sedem hodín a mne to prišlo ako chvíľka, možno pol chvíľky.
Radosť, úsmevy. Maškrtíme MARVU (ináč to pecka vecičku na akcie, tuším že si jej naberiem aj do Himošiek a na dlhé prelety) a zaštopľujeme klobásou čo u Miša sa údila. Teraz už len odštartovať. Radím zísť sto metrov nižšie aby sme boli von z mraku a skúsiť odštartovať proti vetru, potom zabočiť do sedla a prásknuť to do závetria. Bude to oriešok ale naše padáky sú na extrémne situácie ako stvorené. Pre istotu komunikujem vysielačkou s našim plávajúcim base campom a žiadam o informáciu o smere vetra. Nad odpoveďou „ vietor fúka tak ako je otočená loď“ sme sa museli rehotať, lebo na tú diaľku sme videli akurát tak kru, tri krát väčšiu ako celú plachetnicu, ktorá bola aj tak smietkou v zálive širokom 5 kilometrov. Takže sa musíme spoľahnúť zase len na seba.
Pri Mišovom štarte ani nedýcham, pred chvíľou sa vietor skľudnil z 10 na 3ms, bojím sa či let v závetrí zvládne, pretože ak sa niečo stane, nikto nás tu nezachráni. Toto nie sú Alpy, Tatry, kde môžeš pristáť kam ťa vietor zaveje a za pár hodín po pristátí si v civilizácii. Tu v Antarktíde je miesto možného bezpečného pristátia jedno jediné, vopred vytýčené. Nemá Ťa kto a ani ako nájsť, zachrániť, nemáš sa ako sám vrátiť, a keby Ťa nebodaj alebo radšej nedaj, zafúklo o sto metrov ďalej, do mora, do 4 minút je po Tebe, umrzneš v tej ľadovej vode. Žiaden záložák, chránič chrbta... len Ty a Tvoje schopnosti.
A tak Mišo mizne za hranou v závetrí...
Niekoľko minút po ňom štartujem aj ja so strachom či sa mu to podarilo, nemám s ním totiž spojenie vysielačkou. Po prelete cez hranu vidím dole rozprestretý padák a Miša, ktorý leží a nehýbe sa. Sto diablov, dúfam že mu neklapol padák a nespadol. Kričím do vysielačky a on odpovedá, že si tu iba tak užíva zostupový orgazmus a že videl počas letu padať lavínu vo vedľajšom žľabe. No ďakujem pekne!
Radostne lietam popri stene, ktorú sme liezli, vo vzdialenosti niekoľkých metrov, strúhajúc wingovery a otočky. Úžasný pocit. Podarilo sa nám to! Pravá Antarktická panna dobytá a ja práve letím dolu popri tých fantastických a divoko tvarovaných skalných pilieroch, masívnych ľadovcových serakoch, na miestach, kde človek ešte neliezol a ani neletel. Pocit pioniera, objaviteľa a priekopníka umocnený dávkou adrenalínu, vyplavenými endorfínmi z lezenia a letu. Po pristátí nasleduje oslava, môj ničím nefalšovaný rehot, stisky rúk a nadšené plánovanie ďalších výziev v našom projekte Seven Virgin Summits. Za pol hodinu začína pršať a snežiť, stihli sme to teda natesno.
Audaces fortuna adiuvat. Zdá sa že Šťastena praje pripraveným a odvážnym.
Počas presunu na „pláž“ voláme plachetnicu, ktorá nás prichádza vyzdvihnúť. Chvíľu po našich stopách prebehne prvý splaz, potom druhý, taký mocnejší čo by som isto neustál a zletel dole svahom zo desať metrov na kamene. Audaces fortuna adiuvat... Víta nás náš kapitán so slovami:„Kluci, já už obeplul svět, o mne se říká, že jsem blázen, ale co jste teda vy, to si netrúfam ani pomyslet...“
Od bezpečia prístavu na „konci sveta“, prívlastkom ktorým sa pýši prístavné mestečko Ushuaia, nás deli Draekov prieliv, ktorého mohutné vlny, silný vietor a morské prúdy potopili desiatky lodí. Preto čakáme na optimistickú predpoveď v zákryte na ostrove Melchior. Čas si krátime malými výletmi za tučniakmi a tuleňmi, ktorých môžeme za plutvy ťahať a oni aj tak spia, či skúšame z člna vyliezť na plávajúce ľadovcové kryhy a navštevujeme argentínsku základňu s veľmi milou a pohostinnou posádkou až kým kapitán zrazu nezavelí „vyplouváme“. Odväzujeme laná a dvíhame kotvy. Na rozlúčku sa v zátoke vynárajú kosatky...
Čaká nás plavba 550 námorných míľ „Drejkáčom“ a ten nám to dal vyžrať. Vo vetre 30 až 57 uzlov, vo vlnách okolo 7. stupňa podľa Beaufortovej stupnice križujeme tým prielivom smerom k mysu Horn a potom do kanála Beagle rýchlosťou okolo 10 uzlov. Neustály náklon a hojdanie znemožňuje spánok. Lanovie trieska o šťažen, kde stoná natrhnutá plachta, vlny sa prevaľujú cez palubu, z niektorých hrebeňov dokonca skáče naša prova. Na 17 metrovej plachetnici!
Ak sa ma niekto opýta, čo bolo na lezení a lietaní v Antarktíde to najhoršie, poviem že plavba jachtou. V predpovedi bol mordor jasne viditeľný už päť dní dopredu, ale.... Audaces fortuna adiuvat...
Toto delírium trvalo šesť dní. Ja si z toho moc nepamätám väčšinu času som preležal s grcátkom pri hlave, len doteraz nerozumiem ako v tých podmienkach dokázal Mišo variť, piť víno a pripravovať špičkové pokrmy z pofidérnych pozáručných polotovarov pre celú posádku lode. Ďakujem Ti, aj keď som ich nejedol :)
Takže nemožné sa stalo skutočným, preplávali sme Drejkáč tam a zase späť, vyliezli, zleteli panenskú horu. Ďakujeme Šťastene že nám dopriala to počasie, že nás hory prijali ale aj prepustili. Ďakujem všetkým zúčastneným, za to že sme to spolu vydržali, Mišovi za trpezlivosť aochotu počúvať, učí sa rýchlo, ešte chvíľu a už ma nebude potrebovať! :D
Na záver TOPO našej cesty.
Venovali sme ju pamiatke môjho ocina, ktorý počas našej výpravy posledný krát vydýchol a pobral sa hore, do modrej oblohy, ktorú pravidelne roky rokúce navštevoval najprv na vetroni, potom na rogale, ktoré vlastnoručne skonštruoval a nakoniec na paraglide. Tomuto kumštu zaučil i mňa som mu neskutočne vďačný, že tak načrtol zmysel môjho života.
------
Na záver TOPO našej cesty.
Venovali sme ju pamiatke môjho ocina, ktorý počas našej výpravy posledný krát vydýchol a pobral sa hore, do modrej oblohy, ktorú pravidelne roky rokúce navštevoval najprv na vetroni, potom na rogale, ktoré vlastnoručne skonštruoval a nakoniec na paraglide. Tomuto kumštu zaučil i mňa som mu neskutočne vďačný, že tak načrtol zmysel môjho života.
Myslím že nielen ja Ti, ocino, ďakujem za obzory, ktoré si mi otvoril, za slobodu, ktorú si mi ukázal. Ďakujem Ti aj za všetky tie krásne a pre druhých ťažko pochopiteľné chvíle, strávené spoločne na letisku, kde nám budíčkom i večerníčkom bol rev motorov aeroklubových lietadiel a svišťanie krídel vetroňov. Za tie nádherné chvíle strávené nad lepením modelov a následné hodiny v poliach a kríkoch, hľadajúc tie uletené balzové potvory. Za tie báječné chvíle, ktoré si ako otec so synmi spolu či už tu na zemi, alebo ticho sa kochajúc nad ňou, prežíval. Za tie fantastické chvíle, keď sme spolu aj s Cypriánom a batohmi na chrbtoch brázdili kopce hľadajúc miesto vhodné na štart na krátku návštevu modrej oblohy. Pre tento sen, totožný s majstrom Leonardom, si bol schopný konštruovať Rogallove krídlo celé desaťročie v kabinete len na základe obrysového náčrtu s troma kótami, to bola výzva hodná leteckých inžinierov. Desať rokov...
------
Pokroky v dizajne materiálov otvárajú nové možnosti vo všetkých športových odvetviach. Nové, ultraľahké tkaniny umožňujú vytvoriť paraglidovú výstroj s váhou pod dva kilogramy. To je absolútna fantázia, ktorá otvára dvere k ultimátnym dobrodružstvám kde je objem a hmotnosť výstroje rozhodujúcim faktorom úspechu. Sú to sólo bivakové dobrodružstvá v Himalájach, hike and fly preteky ako X-pyr alebo climb and fly výzvy, ako je SEVEN VIRGIN SUMMITS.
Vďaka ultraľahkým materiálom a výbornou spoluprácou dizajnérov so špičkovými paraglidistami sa celé naše výbavenie bez problémov zmesti do klasického horolezeckého batohu popri lanách, mačkách, istítkach a cepínoch. Samozrejme s ťažším a objemnejším batohom je lezenie trochu náročnejšie, ale vízia rýchleho a bezpečného zostupu tých pár kíl ďaleko preváži.. Padák sa v núdzovom prípade dá použiť aj na bivak, takže nemusíme niesť spacie vaky, vážiace približne rovnako.
Ďakujem Katarínka, vážim si, že si to vydržala!
(1) Serak: (také sérak, původně ze švýcarské francouzštiny sérac) je blok nebo pilíř ledovcového ledu. Obyčejně mají velikost několika metrů i nebo větší.
Na rozdíl od lavin jsou pády seraků obtížně předvídatelné, protože odtávání má na jejich stabilitu menší vliv než mechanika pohybu ledovcového pole, a tak se mohou zhroutit i v noci. Proto představují nebezpečí pro horolezce. I když bývají za trvale chladného počasí stabilní, mohou být překážkou při pohybu na ledovci. Jsou dobře známy na mnoha světových horách, například na Kančendženze. (2)Skala a záludnosti kopcov Skaly boli poväčšine rozlámané tak, že keď som medzi ne zapáčil cepín, vypadávali jak nič. Na svahoch od 180-360° je charakteristické že sú strmé s obnaženými skalami a cez vrcholy sa prevaľujú seraky. Problém je že tam svieti slnko a roztápa seraky i sneh, tomu predídeš lezením od polnoci do obeda...
Svahy od 0-180° je charakteristické najmä to že sú plytké a leží na nich veľmi veľa ľadovca, ktorý má neskutočne veľké trhliny, toto sa moc liezť nedá...
(3)Počasie v Antarktíde nie je tak úplne normálne predpovedateľné, chýba dostatočné pokrytie meteo stanicami. pevninský ľadovec o rozlohe 16 milliónov štvorcových kilometrov a nadmorskej výške 2200m vytvára katabatické prúdenie, ktoré slabší tlakový vietor otáča a fúka z kopcov do mora... do toho samotný tlakový vietor, ktorý sa na ostrovoch prejaví a rozsiahle a komplikované kanály, tvoriace čosi ako údolné vetry, to už začína smrdieť...
Za tých pár dní som si všimol dva typy počasia, neletitelné, kedy fúka síce na kopce od mora, ale 50-100km/h, takže sedíš v kocábke a piješ rum a modlíš sa k Neptúnovi že by Vás nezavolal na návštevu do mrazivých vôd, alebo slabý vetrík a pekné počasie s jasnou oblohou a poobede s kumulami, ale presadí sa katabáta a fúka do tulenej pazuchy dole z kopcov.
“V hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania…je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí veľa obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe niekedy ucítili, vedia o čom hovorím.” Wiesław Stanisławski
