Po mnohé stáročia sa
ľudia snažili priblížiť letu vtákov. Vrhali sa zvyčajne s krídlami, ktoré
sa na vtáčie podobali a snažili sa mávaním rúk dosiahnuť pohyb, ktorý by
z nich spravil letcov. Leonardo
dokonca navrhol s ohľadom na
nedostatočnú silu rúk, mávajúce krídla ktoré sa uvádzali do pohybu šlapaním
pedálov. Obrovské, nemotorné, ťažké....neletiteľné! Táto mocná túžba byť
slobodný ako vták dospela až do dnešnej fázy, kedy stačí vystúpiť na vhodnú
terénnu nerovnosť, rozbaliť 5 kíl vážiaci
kus látky, pripnúť sa k nemu....a sme slobodní!
Tu sa naskytá
nádherná kombinácia, naše odľahčené krídla, teda celá výbava, váži medzi 6-12kg a sme schopný ju vyniesť na štartovisko. Mňa to fascinuje už dlhý čas. Spojenie turistiky
a lietania. Začínam síce nesmelo, pretože na Slovensku nie je veľa takých, od ktorých by som sa
mohol učiť (J&A,partizani...sú ďaleko) idem na to metódou pokus-omyl.
Minulé leto vo Švajnčiarsku trochu krvi som vypotil, ale žiadna sláva
z toho nebola, iba skúsenosti. Tento rok za ešte výdatnejšej podpory
Gradientu a Zajo, ma čakal pretek
Bornes to fly so štartom vo francúzkom Tailloires.
V stredu 13.5
vyrážame z Galanty spolu s mojím supporterom Grizlim z firmy
Zajo, nabalení poživňou, materiálom padákmi...stavíme sa ešte v Píščanoch
po záložku u Rada Žideka. Cesta do
švajnčiarskeho Zurichu je nekonečná ale korunovaná výbornými opekanými zemiakmi
u Grizliho brata na byte. Vychrápeme sa na gaučoch do ružova...do cieľa
preteku dorazíme okolo obeda, ešte naháňame mapy a kdejaké drobnosti
zabudnuté doma. Zhučím si z Plainfait-u za výrazného SZ dole na
pristávačku...dúfam že mi to takto nepôjde i na pretekoch...iba dole.
Večer absolvujeme
brífing a večeru s tým že počasie vyzerá temne, prvý deň pretekov
absolútne neletiteľné, druhý len veľmi málo a tretí vyzerá good, ale so
slabými dostupmi. V piatok o 11 je de-brief pred pretekmi, kde nám
ešte osvetlia trať, ktorá je nateraz neznáma.
Ráno padajú šnúry
vody z nebies, všade sa valí, i po ceste. Bude to asi tým že tieto kopce sú prvé od
SZ,Z také vyššie tak sa tu leje ako v krčme, keď naši hokej hrajú. Len nie
piváž a borovička, ale voda. Na briefingu je nakreslená trať dlhá 134km optimalizovane. Hovorím si
hm, ani nie veľa. Šupli to z Talloires cez otočný bod Montlabert smerom na
J (akýsi štart na JV) s 1km kružnicou, ďalej Allevard s 7km
kružnicou, potom pendel po doline na Marlens (13km kružnica) nazad Allevard
(7km) s cieľom v dedine
Marthod (r=0,4km) s tým že prvý deň sa môže hýbať od 15:00-21:00, druhý od
6:00-21:00 (20:30 pristáť) a tretí 6:00-16:00
O tretej ideme
na to, v daždi... všetci zakuklený od hlavy po päty, podaktorí majú
návleky z igelitu olepené páskou. Ja som stavil na ťažké ale nepremokavé
boťáky a návleky. Vyzerám viac ako komicky. Jeden z najväčších singl
batohov, (sú tu aj tandemisti) veľké topánčiská a návleky, šponovky
a pomedzi to nôžky také komárie, tenučké.
Prvých cca 8km
cválame do mestečka Doussard, kde sa prúdy (nie vody, ale tentoraz ľudí)
rozdeľujú podľa toho ako chcú obehnúť Mont Trelot , čo je pred nami skrytá
v mračnách. Bude treba načongať do
1300 nadmorských, čo je cca 700m
výšky. Spolu s Grizzlim som si naplánoval že pôjdeme západne od skál, teda
asi tadiaľ, kade pôjde iba pár ľudí. Na
konci asfaltky pod horou ma čaká, povzbudzuje a oznamuje že Standa je
„iba“ 20min predo mnou. Cestou na pagurku sa samozrejme stratím zo značky lebo
pravdu povediac, horšie to mali značené iba vo Švajnčiarsku. Iba kde tu
pomalované žlté pásiky po stromoch, ktoré nenápadne miznú a ja musím makať
hore potokom. Popravde mi to až tak nevadí lebo na nohách bomby (hanwag alaska
gtx) s návlekmi. Všade hučí voda, stromy popadané musím obchádzať, strmina
je to poriadna a aby to nestačilo, na vápencových šturoch sa šmýka až
strach. Nakoniec končím už na lúke, čo znamená že môžem v 10cm snehu sa brodiť
po vrstevnici zo kilometrík-dva. Pod
snehom blato alebo vysoká tráva, ideál šmýkačka, ani Tatralandia sa nemôže
rovnať. Pri chate narazím na stopy, pravdepodobne tých troch čo sa predomnou
a nestratili sa zo značky, podľa odtlačkov vytuším standu a niekoho
v salomonoch, bežím po stopách aj s tými kilami na chrbte (7+5+1) až
ku miestu kde sa máme stretnúť s Grizzlim. Veľmi rýchle občerstvenie
a bežím ďalej dole brehom. Serpentíny si skracujem cez vysokú trávu,
potôčky a keďže mám botiská-síce ťažké, ale členky pevné a pršťoke
suché hodne ušetrím času i síl. V dedine La Compote (možno tu žil
gang Zaváranínových) prezúvam za tenisky lebo teraz mám pred sebou už iba
asfaltík až do Col du Fréne (sedielko, skadiaľ by sa dalo ráno zhučať cez
otočný bod ďalej.) Neviem to absolútne odhadnúť ako je to ďaleko. Makám na
striedačku behom a krokom dokým nedobehnem týpka čo klusá predomnou. Dalo
mi to zabrať ale mám sa s kým
porozprávať a do sedielka to stihneme napresno. Pri aute zastanem asi o minútu
deväť. Spíme v aute veďla týpka s batôžkou asi o tretinu menším
ako mám ja :/
Sumár dňa- kompletka
pešovka 30km za 6 hodín a prevýško smerom hore cca 1000m
pokračovanie-----deň druhý
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára