XPYR deň prvý, alebo monológ, alebo poďme sa pretekať v pekle...

  Som nazad na rodnej hrude, Celkom slušne unavený a na počudovanie celkom zdravý. Žiadnu tabletku (padáčkari vedia) som nepotreboval.

 V najbližších článkoch sa Vám, moji milí počítači, pokúsim sa priblížiť, ako to vlastne celé na tom X-pyre bolo, aký bol zápas s nepriazňou počasia, samým sebou a podobné bludy. Bude toho asi dosť, ale darmo, podnik to bol naozaj neskutočný, takže pár slov o ňom utrúsiť treba. Určite sa ale budem snažiť obísť opis toho kde a čo som jedol a ako si amatérsky tejpoval hnáty leukoplastom lebo je to kúl.

Briefingy, podpisovačky, papierovačky a podobné patálie sú už za nami, poslednú noc pred závodom spíme v kempe, tak ako mnoho iných pretekárov. Som poriadne napružený, hrom do toho! Veľké preteky čakajú, pre mňa zatiaľ najsamsuperskejšie! Ako to dopadne? Budem vedieť trafiť aspoň na prvý otočák cez mesto? Čo môj rozbitý meniskus/krížový väz? Mesiac a pol som sedel na prdeli, netrénoval som, neodpíšem sa priskoro? Kopec iných hlúpostí mi hlavou letí, ale už na to nie je čas...o jedenástej na pláži v španielskej Hondarribii v Biskajskom zálive, po členky v piesku, prestupuje z nohy na nohu ako kury na zablatenom dvore 31 chlápkov z celej zemegule,  do toho sa roztápajú ako lacná poľská zmrzlina, lebo je stupňov vyše tridsať. Ale odznieva odpočítavanie a mne aj tak nabiehajú zimomriavky na chrbte a hlava vypína! 

VPRED! 

  Pár skokov cez šmykľavý, piesčitý brajgel premiešaný s rozmrvenou, snáď tisíckou ostrých mušlí a na prvom asfalte zhadzujem igelitky z topánok (to že by mi nenapadalo toho kentusu do nich). Cvalkám si prvý cez mesto po trase ktorú sme boli včera obzrieť. Postupne sa to drobí no ja chcem utekať minimálne 10-12km cez celé mesto. Volím síce nie najkratšiu ale pre mňa osobne najlepšiu trasu, čo najviac tieňom. 

Keď skrížime svoje cesty s ostatnými, som cca 10 minút za prvým gangom. Nuž, ale nemám úpal...Ďalej pokračujeme už len svižnejším krokom cez taký pravý vidiek, kde tu dom, kde tu krava, všade ploty a kľukatie cesty. Prevýško na prvý otočák, Larhunne je vyše deväť stovák metrov, keď to spolu s Marekom, mojím supportom drtíme hore, pravdu povediac mám celkom dosť. Nevládzem :)

 Prvý otočák, fotenie, milión ľudí a tak podobne. Vidím chlapcov z prvej trojky už letieť, nuž rozbaľujem svoje inštrumenty tiež. Fučí zo SV čo je zlé, totiž je to strašne stabilný vzduch, zároveň na trať je to trochu protivietor. Po predchádzajúce dni to bolo lepšie, bríza, mraky v 1000-1200m 3-4ms stupáky a teraz? Plechovo, stabilne a protifuk. Vidím že za mnou dlho nikoho nieto, tak skáčem do španielsko-francúzskeho vzduchu samotný (TP1 je na hraničnom hrebeni ESP-FR) 

  Po pár kilometroch ma zbije vetrík k zemi, no nevadí, chytro bežím na kopec na relaunch. TRACK Vidím iných, ktorí odštartovali akurát z TP1 a hnijú k zemi. Nájdem si plácek čo najnižšie a zároveň čo najvyššie, že by bol v pohode na drapnutie sa do plechových nebies. Štart je o meter dlhší ako môj avaxiášik. Preto sa aj strepem, podobne ako tuctový slovenský vysokoškolák po chodbovici, totiž, ani náznak reakcie. Žuch z metrového zrázu...trošku mám už pripečenú hlavu, keďže odu som vychliapal a všetko je tu suché, aj zaručené "pramene".

  

  Takýto pripečený odpálim povedľa Krysťáka  (CZE) a Williamsa (USA), vrtíme sa v tých slabotinkách spolu. TRACK Jessie to skočí vzad a my dvaja s Čehúňom trošku otáľame. Po preskoku ponad celkom zalesnenú dolinku ešte čosi prikúpime, ale vietor nás tlačí k zemi. Vyľondoval som čo najvyššie, do hnusných a svinských papradí ktoré vyzerajú mäkkúčko ale opak je pravdou. Žašívajú sa v nich (podobne ako Hranol v Bonaparte)  zloby najťažšieho kalibru. Taký dodriapaný som že strach pozerať a hrôza cítiť. Už nebudem riskovať lietať v krátkych nohaviciach, dušujem sa počas výšľapu. 

  Odpečený som strašne, už mám zúžený uhol záberu, bolí ma hlava, slabý som ako čajík. Nikde ani náznak žriedla. Support je ešte ďaleko. Hrom a peklo...už meliem z posledného...ale asi dve minúty pred vypnutím mojej telesnej schránky nadobro vidím...vidím prameň. Jáááj spása! Cítim smäd aký asi ani Mojžíš a Izrealiti pri ich 40 dňovej túre rozpálenou púšťou neokúsili, tak sa mi marí.
Chytro sa nalôcham ľadovej vody, oblejem hlavu aj celé telo, nech ma trošku schladí a už je tu support. Posedím zo pol hodinky, preberiem sa a už aj pádime na kopec. Nemám šajnu o prevýšení, ale strmý je poriadne. Pod vrcholom stretneme Geralda Golda, Xalps atléta. Prehodíme pár slov a letíme spolu. TRACK Mne to ako prvému a zlou stopou vydalo len tak tak ponad stromky a pristáť v slušnom závetrí do protikopca, to je už akosi pravidlom nepísaným...

Chytro balíme, lebo sme sa tu stretli s Krystom a ešte kýmsi. Mažem do sedla, najprv po ceste, potom krížom cez papradie spolu so schovaným bonusom, pichanie milujúcim :) Ej karamba!

  Napružený som, ako keby ani nie som celý deň s batohom na nohách, nemám za sebou tri kopce vydriapané a vyše 20km odšliapaných či odbehnutých. Darmo, ide o veľa. Nakoniec sa mi podaril celkom husársky kúsok, ako to support pokrstil. Štart o 21:08  a pristátie 56 sekúnd pred posledným možným ( (21:14:04)ináč hrozí penalizácia), zatiaľ čo všetci čo boli so mnou, zostali v sedle, kľajúc podobne ako ja, keď som chudáčika Avaxa ťahal z tých pichliačin v papradí. O tom radšej pomlčím.  TRACK

Dokráčam s úmyslom na druhé ráno prehopsať čo najviac km, pod akýsi kopček. Tam rozbalím môj fajnový GOTLAND1, ktorý mi robil spoločnosť a kryl moju telesnú schránku v Afrike, či Nepále a nedám naň dopustiť.

Po evergreene pretekárskej kuchyne, cestovinami so všetkým možným, namazanýmí nôžkami konžšskou masťou, ľahám na XTčku...prvej karimatke, na ktorej som sa vždy do krásy a ružova vyspal, bo moje kostnaté telíčko síce vládze kráčať, liezť a lietať od svitu do mrku, ale od mrku do svitu chce ležkať a pekne v teple a mäkkúčku!

Sumár dňa: Odšliapané či odbehnuté  30km odletené 30km, prevýšenie. 1800m

ĎALEJ--->